Narodil sa v Moskve 21. mája 1921 do rodiny ruskej inteligencie. Jeho otec Dmitrij Sacharov prednášal fyziku na vysokej škole, bol to známy autor učebníc a populárno-vedeckých kníh. Matka Jekaterina sa venovala rodine. Na detstvo si Andrej spomínal takto: „Bývali sme v centre Moskvy vo veľkom komunálnom byte. Vo väčšine miestností žili rodiny našich príbuzných a v niektorých aj cudzí ľudia, tých však nebolo veľa. Dušou rodiny bola babička Maria Petrovna, na ktorú s láskou spomínam. Po nej i po mame som zdedil tvrdohlavosť, ku ktorej sa pridala nešikovnosť. Na mňa malo rodinné prostredie mimoriadne veľký vplyv, pretože ma až po siedmu triedu vyučovali doma.“
Andrej mal povahu introverta, zaujímal sa o poéziu a život Alexandra Sergejeviča Puškina, no predovšetkým sa zaoberal vlastnými myšlienkami a pocitmi. Keď mal štrnásť, rozhodol sa, že bude ateista ako jeho otec. Charakterizovala ho ešte jedna zvláštnosť: dokázal písať obidvomi rukami naraz. Po domácom základnom vzdelávaní nastúpil na strednú školu, ktorú s vyznamenaním ukončil v roku 1938. Nasledovala Fyzikálna fakulta Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova, ktorú absolvoval rovnako s výbornými výsledkami v roku 1942, keď naplno zúrila vojna. Tá bola dôvodom, prečo museli študenti opustiť univerzitu v Moskve a spolu s učiteľmi ich evakuovali do turkménskeho Ašchabadu. Tam zavŕšili štúdium.

Na univerzite ho považovali za najlepšieho zo všetkých študentov, ktorí kedy na fakulte študovali. Do bojov na fronte nezasiahol. Hneď v roku 1941 po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom sa pokúsil dostať na vojenskú akadémiu, no neúspešne. Zabránili mu v tom zdravotné dôvody. V septembri 1942, po skončení univerzity, ho zaradili do výskumného ústavu veľkého vojenského závodu v Ulianovsku, kde bol až do konca vojny v roku 1945. Tam nastala aj dôležitá zmena v jeho osobnom živote: zo slobodného študenta sa stal ženatý mladý muž. Jeho vyvolenou bola študentka Klaudia Alexejevna. Zoznámili sa v továrni v Ulianovsku a v roku 1943 sa zosobášili. Manželom sa postupne narodili dve dcéry a syn. Klaudia sa starala o rodinu, hoci z Ulianovska odchádzala s predsavzatím, že si dokončí vysokú školu, ktorú jej prekazila vojna. Nestalo sa to, čas venovala naďalej deťom a manželovi. Pár prežil spolu 26 rokov, Klaudia v roku 1969 podľahla rakovine.

