Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Medzinárodný termonukleárny experimentálny reaktor (ITER)

Projekt ITER je rozsiahly vedecký experiment, ktorého cieľom je demonštrovať využitie jadrovej syntézy ako rozsiahleho a bezuhlíkového zdroja energie na rovnakom princípe, aký poháňa Slnko a hviezdy. Projekt je spoluprácou 35 krajín a v súčasnosti prebieha v južnom Francúzsku. Pri procese fúzie dochádza k&nbsp;uvoľňovaniu energie, keď jadrá dvoch ľahkých atómov vytvoria ťažšie jadro. Dôležité je palivo (zvyčajne izotopy vodíka) zahriať na teploty nad 150 miliónov stupňov Celzia a vytvoriť horúcu plazmu. Silné magnetické polia udržiavajú plazmu ďalej od stien reaktora, aby neochladla a nestratila energetický potenciál. Cieľom projektu ITER nie je vyrábať elektrickú energiu, ale dokázať, že jadrovú syntézu môžeme využiť na výrobu energie. Napriek počiatočným ambíciám ITER v súčasnosti prekračuje rozpočet o miliardy dolárov a mešká desaťročia: najnovší oficiálny odhad nákladov presahuje 20 miliárd eur. Projekt pritom odštartoval v roku 2006 s odhadovaným rozpočtom päť miliárd eur a desaťročným plánom dokončenia. K&nbsp;meškaniu a prekročeniu nákladov prispelo niekoľko faktorov, napríklad neskoré dodanie kľúčových komponentov reaktora, prasknutie tepelných štítov v dôsledku nesprávneho zvárania. Francúzsky úrad pre jadrovú bezpečnosť proces spomalil, keď kvôli obavám z tienenia žiarenia požadoval prísnejšie bezpečnostné opatrenia.

Deepwater Horizon bola poloponorná plošina schopná vŕtať v ultrahlbokých vodách presahujúcich až tritisíc metrov, jej obsluhu tvorilo 135 špecialistov. Na rozdiel od plavidiel s pevnou polohou si súprava udržiavala polohu nad vrtom pomocou dynamických polohovacích systémov, vrátane motorov a&nbsp;vrtúľ umožňujúcich upraviť polohu podľa potreby. Konštrukcia plošín zahŕňa tiež pontóny so záťažou, ktoré zvyšujú ich stabilitu proti vlnám a poskytujú lepšiu stabilitu ako konvenčné lode. Katastrofa vrtnej plošiny Deepwater Horizon, ktorá začala výbuchom 20. apríla 2010, bola najznámejšou katastrofou na mori. Vrtná súprava v hodnote viac ako 560 miliónov dolárov vŕtala v&nbsp;Mexickom zálive, neďaleko Louisiany, keď došlo k&nbsp;explózii, po ktorej zostalo nezvestných a&nbsp;pravdepodobne mŕtvych 11 pracovníkov a&nbsp;17 zranených. Následné potopenie vrtnej súpravy viedlo k&nbsp;vzniku masívnej ropnej škvrny dosahujúcej 180-tisíc kilometrov štvorcových. Únik znamenal hrozbu pre krehké ekosystémy a voľne žijúce živočíchy pri pobreží. Počiatočný odhad úniku tisíc barelov denne neskôr revidovali na ohromujúcich päťtisíc barelov denne. Do úsilia o zastavenie úniku sa zapojila nielen firma BP, ale aj americké úrady, ktoré vyhlásili v&nbsp;oblasti výnimočný stav a&nbsp;zastavili nové vrty až do určenia príčin nehody.

Navádzací počítač Apollo (AGC)

Počítač Apollo bol kľúčový pri úspechu pristátia na Mesiaci. Zvládol zložité výpočty a kontroloval jednotlivé segmenty kozmickej lode, čo bolo nad ľudské možnosti. Margaret Hamilton viedla 350-členný tím na vývoj softvéru, ktorý bol na svoju dobu pokročilý a umožňoval chod viacerých operácií súčasne v obmedzenom pamäťovom priestore. Vynaliezavosť tímu pomohla zabrániť preťaženiu systému a&nbsp;položila pevné základy v oblasti informatiky a softvérového inžinierstva. Rozhranie počítača bolo jedinečné, pre astronautov na komunikáciu s ním používalo kódy „sloveso“ a „podstatné meno“. Softvér počítača navrhol J. Halcombe Laningom tak, aby bránil zlyhaniu misie kvôli chybným údajom. AGC bolo výpočtovým jadrom, ktoré udržiavalo misiu na správnej ceste, riešilo a&nbsp;monitorovalo obrovské množstvo navigačných údajov, aby zabránilo odchýlke od trasy. Využívalo kombináciu pamäte na čítanie (ROM) a pamäte RAM (random-access memory) pre variabilné operácie, vďaka čomu mohlo riešiť mnohé úlohy naraz. Zvlášť dôležité to bolo počas kritických fáz misie, ako stretnutie kozmických lodí či dokovanie. Bezchybný výkon modelu AGC je dôkazom toho, čo možno dosiahnuť v&nbsp;oblasti ľudskej kreativity a technologickej zdatnosti, odkazom vzbudzujúcim úžas a&nbsp;inšpiráciou pre inovácie v oblasti prieskumu vesmíru.

