Ako <a target="_blank" rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/monstrum-milwaukee-jeffrey-dahmer-nechcel-zit-slobode-sudcu-poziadal-aby-ho-zabili">píše Život</a>, nazývali ho aj monštrum z&nbsp;Milwaukee a&nbsp;zaradil sa medzi smutne preslávených sériových vrahov. Bol osamelý, zúfalý, hanbil sa za to, že bol homosexuál. To boli podľa jeho slov dôvody, prečo sa rozhodol časti svojich obetí skonzumovať. Chcel, aby sa natrvalo stali jeho súčasťou. Jef­freyho otec Lionel Dahmer po synovom zatknutí tvrdil, že si v&nbsp;jeho správaní nikdy nič podozrivé nevšimol a&nbsp;netušil, že s&nbsp;ním niečo nie je v&nbsp;poriadku. Inak to bolo s&nbsp;matkou. Jej vzťah so starším synom bol problematický. Nikomu vraj nechcela dovoliť, aby sa Jeffreyho dotýkal. V&nbsp;detstve jedine vtedy, keď ho bolo treba prebaliť.

FOTKU JEFFREYHO DAHMERIHO Z DETSTVA SI POZRITE TU

Jeffrey prišiel na svet v&nbsp;meste Milwaukee v&nbsp;štáte Wisconsin ako starší z&nbsp;dvoch synov Lionela a&nbsp;Joyce Dahmerovcov. Po ňom sa páru po šiestich rokoch narodil ďalší syn David. Otec veľa času doma netrávil, takže väčšinou boli s&nbsp;matkou. Keď malo mladšie dieťa jedenásť rokov, rodičia sa rozviedli. Matka vyhrala súdny spor a&nbsp;oboch synov jej zverili do opatery. Či to bolo to najvhodnejšie riešenie, dnes už ťažko posúdiť. Trpela depresiou a&nbsp;hypochondriou, a&nbsp;keď boli deti malé, pokúsila sa o&nbsp;samovraždu. Po tom, ako zostala s&nbsp;chlapcami sama, rodina i&nbsp;známi si robili starosti, čo bude s&nbsp;11-ročným Davidom, čo by bolo pre neho najlepšie. O&nbsp;17-ročného Jeffreyho sa nikto nestaral. Otec sa neskôr vyjadril, že súrodenci si neboli veľmi blízki pre väčší vekový rozdiel a&nbsp;mali aj rozdielne povahy: Jeffrey bol hanblivý a&nbsp;veľmi tichý, David bol jeho pravý opak – energický a&nbsp;spoločenský, obklopený množstvom kamarátov.

Spočiatku bol vraj aj starší z&nbsp;bratov bezstarostný a&nbsp;veselý chlapec, zmena v&nbsp;povahe pri­šla, keď mal osem rokov. Sú dve verzie, čo bolo jej príčinou.Podľa prvej ju spôsobila operácia pruhu, podľa druhej Jeffreyho v&nbsp;tomto veku znásilnil väčší chlapec. V&nbsp;tom období aj otec zaregistroval, že starší syn je tichý a&nbsp;nič ho nebaví. Tak mu ukázal, ako bieliť a&nbsp;zachovať kostry malých zvierat. Preto bol rád, keď chlapec prejavil záujem o&nbsp;chémiu, vyhľadával mŕtve zvieratá, skúmal ich telá a&nbsp;hľadal techniky, ako ich uchovať a&nbsp;následne pochovať v&nbsp;záhrade. Lionel Dahmer už videl syna v&nbsp;bielom lekárskom plášti. Nebol dobrým prorokom, osud staršieho potomka sa zvrtol inak.

Na strednej škole objavil alkohol a&nbsp;denne si doprial niekoľko pív s&nbsp;pohárikmi tvrdého. Medzi spolužiakmi bol typický outsider a&nbsp;už vtedy ho niekoľkokrát zatkli, napríklad za týranie malého chlapca. V&nbsp;tínedžerskom veku zistil, že je homosexuál. Napriek alkoholickým výstrelkom v&nbsp;roku 1978 zmaturoval a&nbsp;pár týždňov po ukončení strednej školy vraždil prvýkrát. Obeťou sa stal 18-ročný stopár. Jeffrey ho pozval domov na pivo, pohádali sa a&nbsp;činkami ho zabil. Telo rozrezal, niektoré časti rozhádzal po pozemku, zvyšok dal do vriec a&nbsp;zakopal pod dom. Polícia pátrala dlhých trinásť rokov, kým pozostatky našla.

