Gemer je charakteristický tým, že ho z&nbsp;východu, zo severu a&nbsp;zo západu obkolesujú pomerne ťažko priechodné vrchy. Zvažuje sa do doliny rieky Slaná a&nbsp;Rimava, vďaka čomu mal tento kraj od dávnej histórie dobré podmienky na poľnohospodárstvo a&nbsp;ovocinárstvo. Slovenské rudohorie zároveň zabezpečovalo ťažbu nerastných surovín a&nbsp;práve tá sa spája so zašlou slávou kedysi bohatej a&nbsp;prekvitajúcej oblasti na juhu stredného Slovenska. Železná ruda sa tam ťažila už od praveku a&nbsp;s&nbsp;príchodom priemyselnej revolúcie nastala zlatá éra, počas ktorej tretina rudy v&nbsp;bývalej monarchii pochádzala z&nbsp;Gemera. Vďaka tomu si región vyslúžil prezývku železné srdce Uhorska. Z&nbsp;tých čias sa zachovalo množstvo unikátnych pamiatok a&nbsp;našťastie sa našlo aj viacero inštitúcií a&nbsp;ľudí, ktorí sa ich snažia uchovať pre ďalšie generácie.

Stojíme pri portáli štôlne Ladislav v&nbsp;Železníku, vyrazenej Rimavsko-muránskou železiarskou spoločnosťou. V&nbsp;60. rokoch 19. storočia toto ložisko železnej rudy patrilo medzi štyri najväčšie v&nbsp;Rakúsko-Uhorsku. Postupne sa otvárali nové štôlne, bane, budovali sa nové kolónie, ročný výnos sa pohyboval na úrovni 100- až 150-tisíc ton železnej rudy. Ťažba v&nbsp;štôlni Ladislav fungovala do roku 1956 a&nbsp;bola to extrémne tvrdá práca. Až do 19. storočia, keď začali používať pušný prach, sa v&nbsp;Železníku dobývalo ručne. A&nbsp;keďže ani pláca nebola nijako vysoká, o&nbsp;protesty baníkov nebola núdza. Na druhej strane sa majitelia baní snažili o&nbsp;to, aby sa zamestnanci mohli vo voľnom čase patrične odreagovať. V&nbsp;Železníku nájdete miesto bývalej kolkárne a&nbsp;tančiarne a&nbsp;takisto kino Stachanov, vybudované v&nbsp;roku 1929, v&nbsp;ktorom sa vďaka miestnym nadšencom opäť premieta! Od roku 1991 sú niektoré banské diela a&nbsp;stavby ako národné kultúrne pamiatky súčasťou pamiatkovej zóny Sirk – Železník.

Prešli sme sa aj po trase niekdajšej úzkorozchodnej železnice Rákošbaňa – Sirk, dokončenej v&nbsp;roku 1893, ktorá bola spojnicou medzi železorudnou baňou v&nbsp;Rákoši a&nbsp;stanicou lanovky v&nbsp;Sirku. Na unikátnej trati dlhej 3,6 kilometra ťahali banské vozíky kone, jej súčasťou bol aj prvý viadukt so zákrutou v&nbsp;Rakúsko-Uhorsku. V&nbsp;pravidelnej prevádzke bola do roku 1922, keď závod v&nbsp;Rákoši pre povojnovú krízu ukončil činnosť. <br>Počas pátrania po historických banských skvostoch, samozrejme, nemožno vynechať jeden z&nbsp;tých najvýznamnejších – vysokú pec v&nbsp;Sirku-Červeňanoch. Je z&nbsp;lomového kameňa, na výšku meria trinásť metrov a&nbsp;spracovávala až desať ton rudy ročne. Počas celej existencie v&nbsp;rokoch 1871 až 1903 vyrobila 675 500 ton surového železa, ktoré sa tavilo pri 1 500 stupňoch Celzia. Z&nbsp;druhej pece hneď vedľa ostalo už len torzo, respektíve spodná časť, pripomínajúca skôr pivnicu.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Náš sprievodca po „železnej ceste“ a&nbsp;rodák z&nbsp;Revúcej Peter Varga nás okrem histórie miestnych baní zasvätil do tajov minerálov, ktoré sa ťažili popri železnej rude. Táto oblasť je na ne mimoriadne bohatá. Ako sme sa dozvedeli, dnes je na zozname až 25 takzvaných typových minerálov, teda takých, ktoré sa našli len v&nbsp;miestnych banských lokalitách. Peter študoval inžiniersku geológiu v&nbsp;Košiciach, neskôr absolvoval doktorandské štúdium na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v&nbsp;Bratislave. Na rozdiel od mnohých iných, ktorí po vysokej škole ostanú vo veľkom meste, sa s&nbsp;čerstvým diplomom rozhodol vrátiť domov. Čo ho k&nbsp;tomu viedlo? „Najmä príroda a&nbsp;nechuť cestovať po meste,“ odpovedá pohotovo.

