Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Alice Seeley Harrisová bola významnou dokumentárnou fotografkou, ktorá v Afrike zároveň šírila kresťanstvo. Fotografiu, ktorú vidíte vyššie, zhotovila v roku 1904 v Kongu, vtedajšej belgickej kolónii. Je na nej zachytený muž menom Nsala, ktorý hľadí na ruku a chodidlo svojej päťročnej dcéry.

Harrisová o tejto snímke vo svojom denníku poznamenala: „V ten deň nesplnil svoju kaučukovú kvótu, a tak Belgičanmi určení dozorcovia odrezali jeho dcére ruku a chodidlo. Volala sa Boali. Mala päť rokov. Potom ju zabili. Ale tým to neskončilo. Zabili aj jeho manželku. A pretože sa im to nezdalo dostatočne kruté, časti ich tiel zjedli a Nsalovi dali zvyšky tela jeho kedysi žijúceho dieťaťa. Jeho život bol zničený.

Čiastočne ho zničili už predtým, keď mu vzali slobodu, ale tento čin to dokončil. A to všetko preto, že jeden muž, ktorý žil tisíce míľ odtiaľto, stále nemal dosť bohatstva, a tak vyhlásil túto zem za svoju a miestni museli slúžiť ukájaniu jeho chamtivosti. Leopold vôbec nepomyslel na to, že tieto africké deti, muži a ženy stvorila tá istá Ruka, ktorá stvorila jeho kráľovský rod.“

Konžský slobodný štát v strednej Afrike doslova vlastnil belgický kráľ Leopold II. V rokoch 1885 až 1908 tu Belgičania a ich africkí poskokovia povraždili desať miliónov ľudí. Odrezávali im ruky a genitálie, bičovali ich na smrť, hladom ich nútili pracovať, vypaľovali dediny a deti brali ako rukojemníkov. Iróniou je, že Leopold II. do Konga nikdy ani len nevkročil.

Drancovaním miestnych zásob kaučuku bola poverená firma Abir Congo Company. Koncom 19. storočia predávala kilo kaučuku za 7,5-násobok toho, koľko ju stálo jeho vyťaženie. Na ľudské práva pochopiteľne nehľadela.

Robotníci, či skôr nevoľníci, ktorí neplnili dané kvóty, mohli byť odsúdení na smrť. Miestni „policajti“ pritom museli dokazovať vykonanie trestu tak, že obeti odsekli ruku. Inak by si ich nadriadení mohli myslieť, že plytvajú drahou muníciou privážanou z Európy na poľovačky.

Časť kvót sa tak neraz vyplácala v odseknutých rukách, keďže ich plnenie bolo často nereálne. Niet divu, že medzi dedinami vypukali malé vojny, v ktorých víťazi odsekávali ruky porazeným a odovzdávali ich Belgičanom spolu s kaučukom.

Odseknutá pravá ruka síce teoreticky mala znamenať, že „odsúdenec“ je mŕtvy, nie vždy to však znamenalo jeho smrť. Viacerí preživší neskôr vraveli, že život im zachránilo predstieranie smrti. Dokonca sa nehýbali ani vtedy, keď im odsekli ruku.

Krutosti, ktoré sa v Kongu v tých časoch odohrávali, neskôr vzbudili medzinárodné pobúrenie. Avšak okrem toho, že pár úradníkov odvolali z postov, nebol nikdy nikto za brutálne činy potrestaný.