10 najlepších pretekárskych áut v dejinách: Poznáte všetky?

Titáni motoršportu: Toto je 10 najúspešnejších závodných špeciálov

Najlepší z najlepších: Poznáte najúspešnejšie závodné špeciály?

Pretekárski nadšenci aj milovníci automobilovej histórie - pripútajte sa, čaká vás vysokorýchlostnú cestu časom s desiatimi najúspešnejšími pretekárskymi autami, aké kedy zdobili závodné okruhy. Ako <a rel="noopener" href="https://autobild.pluska.sk/zaujimavosti/legendy-okruhov-10-najuspesnejsich-zavodnych-specialov-historii" target="_blank">píše Autobild</a>, tieto riadky vás zavedú na napínavú jazdu do histórie motoristického športu, zdôrazňujúc technické zázraky a výkony vozidiel, ktoré dominovali svojej kategórii.

Od titánov Formuly 1 až po legendy Le Mans - každé auto má svoj jedinečný príbeh o triumfe a technických inováciách, ktorými prispelo k tomu, aby naše každodenné autá dnes vyzerali tak, ako vyzerajú. Výber konkrétnych áut môže byť predmetom sporu, no pri každom z nich sa snažim obhájiť výber... :)

BMW M3 E30, auto zrodené z motoršportovej divízie BMW v 80. rokoch minulého storočia, je často oslavované ako jedno z najúspešnejších pretekárskych áut. Jeho genéza začína ešte v 70-tych rokoch s vytvorením divízie BMW M GmbH, čo viedlo k vývoju BMW M1 a následne M3 E30. Navyše, M3 E30 je najúspešnejším pretekárskym autom v histórii mníchovskej automobilky.

<a rel="noopener" href="https://autobild.pluska.sk/gal/zaujimavosti/legendy-okruhov-10-najuspesnejsich-zavodnych-specialov-historii" target="_blank">Nenechajte si ujsť galériu dobových fotografií</a>

M3 dominovala v šampionáte British Touring Car Championship (BTCC), pričom niekoľko rokov vyhrala šampionát jazdcov a pri viacerých príležitostiach si zabezpečila prvenstvo medzi výrobcami. Schopnosť auta sa neobmedzovala len na britské trate; zabodovalo aj na domácej pôde v sérii Deutsche Tourenwagen Meisterschaft (DTM), pričom jazdci BMW vyhrali šampionát v rokoch 1987 a 1989.

Jednen z najpozoruhodnejších úspechov prišiel v roku 1987, keď si Roberto Ravaglia na Schnitzer M3 E30 prišiel po víťazstvo v majstrovstvách sveta cestovných automobilov, pričom titul získal len o jediný bod.

Úspech M3 E30 v motoristickom športe mala na svedomí kombinácia faktorov vrátane výkonného a spoľahlivého motora, ľahkej konštrukcie a skvelým jazdným vlastnostiam. Víťazstvá v rôznych národných a medzinárodných šampionátoch demonštrujú všestrannosť a prispôsobivosť rôznym pretekárskym podmienkam a predpisom. Mimochodom, M3 E30 sa darilo aj v rally, kde v roku 1987 vyhralo závod Tour de Corse.

Prototypy Porsche 956 a 962, vyvinutý ako náhrada za 956, súťažili v kategórii C šampionátu FIA a v triede GTP v šampionáte IMSA.

Porsche 956 z roku 1981 bolo pôvodne určené na IMSA GTP, no nové predpisy, ktoré zaviedlo IMSA, viedli k zakázu pretekania prototypu v sérii z bezpečnostných dôvodov. Porsche sa ale nevzdalo, predĺžilo rázvor tak, aby sa predné kolesá posunuli pred pedálovú skriňu, a k novému hliníkovému podvozku pridalo oceľovú klietku.

Porsche 962 poháňal 2,8-litrový vzduchom chladený plochý šesťvalec dopovaný jedným turbodúchadlom. Neskôr ho pre závody IMSA GT nahradil 3,2-litrový plochý šesťvalec s priamym vstrekovaním paliva, vďaka čomu bolo auto ešte konkurencieschopnejšie.

Počas prvých rokov svojej kariéry sa model 962 stal jedným z najdominantnejších automobilov v motoristickom športe. Medzi najväčšie úspechy patrí titul majstra sveta v rokoch 1985 a 1986 v šampionáte FIA, víťazstvo v šampionáte IMSA GT Championship od roku 1985 do roku 1988, šampionát Interserie od roku 1987 do roku 1992, všetky štyri ročníky série Supercup (1986 až 1989) a All Japan Sports Prototype Championship od roku 1985 do roku 1989.

Model 962 vyhral aj 24 hodín Le Mans v rokoch 1986 a 1987. Celkovo Porsche v rokoch 1984 až 1991 vyrobilo 91 kusov 962, z ktorých 16 použil továrenský tím a 75 predalo zákazníkom. Niektoré 956 boli navyše prestavané na 962.