Na svoje vzdelanie a&nbsp;zároveň celoživotnú lásku nezanevrel, profesionálne sa venuje zbieraniu a&nbsp;výskumu minerálov. V&nbsp;auguste rozbehol projekt geomontánnej turistiky súvisiacej so sprevádzaním po baníckych pamiatkach. „Samozrejme, sú aj miesta, kde si ľudia môžu nájsť nejaký ten kamienok a&nbsp;deti sa potešia. Dozvedia sa pritom nejednu zaujímavú informáciu,“ hovorí Peter. Na otázku, či práve turistické zaujímavosti spojené nielen s&nbsp;banskou tematikou môžu pomôcť oživiť tento región, odpovedá s&nbsp;nádejou v&nbsp;hlase. „Hádam to tak bude a&nbsp;prinesú sem nejakých návštevníkov, lebo je tu naozaj čo vidieť a&nbsp;zažiť,“ je presvedčený vášnivý geológ. Hoci životná úroveň miestnych sa so západom Slovenska nedá porovnať, podľa neho možno slušne žiť aj na Gemeri. „Myslím, že kto chce, prácu si nájde, problém je skôr s&nbsp;výškou platu. Preto majú niektorí dve alebo aj tri zamestnania,“ dodáva.

Medzi dedinky s&nbsp;bohatou baníckou minulosťou patrí aj Rákoš, kde sa ruda ťažila už od roku 1435. Nájdete tam kolóniu asi štyridsiatich stále obývaných baníckych domov a&nbsp;takisto múzeum spravované občianskym združením Rákošská cächa. Najcennejším exponátom je pôvodná banícka truhlica, do ktorej sa prostredníctvom baníckeho cechu zbieralo na pohreb. Môžete si pozrieť aj zbierku minerálov, dobových fotografií, náradia a&nbsp;ďalších exponátov.<br>Priamo v&nbsp;objekte múzea sme vďaka šikovným miestnym žienkam vychutnali pravý gurmánsky zážitok v&nbsp;podobe gemerských guliek. Presnejšie povedané, rákošských, lebo každý ich nazýva miestne. Existujú napríklad aj sirčianske, plnené „dynamitom“, čím sa nemyslí známa výbušnina, ale mleté mäso. Tie naše sú miešané, teda aj so zemiakmi. Jeden variant nám ponúkli na cibuľkovej masti, druhý v&nbsp;polievke nakyslo, ktorej základ tvorí vývar z&nbsp;guliek doplnený ďalšími ingredienciami. Ťažko povedať, ktorú z&nbsp;týchto verzií by som uprednostnil, lebo obidve chutili fantasticky.

Ako to už pri miestnych gastronomických pochúťkach býva, aj gemerské guľky lákajú na návštevu tohto regiónu. „Snažíme sa ich prezentovať na kultúrnych a&nbsp;spoločenských akciách. Napríklad na baníckom dni, ktorý mal tento rok veľký úspech,“ pochváli sa starostka obce Rákoš Lýdia Nemogová Gallová, ktorá pre nás guľky osobne pripravila. Táto pochúťka sa robila najmä na Troch kráľov. Čo zvýšilo z&nbsp;Vianoc, zomlelo sa do náplne. Starostka sa púšťa do vysvetľovania receptu, ale na prvé počutie z&nbsp;toho máme trocha veľkú hlavu. Registrujeme však veľmi milé slangové výrazy. Napríklad že sa guľky robia z&nbsp;„pošťučených“, teda posekaných zemiakov vyberaných na jeseň.

