Márnicu mohol oficiálne navštíviť človek len vtedy, keď išiel identifikovať neznámu mŕtvolu. Zväčša išlo o človeka, ktoré vytiahli zo Seiny, alebo ho našli zavraždeného niekde v uliciach. V drvivej väčšine prípadov sa však na mŕtvych chodili pozerať len preto, aby potom mohli klebetiť. Parížania boli v 19. storočí posadnutí pohľadom na chladné telá a fámy o tom, kto zomrel akou smrťou, sa šírili ulicami rýchlosťou blesku. Čím populárnejšia mŕtvola a bizarnejší spôsob úmrtia, tým viac divákov.

Telá umiestnili pracovníci márnice za sklo a mreže na mramorové podstavce tak, aby ich bolo dobre vidieť. Cez intímne partie im prehodili kus handry a oblečenie, v ktorom sa telá našli, zavesili nad mŕtvoly. Malo to pomôcť identifikácii. Nad telami viedlo potrubie so studenou vodou, ktoré ochladzovalo celú miestnosť. Nezabúdajte, že klimatizácia vtedy neexistovala a mŕtvoly boli vystavené aj tri dni, kým putovali do hrobu. Za ten čas nevyhnutne museli začať zapáchať a rozklad bolo treba spomaliť aspoň chladom.

Budova márnice disponovala pitevňou, miestnosťou na identifikáciu mŕtvol, sklad tiel a spomínaný „výklad“, kde mohlo byť súčasne vystavených až desať zosnulých. Márnica sa nachádza za katedrálou Notre Dame a vo výstavnej sieni bola dokonca opona ako v divadle, ktorú zaťahovali, keď sa menili telá.

Pred budovou sa niekedy zhromažďovali doslova davy. Stávalo sa tak, keď sa v novinách písalo o obzvlášť krutom zločine a každý chcel vidieť jeho obeť. O nevšednej „atrakcii“ sa dokonca písalo aj v bedekroch, z tohto dôvodu ju navštívil napríklad aj spisovateľ Mark Twain.

Aby sa živý človek dostal do márnice, musel vyplniť špeciálnu žiadosť. Ani tá mu ale nezaručila, že uvidí mŕtvoly. V roku 1876 sa v novinách objavila správa, že zo Seiny vytiahli zmrzačenú ženu, ktorú zrejme zabil jej milenec. V nasledujúcich dňoch zaplavilo márnicu vyše 300-tisíc žiadostí o vstup. V inom prípade zasa vystavené telo štvorročného dievčaťa pritiahlo pozornosť 150-tisíc Parížanov.

Z dnešného pohľadu sa nám vystavovanie mŕtvol javí morbídne a zvrhlé, ale v 19. storočí mnohí z tých, ktorí márnicu navštívili, konali z dobrých pohnútok. Jednoducho chceli pomôcť s identifikáciou. Na prelome storočí sa však časť verejnosti začala pýtať, či je podobná exhibícia morálna. Nasledovala kampaň, ktorá v roku 1907 ukončila vystavovanie mŕtvych. Parížska márnica tak zavrela svoje dvere pre verejnosť.