Luxusná, bezpečná, nepotopiteľná: zdajú sa vám tieto prívlastky známe? Určite áno, ak ste už niekedy počuli o skaze Titanicu. Parník, na ktorom sa plavilo vyše dvetisíc osôb, označovali v roku 1912 len superlatívmi. Jediný ľadovec však odhalil, že človek je voči sile prírody bezmocný.

Titanic ale nebol prvým plavidlom spoločnosti White Star Line, ktoré skončilo na dne mora. Ak by ste sa pozreli na históriu tejto lodiarskej firmy, našli by ste celú sériu námorných katastrof, ktoré vyvrcholili 14. apríla 1912 potopením Titanicu.

V 19. storočí bola White Star Line jednou z najprominentnejších lodiarskych firiem sveta. Prepravovala náklad i pasažierov medzi Veľkou Britániou, USA, Kanadou, Juhoafrickou republikou, Austráliou a Novým Zélandom a zatiaľ čo jej konkurenti stavovali najmä na rýchlosť prepravy, White Star Line sa vybrala cestou luxusu a pohodlia. V roku 1870 napríklad spustila na vodu inovatívnu loď Oceanic, ktorá navždy zmenila dizajn zaoceánskych parníkov.

Oceanic bola prvou loďou s vodovodnými kohútikmi a v kajutách prvej triedy boli elektrické zvončeky, ktorými sa dali privolať stevardi. Veľké okná zaručovali presvetlenie kajút a jedáleň bola dostatočne veľká, aby v nej mohli naraz jesť všetci hostia z prvej triedy. Nečudo, že médiá označovali Oceanic za „kráľovskú loď“.

White Star Line týmto udala tempo luxusu a s prehľadom si držala prvé miesto v rebríčku pohodlných plavieb. Na jej lodiach sa postupne začali vyskytovať opulentné kúpeľne, bazény, hamamy i telocvične. Dokonca aj pasažieri v tretej triede cestovali v súkromných kajutách, zatiaľ čo na lodiach iných spoločností museli vydržať v spoločných priestoroch.

Najväčším luxusom oplýval Titanic a jeho dve sesterské lode Olympic a Britannic. Len Olympic bol ale pre firmu ziskový, pretože Britannic zrekvírovala počas prvej svetovej vojny britská vláda a súžil ako nemocničná loď, kým v roku 1916 nenarazil na mínu a nepotopil sa. Olympic sa plavil po moriach 24 rokov až do 30. rokov 20. storočia, keď sa White Star Line zlúčila s lodiarskou firmou Cunard, aby prežila Veľkú hospodársku krízu.

White Star Line však vo svojich začiatkoch nevyrábala len luxusné lode. V roku 1845, keď vznikla na troskách inej lodiarskej firmy, prebiehala v Austrálii zlatá horúčka. Z Británie sem odchádzali tisíce dobrodruhov s vidinou rýchleho zisku a White Star Line túto trasu samozrejme obsluhovala. Plavilo sa na nej deväť rýchlych plachetníc, ktoré boli schopné absolvovať trasu z Británie do Austrálie za dva mesiace. Ak si uvedomíme, že bežne to trvalo o mesiac dlhšie, išlo o vskutku impozantnú rýchlosť.

Jednou a najväčšou z lodí na tejto trase bola aj RMS Tayleur. S dĺžkou 70 metrov a kapacitou na štyritisíc ton nákladu išlo o naozaj impozantnú plachetnicu. 19. januára 1854 vyplávala na svoju prvú cestu z Liverpoolu na čele s mladým kapitánom Johnom Nobleom. Ten mal napriek nízkemu veku (len 29 rokov) bohaté skúsenosti s moreplavectvom a očakávalo sa, že loď bezpečne dovedie do cieľa.

Dizajn plavidla bol však nový a neodskúšaný, z lodenice šla rovno do služby. Kapitánovi bolo jasné akurát to, že aby dorazil do Austrálie, bude potrebovať okrem skúseností aj kus šťastia. Všimol si napríklad, že tri sťažne boli od seba ďalej, než bolo zvyčajné, čo sťažovalo ovládanie lode a uberalo jej z rovnováhy. Kormidlá boli podľa neho príliš malé a znepokojovali ho aj tri kompasy na palube, z ktorých každý ukazoval iným smerom kvôli množstvu železa v trupe lode.

RMS Tayleur sa napriek tmu vydala na more, očakávania verejnosti boli obrovské. Už krátko po opustení prístavu sa ale ukázalo, že nefunkčné kompasy budú obrovským problémom. Noble si myslel, že smerujú na juh, ale pritom sa plavili smerom k Írsku. Bolo oblačno a navigátor tak nevedel vyčítať smer podľa hviezd. O dva dni neskôr prišla búrka a kapitán si všimol, ako laná držiace plachty hlasno plieskajú. Nebolo možné ich poriadne napnúť a tak sa plachty nedali ovládať. Hmla cez deň zasa znemožňovala určiť smer plavby podľa slnka.

21. januára zbadali námorníci pevninu. Bolo však prineskoro. Noble sa snažil loď otočiť, ale primalé kormidlá mu to nedovolili. Zúfalý kapitán prikázal spustiť kotvy a chcel loď zastaviť, ale reťaze sa odtrhli. RMS Tayleur sa hnala k ostrovu Lambay, ktorý leží štyri kilometre od írskej pevniny. Netrvalo dlho a rozbila sa o skaly.

Loď sa pomaly potápala a pasažieri sa v panike snažili zachrániť akýmkoľvek spôsobom. Prvý záchranný čln, ktorý spustili z lode, rozbili o útesy. Stovkám sa však predsa len podarilo dostať na ostrov, konkrétne sa zachránilo 280 osôb vrátane kapitána, ktorý čakal na palube do poslednej chvíle. Zvyšok cestujúcich, teda 370 ľudí, sa utopilo. Zo 100 žien na palube sa zachránili iba tri, zo 70 detí taktiež iba tri.

Vrak plavidla sa dá dodnes navštíviť, leží v hĺbke 17 metrov.