Tento gastronomický poklad sa odovzdáva z&nbsp;generácie na generáciu, čo je jeden z&nbsp;dôkazov, že tradície v&nbsp;tomto krásnom kraji stále neupadajú do zabudnutia. Bežný život však podľa Lýdie Nemogovej Gallovej nie je práve jednoduchý. „Aj keď stále fungujú magnezitové závody v&nbsp;Lubeníku a&nbsp;v&nbsp;Jelšave, mnohí mladí odchádzajú za prácou preč. Vymiera to tu. Kým v&nbsp;minulosti žilo v&nbsp;Rákoši okolo osemsto ľudí, dnes sme už pod štyrmi stovkami. Spolužitie medzi ľuďmi je bezproblémové, ale v&nbsp;dnešných časoch sa trápime s&nbsp;tým, čo prinesie budúcnosť,“ dodáva.

Výraznú stopu majú v&nbsp;gemerskom regióne aj vzácne sakrálne stavby. K&nbsp;jednej z&nbsp;najzaujímavejších nás priviedol Peter Palgut, člen združenia Gotická cesta, ktorého cieľom je pracovať v&nbsp;prospech kultúrnych pamiatok nachádzajúcich sa na turistickej trase s&nbsp;rovnakým názvom na Gemeri. Rotunda svätej Margity Antiochijskej v&nbsp;Šiveticiach patrí medzi najväčšie zachované stredoveké stavby s&nbsp;kruhovým pôdorysom v&nbsp;strednej Európe. Má priemer štrnásť metrov a&nbsp;zvonku vidno takzvané lizény –&nbsp;arkády ozdobného charakteru. „Túto podobu má rotunda od svojho vzniku v&nbsp;13.&nbsp;storočí, pričom zaujímavé je aj to, že je postavená z&nbsp;tehly. V&nbsp;18. storočí ju celú omietli,“ prezradil Peter Palgut. Keďže ide o&nbsp;strategické miesto s&nbsp;výhľadom do celej doliny, tento svätostánok mal zrejme aj obranný charakter. Spomedzi vnútorných fresiek je najcennejšia románska výmaľba svätyne s&nbsp;jednotlivými výjavmi o&nbsp;živote a&nbsp;umučení svätej Margity, mladej kresťanky z&nbsp;mesta Antiochia v&nbsp;Sýrii. Ďalšie zastávky na Gotickej ceste v&nbsp;tomto okruhu si môžete urobiť v&nbsp;Kameňanoch, Rákoši, Rybníku či v&nbsp;Prihradzanoch.

Nikdy nedokončená, ale rozhodne impozantná a&nbsp;neuveriteľne zachovaná stavba sú tak­zvané gemerské spojky. Ich história siaha do začiatku druhej svetovej vojny. Po prvej Viedenskej arbitráži (2. novembra 1938) pripadla južná časť slovenského územia vtedajšiemu Maďarskému kráľovstvu a&nbsp;vznikla tak potreba nahradiť výpadok železničných uzlov Jesenské, Rimavská Sobota, Tornaľa a&nbsp;Rožňava. Novú trať medzi Tisovcom a&nbsp;Slavošovcami začali budovať v&nbsp;roku 1941 a&nbsp;práce trvali až do vypuknutia Slovenského národného povstania v&nbsp;roku 1944. Po skončení vojny a&nbsp;vrátení hraníc do pôvodnej podoby gemerské spojky strácali zmysel, a&nbsp;hoci pokusy o&nbsp;dokončenie stavby pretrvávali až do roku 1949, nakoniec sa práce definitívne zastavili.

Aj po dlhých desaťročiach však návštevníci môžu obdivovať Koprášsky (Mníšanský) viadukt – betónový kolos s&nbsp;dĺžkou 120 a&nbsp;výškou 36 metrov. Keďže je na ňom takmer neporušené železné zábradlie, nemusíte sa báť vyjsť až hore a&nbsp;pokračovať prechádzkou k&nbsp;dvom tunelom – Koprášskemu (Mníšanskému) a&nbsp;Slavošovskému. Prvý meria 250, druhý až 2 401 metrov, a&nbsp;pokiaľ sa odvážite vojsť doň hlbšie, zažijete pravú čiernočiernu tmu. Dnes sa gemerské spojky využívajú ako cyklotrasa s&nbsp;najdlhším cyklotunelom v&nbsp;Európe a&nbsp;tretím najdlhším na svete.