Andrej Sacharov sa po návrate do povojnovej Moskvy opäť ponoril do štúdia teoretickej fyziky. O rok držal v ruke doktorát a zároveň dostal ponuku zapojiť sa do výroby sovietskej atómovej bomby. Odmietol ju. Lákal ho termonukleárny program, v ktorom začal pracovať tri roky po vojne. Sacharov sa v spomienkach vracia aj k tomuto obdobiu: „V roku 1948 som sa stal členom vedeckovýskumnej skupiny, ktorá mala za cieľ vypracovať projekt na zostrojenie nukleárnej zbrane. Počas nasledujúcich dvadsiatich rokov som pracoval v prísne tajnom režime a v mimoriadnom pracovnom vypätí najprv v Moskve a neskôr v špeciálnom vedeckovýskumnom stredisku na utajenom mieste. Vtedy sme boli všetci presvedčení, že táto práca je životne dôležitá pre zachovanie rovnováhy síl vo svete a grandióznosť tejto úlohy nás nadchla. Aj ja, aj ostatní sme si mysleli, že jedine tak možno zabrániť tretej svetovej vojne.“
Nastupovali 50. roky a Sacharov týmto myšlienkam skutočne veril. Najmä keď v profesijnom živote žal jeden úspech za druhým. Bol mladý, mal vyše tridsať rokov a už sa dostal na vrchol akademickej kariéry. V oblasti jadrovej fyziky bol uznávaná vedecká autorita, dostal Stalinovu cenu, Leninov rad, trikrát mu udelili vyznamenanie Hrdina socialistickej práce. Vážil si ho aj prestížny okruh vedcov, stal sa členom Akadémie vied ZSSR, vo vedeckých kuloároch sa o ňom vyjadrovali s uznaním a nikto nepochyboval o jeho odborných kvalitách.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Špičkový vedec</h3>
To, že ho režim najskôr vyzdvihol a potom uvrhol do domáceho väzenia a stal sa z neho disident trpený v rodnej krajine, začalo postupne tlieť zrejme od roku 1953. Na začiatku 50. rokov však nič nenaznačovalo, že by jeho život mal nabrať iný smer. Aj rok 1953 sa pre Sacharova začal úspešne: udelili mu titul akademika za návrhy vodíkovej bomby a v Rusku bol najmladším vedcom s tou to hodnosťou. Zároveň s kolegami úspešne otestoval vodíkovú bombu pod názvom Slujka, ďalšiu podrobili skúške o dva roky. A potom prešla pokusným výbuchom vodíková bomba nazvaná Cár.
Jeho kredit stúpal aj na medzinárodných fórach, patril k svetovej vedeckej špičke. Na rozdiel od mnohých iných vedcov si však Andrej Sacharov začal uvedomovať výhody aj nevýhody technického pokroku v modernom svete. A čo viac, pri práci na vodíkovej bombe, kde zohral rozhodujúcu úlohu, dospel k záveru, že akékoľvek atómové a jadrové zbrane by mali byť zakázané. Vtedy prešli jeho názory na spoločnosť a politickú situáciu veľkými zmenami: „Počas rokov 1953 až 1962 moju účasť na vývoji nukleárnej zbrane atakovala neustále myšlienka o morálnych dôsledkoch tejto činnosti.“ Preto sa koncom 50. rokov začal zasadzovať za to, aby sa zastavili alebo aspoň obmedzili skúšky jadrových zbraní.

Vtedajší najvyšší politický predstaviteľ krajiny Nikita Sergejevič Chruščov mal opačný názor a Sacharov sa s ním dostal do konfliktu. Na stretnutí s atómovými fyzikmi v 1961 si Chruščov na akademikovu adresu neodpustil slová: „Sacharov je dobrý vedec, ale bol by som nula a nie predseda rady ministrov, keby som počúval takých, ako je on.“ Napriek tomu sa Andrej Sacharov pokúšal pôsobiť na politické i strategické rozhodnutia v ZSSR. Mal obavy, ako jeho práca ovplyvní budúcnosť ľudstva, informoval verejnosť o hrozbách, ktoré môžu priniesť preteky v zbrojení. Jeho snaha bola úspešná, významnou mierou sa zaslúžil o podpísanie zmluvy týkajúcej sa zastavenia jadrových skúšok. Spojené štáty, Spojené kráľovstvo a Sovietsky zväz ju podpísali v roku 1963 v Moskve. Zakazovala skúšky pod vodou, vo vzduchu aj v kozmickom priestore.

Sacharovove aktivity vyvolávali otázky. Na jednej strane jadrový fyzik, vynikajúci vedec, spolutvorca vodíkovej bomby, na druhej strane aktivista za ľudské práva, posol mieru. Akým prerodom prechádzal? Predovšetkým uvažoval o sociálnych podmienkach v krajine, o radikálnych zmenách. Zaujímal sa o osud politicky diskriminovaných a prenasledovaných, verejne ich obhajoval a všemožne podporoval. Svoje myšlienky preniesol do eseje Úvahy o pokroku, mierovom súžití, koexistencii a intelektuálnej slobode publikovanej v roku 1968: „Dnes je kľúčom k prestavbe štátneho systému intelektuálna sloboda. To pochopili najmä v Československu a my by sme mali ich smelú a pre osud socializmu a celého ľudstva cennú iniciatívu podporovať – politicky a v prvej fáze aj zvýšením hospodárskej pomoci.“ Varoval, že civilizácia je ohrozená jadrovou vojnou, hladovaním ľudstva. Razantne obhajoval slobodu myslenia a kriticky sa vyjadril proti akejkoľvek cenzúre.