Po maturite nastúpil na univerzitu, ale zakrátko ju aj opustil. Vylúčili ho pre alkohol. Otec po vyhodení staršieho syna z&nbsp;vysokej školy rozhodol, že pôjde do armády. V&nbsp;roku 1979 ho pridelili k&nbsp;americkým pozemným silám a&nbsp;odvelili na základňu v&nbsp;Nemecku. Spočiatku sa mu ako vojenskému medikovi darilo. Opäť však zasiahol alkohol a&nbsp;v&nbsp;tom čase sa neďaleko základne udiali tri nevyriešené vraždy. Či mali spojitosť s&nbsp;Jeffreym Dahmerom, nevedno. Po dvoch rokoch ho z&nbsp;armády pre násilnícke správanie a&nbsp;alkoholizmus prepustili.

Po opustení americkej zá­kladne sa nevrátil do rodného Milwaukee, ale vybral sa na Floridu. Prácu si našiel v&nbsp;luxusnom obchodíku s&nbsp;potravinami v&nbsp;hoteli Ambasador. Predával kvalitné francúzske vína, výborné švajčiarske syry, vynikajúce talianske salámy, ale ani tam nevydržal dlho. Sťažoval sa na zvláštny zápach korenín a&nbsp;exotických potravín, majiteľovi zasa prekážal jeho viditeľný alkoholizmus. Tak sa rozlúčili a&nbsp;Jeffrey sa pobral ďalej. Vypomáhal v&nbsp;prevádzkach s&nbsp;rýchlym občerstvením, roznášal pizzu, keď bol bez práce a&nbsp;nemal z&nbsp;čoho zaplatiť nájomné, prespával na pláži. Ani v&nbsp;ťažkých chvíľach si však neodoprel kvalitné jedlo, ktoré sa napriek výhradám naučil konzumovať práve v&nbsp;hotelovom obchode.

Opäť začal vraždiť po deviatich rokoch, keď prišiel nazad do Milwaukee. Neskôr počas vypočúvania odpovedal aj na otázku vyšetrovateľa, prečo sa zas pustil do zabíjania. Veď svoje pudy dokázal udržať pod kontrolou deväť rokov. Veľmi pokojne odpovedal, že sa mu nenaskytla príležitosť „fyzicky sa realizovať“. „Keď som v&nbsp;roku 1981 prišiel do Milwaukee, začal som čítať pornografiu. Často som chodil do knižnice a&nbsp;vyhľadával som takúto literatúru. To viedlo k&nbsp;tomu, že som navštevoval bary pre gejov. Nemal som v&nbsp;pláne tých mužov zabiť, ,iba‘ ich nadrogovať a&nbsp;stráviť s&nbsp;nimi noc.“

Po návrate do Milwaukee sa zamestnal v&nbsp;čokoládovni a&nbsp;prenajal si neslávne známu garsónku s&nbsp;číslom 213. Šesť dní v&nbsp;týždni mal nočné zmeny, v&nbsp;nedeľu sa chodil zabávať do klubov pre gejov. Znamenalo to množstvo tvrdého alkoholu a&nbsp;náhodný alebo platený sex. So záujmom mužov nemal problém. Vždy vyzeral dobre, potrpel si na kvalitné oblečenie. Jeho obeťami boli zväčša afroamerickí a&nbsp;ázijskí homosexuáli. Obvykle ich opil, nadrogoval, znásilnil a&nbsp;potom uškrtil. Niektorých nekrofilne zneužil alebo na nich zvrhlo experimentoval. Dvakrát ho zatkli za obnažovanie na verejnosti a&nbsp;dostal podmienku, no za znásilnenie nikdy. O&nbsp;vraždách nikto netušil. A&nbsp;už vôbec nie o&nbsp;hrôzach, ktoré sa diali v&nbsp;jeho garsónke. Niektorým zavraždeným mužom odrezal hlavu alebo pohlavné orgány a&nbsp;nechával si ich ako trofeje. Alebo telá rozrezal a&nbsp;konzumoval. V&nbsp;období rokov 1978 až 1991 zabil sedemnásť mladých mužov či chlapcov. Zrejme by pribudli ďalší mŕtvi, keby v&nbsp;júli 1991 policajnú hliadku nezastavil na ulici nahý mladík.