Jaguar D-Type, vyrábaný v rokoch 1954 až 1957, sa preslávil dominanciou vo vytrvalostných pretekoch. Auto bolo navrhnuté s jediným konkrétnym cieľom: dobyť Le Mans, čo sa mu aj podarilo. So svojím predchodcom C-Type zdieľal radový šesťvalec XK a mnoho mechanických komponentov. Konštrukcia D-Type však bola radikálne zmenená, priniesla monokok a brala do úvahy aj aerodynamiku, ktorá brala inšpiráciu v letectve, vrátane vertikálneho stabilizátora vzadu.

Zdvihový objem motora začínal na 3,4 litroch, v roku 1957 sa zvýšil na 3,8 litra a v roku 1958 sa znížil na 3,0 litra, aby vyhovoval pravidlám Le Mans. Jaguar D-Type dosiahol status legendy motoršportu víťazstvom v Le Mans v rokoch 1955, 1956 a 1957. Po dočasnom stiahnutí Jaguaru z továrenských pretekov spoločnosť prerobila zostávajúce D-Typy na pouličné verzie XKSS.

Monokok, vyrobený predovšetkým z hliníkovej zliatiny, zaisťoval torznú tuhosť a karoséria sa postarala o nízky odpor vzduchu. Mechanicky zdedil D-Type mnoho riešení od predchodcu, vrátane predného a zadného odpruženia a na tú dobu inovatívnych kotúčových bŕzd. Motor prechádzal neustálymi revíziami, najmä v roku 1955, keď boli upravené ventily a hlava valcov.

Počas debutu v roku 1954 na pretekoch v Le Mans priviedol tím pod vedením Lofty Englanda svoj potenciál napriek problémom s palivom. Aerodynamická prevaha Jaguaru bola evidentná na dlhých rovinkách a zabezpečila mu víťazstvo aj na 12-hodinových vytrvalostných pretekoch v Rheims krátko po Le Mans.

Odkaz, ktorý Jaguaru D-Type zanechal v motoristickom športe, súvisí s mnohými technickými inováciami, špičkovým dizajnom a dominanciou vo vytrvalostných pretekoch, čím sa upevňuje jeho miesto ako jedného z najúspešnejších pretekárskych áut v histórii, a tým pádom aj v tomto rebríčku.

Ferrari F2004, známe svojou dominanciou v sezóne 2004 kráľovnej motoršportu, je kľúčovým kandidátom na jedno z najúspešnejších pretekárskych áut v histórii. Monopost navrhnutý pod vedením technického riaditeľa Rossa Brawna tímom skúsených konštruktérov znamenal vrchol v pretekárskej histórii Ferrari. F2004 pokračovalo vo víťaznej sérii Ferrari a šiesty rok po sebe si zabezpečilo pohár konštruktérov a Michaelovi Schumacherovi jeho rekordný siedmy a posledný titul majstra sveta.

Ferrari F2004 bolo údajne také dobré, že šokovalo aj samotný pretekársky tím. Monopost vyhral 15 z 18 pretekov sezóny a získal 12 pole position. Schumacherových 13 víťazstiev bolo v rámci jednej sezóny rekordných. Monopost F2004 okrem výkonu preukázal aj spoľahlivosť: tím počas sezóny odstúpil iba z dvoch pretekov, no v oboch prípadoch kvôli kolíziám, nie pre technické problémy.

Po sezóne 2004 slúžil F2004 ako testovacia mula pre nasledujúcu sezónu. Počas svojej kariéry nazbieral monopost celkovo 272 bodov. Úspech v roku 2004 ale so sebou priniesol aj koniec víťaznej šnúry Ferrari v pohári konštruktérov, ktorá začala v roku 1999.

Mercedes-Benz 300 SLR (W 196 S) je jedným z najvplyvnejších závodných špeciálov v histórii motoristického športu. Dizajn bol odvodený od Mercedesu-Benz W 196 R - monopostu Formuly 1 z rokov 1954 až 1955, no dostal radový osemvalec so zväčšeným objemom na 3,0 litra a priamym vstrekovaním paliva. Model 300 SLR, pozoruhodný svojou ľahkou konštrukciou, sa mohol pochváliť výkonom 222 kW (302 koní).

300 SLR v roku 1955 dominoval svojej kategórii na šampionáte FIA, pričom zdatnosť predviedol aj na podujatiach ako Mille Miglia, kde Stirling Moss dosiahol rekordnú priemernú rýchlosť 158 km/h na závode dlhom 1 597 km. Dominanciu Mercedesu ukončila až tragická nehoda v Le Mans v roku 1955, ktorá donútila automobilku stiahnuť sa z motoršportu na niekoľko dlhých desaťročí.

300 SLR bola základom aj pre slávne Uhlenhaut Coupé, hybrid medzi SLR a 300 SL. Boli vyrobené iba dva exempláre, pričom išlo o najrýchlejšie cestné auto svojej doby s maximálnou rýchlosťou takmer 290 km/h. V roku 2022 bolo Uhlenhaut Coupé vydražené za rekordných 135 miliónov eur, čo z neho robí najdrahšie predané auto.