Medzinárodná vesmírna stanica (ISS)

Medzinárodná vesmírna stanica (ISS) funguje ako čerpacia stanica pre satelity a ako štartovacia základňa pre misie mimo obežnej dráhy Zeme. Zostrojili ju ako prostredie s nulovou gravitáciou pre širokú škálu experimentov, čo znamenalo technologické výzvy a zvýšilo náklady a zložitosť projektu. Na obežnú dráhu ju vypustili v roku 1998 a od 2. novembra 2000 je nepretržite obsadená. ISS je spoločným úsilím viacerých krajín s&nbsp;významným prispením USA, Ruska a Európskej vesmírnej agentúry, ako aj Kanady a Japonska. Slúži ako výskumné laboratórium mikrogravitácie a vesmírneho prostredia, kde odborníci vykonávajú vedecký výskum v astrobiológii, astronómii, meteorológii, fyzike a ďalších oblastiach. ISS obieha okolo Zeme v nadmorskej výške približne 402 kilometrov, preto ju môžete vidieť voľným okom. Dosahuje veľkosť futbalového ihriska a&nbsp;má hmotnosť asi 419 725 kilogramov. Stanicu navštívilo 258 jednotlivcov z 20 krajín, pričom najčastejšie ide o&nbsp;Američanov a&nbsp;Rusov. Astronauti zvyčajne strávia na ISS približne šesť mesiacov, vykonávajú rôzne experimenty, vesmírne prechádzky a zapájajú sa do podporných aktivít. Život na ISS zahŕňa výskum dôležitý pre budúci dlhodobý pobyt na Mesiaci alebo Marse. Významný je výskum účinkov mikrogravitácie na ľudské zdravie v&nbsp;súvislosti so zmenami na svaloch, kostiach, kardiovaskulárnom systéme a zraku.

Veľký hadrónový urýchľovač (LHC)

Veľký hadrónový urýchľovač (LHC) v CERNe je najväčší a najvýkonnejší urýchľovač častíc na svete. V prevádzke je od 10. septembra 2008 a je ústrednou súčasťou urýchľovacieho komplexu CERNu. LHC je 27-kilometrový prstenec supravodivých magnetov doplnený urýchľujúcimi štruktúrami zvyšujúcimi energiu častíc, ktoré ním prechádzajú. V&nbsp;urýchľovači putujú dva lúče vysokoenergetických častíc rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla a&nbsp;smerujúce na vzájomnú zrážku. Lúče sa pohybujú opačnými smermi v samostatných vákuových trubiciach s magnetickým poľom tvoreným supravodivými elektromagnetmi. Magnety vyžadujú chladenie na -271,3 stupňa Celzia (teplota nižšia ako vo vesmíre), ktoré zabezpečuje tekuté hélium. LHC využíva tisíce magnetov rôznych typov a&nbsp;veľkostí: 1 232 dipólových magnetov na ohýbanie lúčov a 392 štvorpólových magnetov na ich zaostrenie. Špeciálne magnety „stláčajú“ častice bližšie, aby zvýšili šance na kolíziu. Cieľom LHC je zodpovedať kľúčové otázky vo fyzike, ako je pôvod hmoty, hľadanie supersymetrie, povaha temnej hmoty a tmavej energie, nerovnováha medzi hmotou a antihmotou a vlastnosti kvarkovo-gluónovej plazmy. Urýchľovač od zostrojenia prispel k&nbsp;mnohým významným zisteniam, vrátane objavu Higgsovho bozónu v roku 2012. Ročne generuje viac ako 30 petabajtov dát, ktoré sú uložené a archivované v dátovom centre CERNu. Náklady na výstavbu predstavovali približne 4,3 miliardy CHF, pričom priebežné prevádzkové náklady tvorili významnú časť rozpočtu CERNu. Spotreba energie LHC je značná, podľa odhadov ide približne o 750 GWh ročne.

Najzložitejšie stroje, aké ľudia zostrojili: Na čo slúžia? (2. časť)

Autor článku

Radomír

Výber pre vás

Najzložitejšie stroje, aké ľudia zostrojili: Na čo slúžia? (2. časť)

Autor článku

Radomír

Súvisiace články

Autá s najdlhšou životnosťou: Vlastníte niektoré z nich?

Vozidlá, ktoré urobili revolúciu v automobilizme: Poznáte ich?

Plávajúci ostrov musia posúvať loďami, ohrozuje most

Po stopách Darwina: Vedci strávia na plachetnici dva roky

Tisíctonový tank nacistov nikdy nevznikol, bol by ľahkým terčom

Človek patrí k najlepším vytrvalcom živočíšnej ríše. Prečo je to tak?

Výber pre vás