Kreolský vzhľad zdedil po starej mame z&nbsp;otcovej strany. Starý otec, šľachtic s&nbsp;titulom markíz, generálny komisár delostrelectva, sa vo francúzskej kolónii Santo Domingo (dnešné Haiti) zahľadel do krásnej otrokyne, kreolky Marie-Cessette Dumasovej, a&nbsp;zo vzťahu sa narodil spisovateľov otec Thomas Alexandre Davy de La Pailleterie. Aby ochránil aristokratickú česť rodiny, začal používať matkino priezvisko Dumas. Aj on sa upísal armáde, bol divízny generál, hrdina Veľkej francúzskej revolúcie a&nbsp;vyznamenal sa aj v&nbsp;Napoleonovom vojsku. Jeho manželkou sa stala Marie-Louise Labouretová z&nbsp;meštiackej rodiny. Usadili sa v&nbsp;dedinke Villers-Cotterêts, asi 80 kilometrov od Paríža, a&nbsp;tam sa narodil aj ich jediný syn Alexandre.
Napriek hrdinským činom, ktorými sa preslávil otec budúceho spisovateľa generál Dumas, na sklonku vojenskej kariéry sa po zajatí Angličanmi ocitol v&nbsp;britskom väzení. Pobyt za mrežami sa veľmi výrazne podpísal na jeho zdraví. Okrem tráviacich problémov vo väzení čiastočne ochrnul, v&nbsp;jednom uchu stratil sluch a&nbsp;nevidel na jedno oko. Marie-Louise veľmi neúnavne intervenovala za jeho prepustenie, čo sa jej nakoniec po dvoch rokoch podarilo. Ale ani po návrate do Francúzska ho nečakalo žiadne priateľské privítanie. U&nbsp;nadriadených upadol do nemilosti a&nbsp;s&nbsp;ním i&nbsp;jeho rodina. Prišli o&nbsp;financie, schudobneli, stratili spoločenské postavenie a&nbsp;odvrátili sa od nich mnohí priatelia. V&nbsp;tomto neľahkom postavení generál Thomas Dumas zomrel na rakovinu žalúdka.

Jeho syn Alexandre mal len štyri roky. Otcovým odchodom sa mu skončilo spočiatku radostné a&nbsp;šťastné detstvo. Jeho výchovy, ale aj celej domácnosti, sa ujala matka. Zostala im síce strecha nad hlavou a&nbsp;zopár akrov pôdy, ale do ich príbytku sa trvalo nasťahovala núdza. Tá sa podpísala aj na vzdelávaní Alexandra. Kým žil otec Marie-Louise, podporoval ich finančne on. Po jeho skone to mali ťažké. Matka chcela synovi dopriať kvalitné školy, ale nemala na ne peniaze. Aké-také vedomosti získaval u&nbsp;miestneho kňaza abbého Grégoira, ale o&nbsp;dobrom vzdelaní sa nedalo hovoriť. Budúci spisovateľ tak dosiahol iba čiastočné vzdelanie. O&nbsp;to viac sa pustil do čítania. Prečítal všetky knihy, ktoré sa mu dostali do rúk. Zrejme tu bol ten moment, keď sa zrodila jeho láska k&nbsp;literatúre, najmä k&nbsp;dráme.
Do príbehov zapájal fantáziu a&nbsp;využíval ju pri písaní. To však až neskôr. Kým sa pustil do vlastnej tvorby, najskôr sa z&nbsp;neho v&nbsp;štrnástich rokoch stal poslíček v&nbsp;obchode. Pri tejto práci vydržal rok, potom sa zamestnal ako pisár u&nbsp;miestneho advokáta. V&nbsp;tom čase sa zoznámil so synom švédskeho šľachtica v&nbsp;exile, Adolphom de Leuvenom. Ten sa zaujímal o&nbsp;modernú poéziu. Spoločne písali divadelné hry, nikto však o&nbsp;ne neprejavil záujem. Písať do zásuvky nebolo pre Alexandra Dumasa zaujímavé. Chcel byť slávny, dobyť svet literatúry. Mal dvadsať rokov, keď sa rozhodol odísť do Paríža, skúsiť šťastie vo veľkom svete, kde boli podľa jeho predstavivosti „cesty posiate zlatými mincami“. Jeden z&nbsp;mála otcových priateľov mu našiel miesto pisára v&nbsp;kancelárii u&nbsp;vojvodu Orleánskeho, neskoršieho francúzskeho kráľa. O&nbsp;stravu i&nbsp;ubytovanie mal postarané, tak mu už nič nebránilo, aby sa pustil do písania.

Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Úspechy i&nbsp;neprajnosť</h3>
Mesto Paríž mu naozaj otvorilo náruč. Z&nbsp;domu si priniesol menšie prozaické práce, ktoré prepracúval do rozsiahlejších poviedok. Okrem toho písal krátke články pre časopisy, recenzie, objavil parížske divadlá a&nbsp;v&nbsp;nich hry W. Shakespeara či F. Schillera. A&nbsp;bol nimi fascinovaný. Rozhodol sa, že aj on začne písať drámy. Aby si doplnil vzdelanie, na radu priateľa čítal knihy, ktoré patrili k&nbsp;základnej vzdelanostnej výbave intelektuála. V&nbsp;tom čase spoznal aj krajčírku Catherine Labayovú a&nbsp;v&nbsp;roku 1824 sa im narodil syn Alexandre mladší. Neskôr rovnako slávny spisovateľ ako jeho otec bol autorom románu Dáma s&nbsp;kaméliami, ktorý sa stal podkladom pre Verdiho operu La traviata. Po narodení sa k&nbsp;nemu Dumas starší odmietol priznať, spravil to, až keď mal chlapec sedem rokov.
Vtedy prišiel sa svet jeho ďalší potomok, dcéra Marie-Alexandrina, ktorú splodil s Bellou Krelsamerovou, a uznal otcovstvo aj u syna. Súdy umožnili Dumasovi, aby ho vzal od matky napriek jej protestom a staral sa o jeho výchovu. Údajne mal minimálne ešte jedno dieťa, nie však v manželstve s herečkou Idou Ferrierovou. V bezdetnom zväzku s ňou zotrval šesť rokov. Dumasovo súkromie plné neovládateľnej životnej sily ho hnalo presadiť sa v&nbsp;divadelnom svete. Prvý úspech zaznamenal v&nbsp;roku 1829 romantickou drámou Henrich III. a&nbsp;jeho dvor. Veľké ovácie mu priniesli aj hra Antony, drámy Christine či Veža nesleská. Jej spoluautorom bol Frédéric Gaillardet, no ich spoločná práca nemala dlhé trvanie. Pohádali sa pre autorské práva, riešili to súbojom, až nakoniec zasiahol súd. Gaillardet až po tridsiatich rokoch sporov uznal, že gro hry je dielom Alexandra Dumasa.

Úspešnými dramatickými dielami sa Dumasovi otvorila cesta k&nbsp;profesionálnej literárnej kariére. Jeho však už v&nbsp;tomto období priťahovala viac románová tvorba. Šťastie mu prialo a&nbsp;v&nbsp;roku 1836 spoznal mladého profesora dejepisu Augusta Maqueta. Priniesol mu historický román, aby ho posúdil. Skončilo sa to tak, že ho Dumas celý prepísal. Rozhodli sa preto, že Maquet bude vyhľadávať historické námety na romány, navrhne koncept deja, hlavných hrdinov a&nbsp;Dumas to rozpracuje do dialógov, prípadne pridá vedľajšie postavy. Pri literárnom spracovaní však slávnemu románopiscovi pomáhali ďalší spolupracovníci.Jeho zarytý nepriateľ Eugène de Mirecourt v&nbsp;roku 1854 v&nbsp;jednom z&nbsp;pamfletov namierených proti Dumasov nazval jeho spisovateľskú dielňu továreň na romány.
Spolupráca s&nbsp;Augustom Maquetom trvala takmer devätnásť rokov a&nbsp;vytvorili vyše dvesto diel, medzi nimi slávnych Troch mušketierov a&nbsp;román Gróf Monte Cristo. Čitatelia ocenili aj knihy Pani z&nbsp;Monsoreau, Kráľovná Margot, Vladárova dcéra a&nbsp;ďalšie. Je až neuveriteľné, že s&nbsp;Maquetovou podporou v&nbsp;čase najväčšej slávy dokázal napísať väčšiu časť románu za štrnásť dní. Tvoril v&nbsp;malom rybárskom dome neďaleko Trouville v&nbsp;Normandii a&nbsp;toto tempo iritovalo dobových kritikov, ktorí jeho romány označili ako „vulgárny priemyselný výrobok bez akejkoľvek umeleckej ceny“. Verejnosť k&nbsp;tomu pridala predsudky spojené s&nbsp;jeho genetickým dedičstvom, neprajníci sa zasa púšťali proti nemu do častých slovných útokov, spôsob si nevyberali, takže si neraz o&nbsp;sebe prečítal, že je „primitívny neger, ktorý kradne námety všade, kde sa mu to hodí“.