Na reakciu mocných nebolo treba dlho čakať. Andrej Sacharov musel ukončiť prácu na všetkých výskumných projektoch a nemohol absolvovať cesty do zahraničia. Napriek tomu sa jeho kritické prednášky a prejavy objavovali na významných medzinárodných stretnutiach, čo s nevôľou sledoval sovietsky stranícky aparát. Sacharov naďalej veľmi dôsledne a neúnavne upozorňoval politikov aj verejnosť na hrozbu jadrovej vojny. Satisfakcie za svoje „upozorňujúce“ aktivity sa dočkal v roku 1975 v podobe Nobelovej ceny za mier. Navrhol ho na ňu spisovateľ Alexandr Solženicyn. Sovietske úrady mu však nedovolili, aby si cenu prevzal osobne, hoci ju získal ako prvý Rus. Na slávnostnom ceremoniáli ho zastúpila jeho druhá manželka.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Disent a rehabilitácia</h3>
S Jelenou Bonnerovou sa Andrej Sacharov spoznal v disidentských kruhoch. Rozvedená matka dvoch detí prišla do Moskvy v polovici 60. rokov a zapájala sa do činností, ktoré neskôr dali podnet na vznik disidentského hnutia. Lekárka pediatrička posielala do západných krajín správy o trestaneckých táboroch v Sovietskom zväze, chodievala na súdne procesy vedené proti disidentom, pomoc poskytovala ženám i deťom politických väzňov. Boj za ľudské práva ich zblížil, v roku 1970 sa stali spoluzakladateľmi Moskovského výboru pre ľudské práva. Vzali sa v roku 1972, ich moskovský byt sa stal centrom disidentov i zahraničných novinárov, ale zastavovali sa v ňom aj príbuzní väzňov v trestaneckých táboroch počas dlhej cesty za nimi. To už boli obaja v hľadáčiku KGB.

Sacharov pokračoval v kritike veľmocí zameraných na jadrové vyzbrojovanie a čoraz viac poukazoval na pomery v Sovietskom zväze. V memorande z roku 1972 adresovanom generálnemu tajomníkovi komunistickej strany Leonidovi Brežnevovi píše: „Naša spoločnosť je infikovaná pokrytectvom, prízemným egoizmom a utajovanou brutalitou. Väčšina jej vedúcich predstaviteľov lipne na svojich výsadách a je jej ľahostajné porušovanie ľudských práv, bezpečnosť a budúcnosť ľudstva. (...) Opilstvo u nás dosiahlo rozmery celonárodnej pohromy a je jedným z príznakov morálnej degradácie spoločnosti, ktorá upadá čoraz viac do stavu chronickej otravy alkoholom.“
Vyvrcholenie nerovného boja s komunistickou mocou prišlo v decembri 1979. Andrej Sacharov verejne protestoval proti intervencii sovietskych vojsk do Afganistanu. Pre komunistický režim to bola posledná kvapka. V januári 1980 ho zatkli na ulici a násilne dopravili do úradu najvyššieho prokurátora. Tam sa dozvedel, že na základe dekrétu Leonida Brežneva ho zbavili všetkých štátnych vyznamenaní a ešte v ten deň ho deportovali do domáceho väzenia do mesta Gorkij (dnes Nižný Novgorod), ležiaceho asi 400 kilometrov na východ od Moskvy. Prísny dohľad nad vedcom zabezpečila KGB. Zamedzila mu kontakty s okolím, dôsledne kontrolovala jeho poštu, žil bez telefónu. Počas vyhnanstva písal autobiografiu, KGB mu trikrát zhabala rukopis s vyše tisíc stranami, no Sacharov začal písať vždy nanovo spamäti.