Volal sa Tracy Edwards a&nbsp;mužom zákona oznámil, že ho v&nbsp;neďalekom bytovom dome v&nbsp;garsónke číslo 213 nožom napadol chlap. Keď policajti vstúpili dovnútra, z&nbsp;toho, čo tam uvideli, neboli ďaleko od zrútenia. Uprostred miestnosti bol veľký sud a&nbsp;v&nbsp;ňom štyri ľudské telá. Keď otvorili chladničku, bolo v&nbsp;nej uložených sedem tepelne spracovaných lebiek, ďalšie dve na spracovanie čakali. Po celej garsónke viseli ďalšie hlavy, mužské genitálie a&nbsp;kosti. Neznesiteľný zápach, ktorý neustále vychádzal z&nbsp;Dahmerovho bytu, susedov nenechal ľahostajnými a&nbsp;sťažovali sa. On im však tvrdil, že má pokazenú chladničku. Okrem toho niekoľko mesiacov predtým polícia našla pred domom 14-ročného Koneraka Sinthasomphona. Napriek tomu, že bol nahý, opitý a&nbsp;nadrogovaný, podarilo sa mu od Jeffreyfo ujsť. Ten však políciu presvedčil, že je to jeho dospelý partner, opil sa a&nbsp;prišlo k&nbsp;mileneckej hádke. Muži zákona mu pomohli vyniesť chlapca do bytu. Neskôr aj jeho pozostatky našli v&nbsp;sude medzi rozkladajúcimi sa telami.

Po zatknutí sa Jeffrey Dahmer priznal k&nbsp;všetkým vraždám, na ktoré si dokázal spomenúť. Počas vyšetrovania veľmi podrobne opísal, čo s&nbsp;telami robil. O&nbsp;prvých vraždách hovoril, že to boli nehody. Neskôr, keď stál pred súdom, bránil sa tým, že je mentálne chorý. Skutočne mu diagnostikovali schizofréniu a&nbsp;hraničnú poruchu osobnosti, no súdili ho ako psychicky zdravého. Vo Wisconsine zrušili trest smrti, preto ho odsúdili na šestnásť doživotných trestov, čo bolo spolu 936 rokov. O&nbsp;sedemnástej vražde tvrdil, že ju nespáchal.

Pred vynesením rozsudku dostali rodiny pozostalých možnosť vyjadriť sa. Väčšina o&nbsp;svojej bolesti i&nbsp;nenávisti k&nbsp;Dahmerovi hovorila pokojne. Matka, ktorej zabil hluchonemého syna, sa k&nbsp;nemu obrátila so slovami: „Chcela by som Jeffreymu Dahmerovi povedať, že nevie, akú bolesť a&nbsp;stratu spôsobil našej rodine.“ Omnoho emotívnejšie kričala sestra jedného zo zavraždených chlapcov: „Takto sa správaš vždy, keď stratíš kontrolu? Už nikdy, ni­kdy nechcem, aby moja mama prechádzala znova niečím podobným. Nenávidím ťa, Jeffrey, nenávidím, nenávidím!“ Nakoniec sa vrhla na obvineného, až ju museli násilne odviesť zo súdnej siene.