Aj takto vyzerala odvrátená tvár slávy, ktorú si vydobyl písaním. Alexandre Dumas sa netajil tým, že vo svojich najlepších dielach, najmä v&nbsp;historických, pracoval iba s&nbsp;fantáziou.Pripisuje sa mu výrok: „ História je klinec, na ktorý vešiam svoje príbehy.“ Pozoruhodné však je, že hoci v&nbsp;románoch pracoval zväčša s&nbsp;predstavivosťou, vždy veľmi presne zachytil dobovú atmosféru a&nbsp;skutočné historické udalosti. Určite na tom mal svoj podiel profesor dejepisu Maquet. Pokiaľ ide o&nbsp;neho, roky vyhlasoval, že spoluprácu s&nbsp;Dumasom považuje za najlepšie obdobie vo svojom živote. Verejne ho obhajoval, keď sa proti nemu v&nbsp;médiách rozpútala očierňovacia kampaň. Nakoniec sa však rozišli v&nbsp;zlom. Hoci pán profesor nebol na financiách ukrátený, aj on túžil po spisovateľskom uznaní a&nbsp;sláve. Literárne úspechy dvojice Dumas – Maquet skončili na súde, kde historik žiadal priznať mu spoluautorstvo.

<h3>Útek pred veriteľmi</h3>
Alexandre Dumas bol nesmierne plodný autor, jeho tvorba zahrňuje vyše tristo románov, noviel, cestopisov, komédií, drám, pamätí, ale aj historických rozpráv. Mnohé boli sfilmované. Niektoré zdroje dokonca uvádzajú až šesťsto diel, pri ktorých mu údajne pomáhalo sedemdesiat pomocníkov. Písaním zarobil obrovský majetok, o&nbsp;jeho knihy bol veľký záujem, šli doslova na dračku. Ale jeho bohémsky život spôsobil, že na sklonku života mal veľké dlhy. Z&nbsp;majetku mu uberali početné aféry s&nbsp;milenkami, takmer všetky boli herečky, rád hýril, utrácal, požičiaval peniaze a&nbsp;nestaral sa, či mu ich má dotyčný z&nbsp;čoho vrátiť. O&nbsp;značné sumy ho pripravili aj nevydarené investície. V&nbsp;roku 1848 vlastnil v&nbsp;Saint-Germain-en-Laye divadlo. Pre nezáujem divákov ho po dvoch rokoch musel zavrieť. Vydával časopisy Mousquetaire, neskôr D’Artagnan, ale čitateľov neoslovili.
Hlboko do financií mu siahla výstavba veľkolepého zámku nazvaného Monte Cristo. Ten navštevovali spisovateľovi priatelia, ale aj neznámi ľudia a&nbsp;využívali jeho pohostinnosť a&nbsp;veľkorysosť. Zámok si dal postaviť na pozemku, za ktorý zaplatil, ale nemal o&nbsp;tom žiadny doklad, čo ho neskôr oň pripravilo. Nemalú sumu zaplatil pri majetkovom vyrovnaní manželke Ide. Prehral viaceré súdne spory. Keď mal, rozdával, hýril, keď sa ocitol v&nbsp;dlhoch, písal do parížskych časopisov, na pokračovanie v&nbsp;nich uverejňoval romány, a&nbsp;keď aj tento zárobok zlyhal, požičiaval si, od koho sa len dalo. Až v&nbsp;roku 1850 ušiel pred veriteľmi z&nbsp;Francúzska. Údajne bol dlžný 150&nbsp;osobám.