Coburgovskému kaštieľu v&nbsp;Jelšave sme sa v&nbsp;rámci nášho seriálu venovali pred necelými piatimi rokmi, keď sa v&nbsp;ňom po dlhom čase chátrania konečne realizovali prvé záchranné práce a&nbsp;otváral sa verejnosti aj pre kultúrno-spoločenské podujatia. Tak ako vtedy nás v&nbsp;trojpodlažnom štvorkrídlovom objekte privítala koordinátorka pamiatkovej obnovy kaštieľa Viera Kozárová, ktorá nás oboznámila s&nbsp;ďalšími významnými krokmi vedúcimi k&nbsp;záchrane tohto renesančno-barokového objektu s&nbsp;vyše 400-ročnou históriou. Momentálne je obnovená podstatná časť strechy, do roka by malo vďaka nórskym fondom v&nbsp;zadnom krídle vzniknúť informačné a&nbsp;historicko-remeselné centrum s&nbsp;kaviarňou. Pripravené je tu dokonca zážitkové ubytovanie v&nbsp;podobe zasklených buniek so zázemím, ktoré v&nbsp;spolupráci s&nbsp;miestnou samosprávou realizovalo občianske združenie Čierne diery. Kaštieľ ponúka prierez architektonickými slohmi od renesancie až po zásahy z&nbsp;čias socializmu a&nbsp;je nominovaný na cenu CE ZA AR 2022 v&nbsp;kategórii fenomén architektúry.

Kultúrnou pýchou neďalekého okresného mesta Revúca je Múzeum Prvého slovenského gymnázia situované v&nbsp;pôvodnom objekte. V&nbsp;jeho spodnej časti nájdete stále expozície v&nbsp;podobe dobovej triedy, zborovne či čiernej kuchyne, v&nbsp;ktorej kuchárka varila obedy a&nbsp;večere približne pre 90 študentov. Horná časť, niekdajšia sýpka, prešla pred siedmimi rokmi rekonštrukciou a&nbsp;dnes sa využíva na kultúrne a&nbsp;spoločenské podujatia. Mali sme možnosť pozrieť si výstavu s&nbsp;názvom Prvé slovenské gymnázium v&nbsp;ozvenách tlkotu železného srdca Uhorska, kde nás okrem iného zaujal hologram s&nbsp;komentárom venovaný autorovi prvej učebnice telesnej výchovy Ivanovi Branislavovi Zochovi. Tento pokrokový pedagóg bol za svoje aktivity dokonca väznený, keďže jeho odporcovia prišli s&nbsp;konšpiráciou, že prostredníctvom hodín telesnej výchovy pripravuje armádu mladých mužov proti Rakúsko-Uhorsku.

O&nbsp;tom, že Revúca už dávno nie je nepovšimnutý bod na mape v&nbsp;zapadnutom regióne, svedčí aj udelenie titulu mesto kultúry 2022. Súčasťou programu, ktorý potrvá až do mája budúceho roka, je množstvo podujatí vrátane štyroch hlavných akcií. Mesto tak ožíva aj z&nbsp;pohľadu turistického ruchu, čo môžu potvrdiť aj v&nbsp;Múzeu Prvého slovenského gymnázia. „Aj keď pandemické obdobie bolo pre nás ťažké, počas júla a&nbsp;augusta tohto roka k&nbsp;nám zavítalo okolo tritisíc ľudí a&nbsp;často ich ohromilo to, čo sa tu dozvedeli. Robíme aj vzdelávacie hodiny, projekty, snažíme sa stále niečo vyvíjať,“ hovorí referentka múzea Elena Balagová. Ako Revúčanku ju teší, že mesto postupne napreduje a&nbsp;každý si v&nbsp;ňom nájde to svoje.

Za krásami Gemera: Čo treba vidieť v odľahlom regióne?

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás

Za krásami Gemera: Čo treba vidieť v odľahlom regióne?

Súvisiace články

Whittier: Mestečko, kde všetci žijú v jednej budove

Firma premieňa piesok na úrodnú pôdu, stačí pár hodín

Sto ton zlata v stredovekých baniach: Oživí sa ťažba?

Krásna oáza uprostred púšte: Vybudoval ju jediný muž

Najsmrtiacejšie rieky: Kúpať sa v nich je obrovské riziko

Fascinujúci príbeh grófovej nohy: Zarábala peniaze, skončila v peci

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás