Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

V&nbsp;súčasnosti poznáme asi sedemtisíc druhov hmyzu z&nbsp;čeľade zákernicovitých. V&nbsp;anglickom jazyku sa označujú aj hovorovým termínom „assassin bugs“, teda „vraždiace chrobáky“. Merajú od štyroch do 40 milimetrov a&nbsp;ich spoločným znakom je ostrý zahnutý orgán pripomínajúci zobák, ktorý vrážajú do obete. Cezeň vstreknú jedovaté sliny, ktoré doslova rozleptajú vnútornosti úbohej koristi.

Keď obeť zastane a&nbsp;uhynie, chrobák jej postupne vysaje celé vnútro, až z&nbsp;koristi ostane len vonkajšia schránka. Niektoré zákernicovité si potom prilepia mŕtvolku na telo a&nbsp;používajú ju ako kamufláž.

Aby sa ale zákrenicovité dostali dostatočne blízko koristi, musia byť nenápadné. Lovia iba vtedy, keď fúka vietor a&nbsp;v&nbsp;šumení listov zaniknú zvuky pohybu nôh. Keď sa už raz dostanú ku koristi na dosah smrtiaceho zobáka, vrazia jej ho do tela a&nbsp;vstreknú sliny. Stačí 15 sekúnd, aby obeti rozleptali vnútornosti.

Vedcom sa ešte nepodarilo objasniť, ako si zákernicovité vedia prilepiť obeť na telo. Na trup si totiž končatinami nedočiahnu. Isté je len to, že používajú lepkavý sekrét s&nbsp;podobným zložením, ako majú ich sliny.

Telá obetí vraždiace chrobáky maskujú nielen vizuálne, ale aj po čuchovej stránke. A&nbsp;navyše fungujú aj ako akési brnenie pred predátormi v&nbsp;podobe gekonov a&nbsp;pavúkov. Keď napríklad gekon uloví vraždiaceho chrobáka, môže sa stať, že skončí s&nbsp;papuľou plnou zoschnutých mravčích telíčok a&nbsp;nie so šťavnatým hmyzom.

V&nbsp;experimente s&nbsp;pavúkmi z&nbsp;čeľade skákavkovité, ktoré sú prirodzenými predátormi vraždiacich chrobákov, dali vedci do terária maskované i&nbsp;nemaskované zákernicovité. Ukázalo sa, že pavúky si jedince bez kamufláže vyberajú až desaťkrát častejšie než tie maskované.

Zdá sa vám takáto kamufláž morbídna? Nuž, možno je, ale vo zvieracej ríši sa kvôli prežitiu využíva hocičo.