V meste uzavretom pre cudzincov sa stala jeho jediným spojením so svetom vyčerpaná a verejne odsudzovaná manželka Jelena. Cestovala medzi Moskvou a mestom Gorkij a tajne mu nosila listy. V apríli 1984 však zatkli aj ju – za údajnú protisovietsku agitáciu a propagandu. Odsúdili ju na päť rokov v exile v Gorkom. Aby si vymohli niektoré základné životné potreby, niekoľkokrát držali dlhú a bolestnú hladovku. Jedna z nich prinútila nového sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova umožniť Jelene operáciu srdca v USA. Vyhnanstvo oboch sa skončilo v roku 1986. V decembri 1985 sa zrazu v ich byte v Gorkom objavili neznámi muži s tým, že im prišli zaviesť telefón. Zazvonil hneď na druhý deň, na druhom konci aparátu bol Michail Gorbačov a Andrejovi Sacharovovi oznámil, že sa môže vrátiť aj s manželkou do Moskvy, ich vyhnanstvo sa skončilo. Pre Andreja Sacharova po šiestich rokoch.

V Moskve sa opäť zapojil do verejného života, v rokoch 1987 – 1988 bol lídrom politickej opozície v Sovietskom zväze. Európsky parlament v tom období na jeho počesť založil Sacharovovu cenu za slobodu myslenia. Oceňuje ňou jednotlivcov i organizácie, ktoré podporujú ľudské práva, slobodu a demokraciu. Jej nositeľmi boli Alexander Dubček, Nelson Mandela, Kofi Annan a ďalší. V apríli 1989 zvolili Andreja Sacharova za poslanca nového sovietskeho parlamentu, začal písať aj novú ústavu. Na jednom zo svojich posledných verejných vystúpení v júli 1989 povedal to, čo sa nikto neodvážil vysloviť nahlas: v ústave treba zrušiť článok o vedúcom postavení komunistickej strany. Zmien, od ktorých očakával radikálnu reformu v krajine, sa nedočkal. Zomrel v decembri 1989 na infarkt. Mal 68 rokov.
Manželka Jelena po jeho skone založila Nadáciu Andreja Sacharova a Sacharovov archív v Moskve. Svojho partnera prežila o 23 rokov. Aj po jeho odchode sa zasadzovala za dodržiavanie ľudských práv v Rusku i na celom svete. Posledné roky života delila medzi Moskvu a americký Boston, kde žili jej dcéra a syn, päť vnukov i pravnuci. V ich prítomnosti skonala vo veku 88 rokov v júni 2011. Na jej žiadosť ju previezli do Moskvy a pochovali vedľa Andreja Sacharova.

Príbeh Andreja Sacharova: Odvážny disident to nemal jednoduché

Plus TV

Majestátne miesta našej planéty, ktoré ľuďom berú dych

Smrtiace živočíchy, na ktoré si treba dať v prírode bacha

Fascinujú vás majáky? Tieto by ste mali vidieť naživo

Výber pre vás

Príbeh Andreja Sacharova: Odvážny disident to nemal jednoduché

Súvisiace články

Z pustatiny džungľa: Ako ľudia premenili ostrov k lepšiemu

FOTO Prenosná chata, ktorú postavíte kdekoľvek: Ideálna na relax v prírode

Ktoré štáty obmývajú? KVÍZ o moriach preverí vaše vedomosti

Najnebezpečnejší býk, aký kedy žil: Bodacious mrzačil jazdcov

Poznáte najpôvabnejšie oázy? Vydajte sa do nich s nami

Rok bez leta: Keď výbuch sopky Tambora zmenil klímu

Plus TV

Majestátne miesta našej planéty, ktoré ľuďom berú dych

Smrtiace živočíchy, na ktoré si treba dať v prírode bacha

Fascinujú vás majáky? Tieto by ste mali vidieť naživo

Výber pre vás