MENU
Menu
Terra Nova

Techmag Expedícia odsúdená na zánik: Muži z plachetnice Terra Nova nemohli uspieť

V roku 1910 sa britský dobrodruh Robert Falcon Scott vydal na ambicióznu expedíciu do Antarktídy. Chcel preskúmať nezmapované pustatiny, vykonať vedecký prieskum a najmä stať sa prvým človekom na Južnom póle. Jeho výprava však bola odsúdená na neúspech.

Scott mal konkurenciu v podobe Ernesta Shackletona, ktorý sa v roku 1909 dostal do vzdialenosti len asi 150 kilometrov od Južného pólu. Na krk mu tiež dýchal Nór Roald Amundsen, ktorý poškuľoval po podobnom prvenstve. Scottovi sa ale podarilo zhromaždiť dostatok sponzorov, takže sa mohol dobre pripravený vydať na plavbu.

V januári 1911 plachetnica menom Terra Nova pristála pri brehu Antarktídy v mieste zvanom Rossov šelfový ľadovec. Vtedy ho však nik nenazval inak ako Veľká ľadová bariéra. Kdesi na jej okraji posádka vyložila na breh zásoby, založila tábor, dostala z lode ťažné psy, poníky motorizované sane i prefabrikovanú útulňu, ktorá mala chrániť pred vplyvom počasia.

Keď bol tábor založený, jednotliví členovia expedície sa začali vydávať na vlastné výpravy, či už objavné, alebo vedecké. Prvý dôstojník Victor Campbell si vzal šesť mužov a vydal sa na plachetnici smerom na východ, aby uskutočnil experimenty na území zvanom Zem kráľa Eduarda VII. Pri návrate do tábora ostal zaskočený: zbadal Amundsenovu expedíciu utáborenú neďaleko tej Scottovej. Vymenili si pozdravy a Campbell sa ponáhľal za Scottom, aby mu oznámil, že jeho rival je v Antarktíde.

Scott sa ale rozhodol neponáhľať a postupovať podľa plánu. Jeho muži mali vytvoriť menší sklad jedla ďalej vo vnútrozemí ľadového kontinentu, ktorý im mal doplniť zásoby pri ceste na Južný pól. Scott bol presvedčený, že rýchly postup by znamenal skazu. Ako sa však ukázalo, ani pomalý nebol ľahký. Skupinu zdržiavali prudké snehové búrky aj poníky, ktorým sa v chlade vodilo horšie, než muži čakali. Z cesty za vytváraním skladu zásob sa vrátili len dva z ôsmich poníkov.

24. októbra 1911 sa teda skupina na motorových saniach vydala na cestu. Sane sa po 70 kilometroch pokazili. Scott upravil plán a zapriahol psy.
 

Geológom, ktorí v okolí základného tábora zberali vzorky pôdy, sa darilo lepšie. Ich práca nevychádzala nazmar.

Čas rýchlo plynul. V apríli 1911 bolo 25 mužov natisnutých v provizórnej útulni a triaslo sa od chladu. Začínala antarktická zima. Čas si krátili kartami i vzdelávaním, za jasného počasia hrali futbal. Uprostred zimy viedol vedúci výskumníkov Edward Wilson niekoľkých mužov, aby získali vajcia tučniakov kráľovských. Tie hniezdili asi sto kilometrov od tábora. Po ceste odolávali vetru takmer so silou hurikánu a teplotám -60 stupňov Celzia. Vrátili sa s tromi vajcami.

Keď napokon prišla jar, Scott predostrel svoj plán na dosiahnutie Južného pólu. Veľkú ľadovú bariéru malo prekonať 16 mužov, ktorí by viedli dva zvyšné poníky a ťažných psov. Na určitých miestach po ceste by skupina nechávala časť posádky a Južný pól by napokon dosiahlo päť chlapov. 24. októbra 1911 sa teda skupina na motorových saniach vydala na cestu. Sane sa po 70 kilometroch pokazili. Scott upravil plán a zapriahol psy.

4. decembra došla skupina na okraj Veľkej ľadovej bariéry a začala stúpať na Beardmorov ľadovec. 20. decembra sa dostala na rozsiahli prázdnu pláň, ktorá ich delila od pólu. Scott nechal poslať psy do tábora a 3. januára si napokon vybral štyroch mužov, ktorí ho mali sprevádzať na pól. Patril medzi nich šéf výskumníkov Edward Wilson, Lawrence Oates, Henry Bowers a Edgar Evans.

Zľava Wilson, Scott, Oates, Bowers a Evans
Zľava Wilson, Scott, Oates, Bowers a Evans
Zdroj: Public Domain

Pätica 16. januára uprostred bielej ničoty zazrela čierny bod. Ako zistili, bola to čierna vlajka. Viala a bol k nej pripnutý odkaz. Amundsen ich o mesiac predbehol. Očakávaný triumf neprišiel, na Južnom póle strávili len krátky čas a potom sa vydali na cestu späť.

Cez pláň sa dostali pomerne ľahko, ale zostup po Beardmorovom ľadovci bol mimoriadne náročný. Evans utrpel omrzliny a ďalšie zranenia a krátko pred koncom zostupu zomrel. Písal sa 17. február 1912. Zostávajúci štyria muži prešli cez Veľkú ľadovú bariéru a dostali sa až k skladu zásob, kde sa mali stretnúť so psami a zvyškom skupiny. Ale nikoho tu nebolo.

Omrzliny a gangréna sa podpísali aj na Oatesovi. Nevedel prejsť viac než pár kilometrov denne. 17. marca, v deň svojich 32. narodenín, už nebol schopný používať ruky. Vedel, že celú skupinu len spomaľuje. Všetci štyri boli v stane, keď Oates vstal a povedal: „Idem na chvíľu von.“ Vykročil v ústrety jasnej smrti a už ho nevideli.

Scott, Bowers a Wilson šli ďalej, ale slabli. 20. marca ich len 15 kilometrov od ďalšieho skladu zásob zastihla silná búrka. Nevedeli si pohnúť ďalej. 29. marca si Scott do denníka naposledy zapísal: „Každý deň sme boli pripravení vyraziť, ale vonku nevidno nič len vírenie snehu. Nemyslím si, že môžeme dúfať v zlepšenie počasia. Nemyslím si, že ešte môžem napísať viac. R. Scott. Posledný zápis. Bože, dozri na našich ľudí.“

Muži zo základného tábora podnikli viacero výprav k skladom zásob. Dúfali, že naďabia na skupinu polárnikov, ale márne. Napokon 29. októbra vyrazila väčšia pátracia skupina a o dva týždne neskôr našla telá Scotta, Wilsona a Bowersa. Nad miestom, kde ležali, si pred smrťou postavili malú mohylu z kameňov.