Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Márnicu mohol oficiálne navštíviť človek len vtedy, keď išiel identifikovať neznámu mŕtvolu. Zväčša išlo o&nbsp;človeka, ktoré vytiahli zo Seiny, alebo ho našli zavraždeného niekde v&nbsp;uliciach. V&nbsp;drvivej väčšine prípadov sa však na mŕtvych chodili pozerať len preto, aby potom mohli klebetiť. Parížania boli v&nbsp;19. storočí posadnutí pohľadom na chladné telá a&nbsp;fámy o&nbsp;tom, kto zomrel akou smrťou, sa šírili ulicami rýchlosťou blesku. Čím populárnejšia mŕtvola a&nbsp;bizarnejší spôsob úmrtia, tým viac divákov.

Telá umiestnili pracovníci márnice za sklo a&nbsp;mreže na mramorové podstavce tak, aby ich bolo dobre vidieť. Cez intímne partie im prehodili kus handry a&nbsp;oblečenie, v&nbsp;ktorom sa telá našli, zavesili nad mŕtvoly. Malo to pomôcť identifikácii. Nad telami viedlo potrubie so studenou vodou, ktoré ochladzovalo celú miestnosť. Nezabúdajte, že klimatizácia vtedy neexistovala a&nbsp;mŕtvoly boli vystavené aj tri dni, kým putovali do hrobu. Za ten čas nevyhnutne museli začať zapáchať a&nbsp;rozklad bolo treba spomaliť aspoň chladom.

Budova márnice disponovala pitevňou, miestnosťou na identifikáciu mŕtvol, sklad tiel a&nbsp;spomínaný „výklad“, kde mohlo byť súčasne vystavených až desať zosnulých. Márnica sa nachádza za katedrálou Notre Dame a&nbsp;vo výstavnej sieni bola dokonca opona ako v&nbsp;divadle, ktorú zaťahovali, keď sa menili telá.

Pred budovou sa niekedy zhromažďovali doslova davy. Stávalo sa tak, keď sa v&nbsp;novinách písalo o&nbsp;obzvlášť krutom zločine a&nbsp;každý chcel vidieť jeho obeť. O&nbsp;nevšednej „atrakcii“ sa dokonca písalo aj v&nbsp;bedekroch, z&nbsp;tohto dôvodu ju navštívil napríklad aj spisovateľ Mark Twain.

Aby sa živý človek dostal do márnice, musel vyplniť špeciálnu žiadosť. Ani tá mu ale nezaručila, že uvidí mŕtvoly. V&nbsp;roku 1876 sa v&nbsp;novinách objavila správa, že zo Seiny vytiahli zmrzačenú ženu, ktorú zrejme zabil jej milenec. V&nbsp;nasledujúcich dňoch zaplavilo márnicu vyše 300-tisíc žiadostí o&nbsp;vstup. V&nbsp;inom prípade zasa vystavené telo štvorročného dievčaťa pritiahlo pozornosť 150-tisíc Parížanov.

Z&nbsp;dnešného pohľadu sa nám vystavovanie mŕtvol javí morbídne a&nbsp;zvrhlé, ale v&nbsp;19. storočí mnohí z&nbsp;tých, ktorí márnicu navštívili, konali z&nbsp;dobrých pohnútok. Jednoducho chceli pomôcť s&nbsp;identifikáciou. Na prelome storočí sa však časť verejnosti začala pýtať, či je podobná exhibícia morálna. Nasledovala kampaň, ktorá v&nbsp;roku 1907 ukončila vystavovanie mŕtvych. Parížska márnica tak zavrela svoje dvere pre verejnosť.

Márnice plné divákov: Keď v Paríži vystavovali mŕtvoly

Autor článku

Noel

Výber pre vás

Márnice plné divákov: Keď v Paríži vystavovali mŕtvoly

Autor článku

Noel

Súvisiace články

Muž, ktorý ušiel smrti vďaka chrobákovi: Veda mu vďačí za veľa

Prvý Titanic: Loď Tayleur sa potopila so stovkami ľudí

Chrobák má kamufláž z mŕtvol, koristi rozpúšťa vnútornosti

VIDEO Na čo sa pozeráte? Mach to nie je, vidíte dokonalú kamufláž

Obrovské šťastie v nešťastí: Keď sa lietadlá zrazili vo vzduchu

Múr sĺz na Galapágoch: Pri jeho stavbe zahynuli stovky mužov

Výber pre vás