Pôvodný útek sa zmenil na cestovanie. Rok žil v&nbsp;Belgicku, navštívil Taliansko, Anglicko, Nemecko, dva roky zostal v&nbsp;Rusku. Písal sa rok 1858 a&nbsp;táto krajina ho očarila. Prezrel si Moskvu, Petrohrad, Kazaň, nadchla ho mohutná Volga, potom odišiel na Kaukaz.Jeho bujná povaha sa prejavila aj v&nbsp;Rusku. Na večierku usporiadanom na jeho počesť sa pohádal s&nbsp;dôstojníkom jazdectva a&nbsp;ten ho vyzval na súboj. Namiesto zbraní sekundanti vložili do klobúka dva lístky. Na jednom bolo slovo smrť. Kto z&nbsp;duelantov si ho vytiahne, zastrelí sa. Papierik so smrťou skončil u&nbsp;Dumasa. Ten sa rozlúčil s&nbsp;hostiteľmi, zašiel do vedľajšej miestnosti a&nbsp;o&nbsp;pár sekúnd zaznel výstrel. Aké bolo prekvapenie prítomných, keď sa vzápätí vo dverách zjavil spisovateľ a&nbsp;oznámil, že netrafil.
Prvý sa spamätal jeho súper a&nbsp;vynaliezavému Dumasovi pripil na zdravie. V&nbsp;Kazani ho zasa rektor tamojšej univerzity pozval na lov zajacov. Zastrelili ich veľké množstvo a&nbsp;Dumas si do denníka zapísal: „V&nbsp;Kazani sú láskavé k&nbsp;hosťom aj zajace.“Treba ešte spomenúť, že to bol práve tento slávny muž, kto priblížil Francúzom ruskú literatúru. Do francúzštiny preložil diela Puškina, Lermontova, Nekrasova... A&nbsp;zaskvel sa aj v&nbsp;kulinárstve. Vraj z&nbsp;Ruska priniesol zvyk grilovania a&nbsp;ako prvý s&nbsp;ním začal v&nbsp;Paríži. Mimochodom, Alexandre Dumas bol výborný kuchár a&nbsp;do posledných chvíľ života pracoval na Veľkom kulinárskom slovníku, ktorý sa stal populárnym. Ešte skôr, než sa po cestovaní usadil opäť v&nbsp;Paríži, sa v&nbsp;roku 1860 v&nbsp;Taliansku pripojil k&nbsp;revolucionárovi Garibaldimu a&nbsp;jemu dal posledné peniaze, aby mu pomohol pri útoku na Neapolské kráľovstvo.

<h3>Posledná láska</h3>
Na sklonku života bol Alexandre Dumas starší na pokraji bankrotu. Z neradostnej situácie mu mohol pomôcť jedine úspešný román. Pustil sa do písania diela Rytier de Saint-Hermine a na pokračovanie ho uverejňoval v denníku Le Moniteur universel. Nepísal ho už takým závratným tempom, ako keď bol mladší, a nemal ani pomocníkov, pretože ich nemohol platiť, mal sotva na živobytie. Napriek neradostnej situácii, v ktorej sa nachádzal, si ho našla láska.

Bola posledná v jeho živote. Na jar v roku 1868 sa zamiloval do mladej americkej herečky Ady Isaacsovej Menkenovej, ktorá vystupovala v Paríži. Ich vzťah vyvolal škandál, pretože bol medzi nimi 33-ročný vekový rozdiel. Ani osud im nedoprial tešiť sa dlho jeden z druhého. Ada po pár mesiacoch vzťahu v auguste nečakane zomrela. Nešťastný Dumas ešte nejaký čas pokračoval v&nbsp;písaní pre parížske časopisy, z&nbsp;románu na pokračovanie napísal 118 častí, až sa v&nbsp;roku 1870 rozhodol odísť do Marseille.
Čitateľom sľúbil, že sa môžu tešiť na ďalšie diely, no tento sľub už nestihol dodržať. V&nbsp;Marseille prekonal ťažkú mozgovú príhodu a&nbsp;polovica tela mu ochrnula. Postaral sa o&nbsp;neho syn Alexandre, ktorý ho previezol do svojho domu v&nbsp;Puys v&nbsp;Normandii. Alexandre Dumas starší zomrel v&nbsp;decembri 1870 vo veku 68 rokov. Pochovali ho v&nbsp;rodnej dedine, no na príkaz prezidenta Jacqua Chiraca jeho pozostatky v&nbsp;roku 2002 slávnostne umiestnili v&nbsp;parížskom Panthéone medzi osobnosti francúzskej histórie.

Životný príbeh slávneho spisovateľa: Dumas bojoval perom i mečom

Výber pre vás

Životný príbeh slávneho spisovateľa: Dumas bojoval perom i mečom

Súvisiace články

Knihy, ktoré pálili nacisti: Čítali ste niektorú z nich?

Najpôvabnejšie rieky starého kontinentu: Vydajte sa na výlet

FOTO Ako sa rodil turizmus v Egypte: Turisti lozili po pyramídach

Veľký londýnsky smog: Smrtiaca hmla zabila tisíce ľudí

Kde by ste ich hľadali? Zistite, čo viete o zvieracích domovinách (KVÍZ)

Kvaka je takmer v zabudnutí, kedysi sa tešila veľkej popularite

Výber pre vás