Po pozostalých dostal posledné slovo i&nbsp;Dahmer: „Vaša ctihodnosť, nikdy som nechcel byť slobodný, prial som si smrť. Je mi jedno, či budem žiť alebo zomriem, zabite ma. No to, čo som urobil, som nespravil z&nbsp;nenávisti. Keď som bol malý chlapec, bol som ako ostatní. Preto teraz nedokážem pochopiť, že ľudská bytosť môže urobiť to, čo ja. Keď sa spätne obzriem na svoj život, viem, že som nechal iných trpieť rovnako, ako som trpel ja.“

Po uväznení sa Jeffrey Dahmer pustil do štúdia Biblie a&nbsp;vyhlasoval o&nbsp;sebe, že sa z&nbsp;neho stal znovuzrodený kresťan. Napriek týmto náboženským výstrednostiam svoje správanie nezmenil. Dostával sa do konfliktov s&nbsp;dozorcami i&nbsp;so spoluväzňami. Tých napríklad provokoval tak, že z&nbsp;jedla, zo zemiakov alebo špagiet veľmi verne napodobnil zohavené končatiny ľudských tiel a&nbsp;dotvoril ich kečupom. Niekoľkokrát ho ostatní napadli, pokúsili sa ho podrezať, osudným sa mu však stal až november 1994. Spolu s&nbsp;dvomi väzňami čistil sprchy a&nbsp;dozorcovia sa na chvíľu vzdialili. Dahmer s&nbsp;ďalším zámerne štuchli do tretieho Christophera Scarvera a&nbsp;bolo im to smiešne. 

Nahnevaný Scarver nevedel, ktorý z&nbsp;nich to bol, no Jeffreyho sledoval už dávnejšie. Keď dokončili prácu, zobral si z&nbsp;telocvične kovovú tyč a&nbsp;šiel za ním. Vo vrecku mal novinové výstrižky o&nbsp;jeho zločinoch. Dobehol ho v&nbsp;šatni a&nbsp;spýtal sa ho, či tie zverstvá naozaj spravil. Šokovaný Dahmer hľadal únik, no Scarver stál vo dverách a&nbsp;nemienil ho pustiť. Zdvihol tyč a&nbsp;začal ho biť. Keď dozorcovia Dahmera našli, ešte žil, no počas prevozu do nemocnice zomrel na vážne poranenia hlavy. Christopher Scarver sa k&nbsp;napadnutiu priznal. Odôvodnil ho tým, že chcel pomstiť všetky Dahmerove obete. Bol presvedčený, že ich dozorcovia nechali osamote zámerne, pretože chceli, aby ho niekto zabil.

Desať rokov po smrti Jeffreyho Dahmera bol jeho otec hosťom v&nbsp;šou Larryho Kinga spolu s&nbsp;druhou manželkou Shari. Odpovedali aj na otázky, čo sa stalo s&nbsp;Davidom po zatknutí jeho brata. Počas vyšetrovania a&nbsp;súdneho procesu o&nbsp;ňom nepadla žiadna zmienka. Po Jeffreyho odsúdení si David zmenil meno, vybudoval si úspešnú kariéru a&nbsp;založil rodinu. Jeho nová identita zostala naďalej pre verejnosť neznáma, otec nové meno v&nbsp;šou odmietol prezradiť. Davidovi musel pred vysielaním sľúbiť, že ho uchová v&nbsp;tajnosti. Joyce Dahmerová zomrela v&nbsp;roku 2000 na rakovinu prsníka. So starším synom zostala v&nbsp;kontakte aj po zatknutí. Počas jedného rozhovoru s&nbsp;ňou údajne povedal, že je rád, že je vo väzení, pretože keby ho neboli zatvorili, obával sa, čo by ešte porobil.

FAKTY X: Kanibal aj nekrofil: Jeffrey Dahmer zabil 17 ľudí

Výber pre vás

FAKTY X: Kanibal aj nekrofil: Jeffrey Dahmer zabil 17 ľudí

Súvisiace články

FAKTY X: Belgické krutosti v Kongu: Muž sa musel pozerať, ako mu jedia ženu a dcéru

FAKTY X: Odsúdenci, ktorí sa dočkali najhorších popráv v dejinách

FAKTY X: Desivo kruté popravy, ktoré ľudia naozaj vykonali (2. časť)

FAKTY X: Kde je hrobka Alexandra Veľkého? Možno ju nikdy nenájdeme

FAKTY X: Prvý sériový vrah v dejinách umučil desiatky detí

FAKTY X: Argentínske lety smrti: Štátom sponzorované vraždenie

Výber pre vás