Technologicky bol model 300 SLR na svoju dobu na míle vzdialený konkurencii: vyznačuje sa umiestnením motora vpredu v strede, ľahkou karosériou z horčíkovej zliatiny a inovatívnym systémom odpruženia a brzdenia. Mimochodom, najväčším konkurentom Mercedesu-Benz 300 SLR bol práve Jaguar D-Type.

Audi R8 LMP, predstavené v roku 2000, patrí k najúspešnejšm prototypom v histórii vytrvalostných závodov v Le Mans. Pretekárske úspechy prototypu z Ingolstadtu zahŕňajú päť víťazstiev v rokoch 2000, 2001, 2002, 2004 a 2005. Dominanciu R8 LMP v Le Mans prerušilo iba raz, v roku 2003, Bentley Speed 8.

Prototyp R8 LMP, vyvinutý ako prestavba predchádzajúcich prototypov Audi R8R a R8C, bol poháňaný 3,6-litrovým motorom Audi V8 vybaveným technológiou Fuel Stratified Injection (FSI). Táto inovácia maximalizovala výkon aj spotrebu paliva a v prvých rokoch produkovala približne 610 koní (neoficiálne až 670 koní), ktoré boli neskôr priškrtené na 550 koní, respektíve 520 koní. Dizajn Audi R8 bol revolučný a kládol dôraz na rýchlu výmenu dielov počas pretekov. Podvozok a karoséria boli vyrobené z uhlíkových vlákien, ktoré zaisťovali pevnosť a nízku váhu.

Skvelé úspechy vo vytrvalostných pretekoch sú ale zatienené tragédiou z roku 2001, kedy počas testovania prototypu zahynul pri nehode bývalý pilot F1 Michele Alboreto. Aktívne pôsobenie R8 LMP v motoršporte sa skončilo v roku 2005, keď sa Audi zameralo na vývoj dieselového prototypu R10 TDI. Napriek novým obmedzeniam a modernejšej konkurencii si R8 LMP v roku 2005 zabezpečila svoje posledné piate víťazstvo v Le Mans.

McLaren F1 GTR, pretekárska verzia ikonického superšportu, bol predstavený v roku 1995 a poháňal ho atmosférický dvanásťvalec BMW S70/2. Najpozoruhodnejším triumfom F1 GTR bolo jeho celkové víťazstvo na pretekoch 24 hodín Le Mans v roku 1995, kde prekonal dokonca aj rýchlejšie prototypy v náročných mokrých podmienkach. McLaren F1 GTR bol v podstate "len" upraveným cestným autom, ktoré porazilo účelovo vyrobené pretekárske špeciály.

F1 GTR, pôvodne vyvinutý bez úmyslu pretekať, sa zrodil na základe dopytu pretekárskych tímov, ktoré videli v superšporte obrovský potenciál. Gordon Murray, tvorca superšportu, upravil auto dodatočnými prvkami, ako sú chladiace kanály, veľké zadné krídlo, odizolovaný interiér s pretekárskou klietkou, karbónové brzdy a motor vybavil reštriktorom nasávaného vzduchu, aby spĺňal pretekárske predpisy.

Verzia z roku 1996 sa vyznačovala predĺženou karosériou a ľahšou, robustnejšou prevodovkou. Model „Long Tail“ z roku 1997 mal rozsiahle aerodynamické úpravy a prepracovaný motor, aby mohol konkurovať novovyvinutým pretekárskym autám ako Porsche 911 GT1. F1 GTR súťažilo v niekoľkých sériách, vrátane BPR Global GT Series a FIA GT Championship. V rokoch 1995 a 1996 dominoval sérii BPR. Bol to práve McLaren F1 GTR, ktorý prinútil Mercedes vyvinúť CLK GTR a ukončiť tak prevahu Britov.

V japonskom šampionáte veľkých cestovných automobilov dosiahol F1 GTR víťazstvo v roku 1996. F1 GTR mal tiež pozoruhodné zastúpenie v britskom šampionáte BRDC GT. Súkromné tímy ho požívali v rôznych šampionátoch až do roku 2005. Po súťažiach bolo niekoľko špeciálov upravených na použitie v cestnej premávke.

Ford GT40 sa preslávil prelomením dominancie Ferrari na pretekoch 24 hodín Le Mans štyrmi po sebe idúcimi víťazstvami v rokoch 1966 až 1969. Základom úspešného závodného špeciálu bol britský málosériový špeciál Lola Mk6, ktorý používal V8 od Fordu.

Odhodlanie americkej automobilky poraziť Ferrari v Le Mans bolo podporené neúspešným pokusom o akvizíciu Ferrari synom zakladateľa automobilky. Projekt GT40 bol spočiatku náročný, prvé modely mali v pretekoch problémy. Pod vedením Carrolla Shelbyho však GT40 Mk II dosiahol svoje prvé prelomové víťazstvo v Le Mans v roku 1966, čím sa Ford stal prvým americkým výrobcom, ktorý od roku 1921 vyhral veľké európske preteky.

Dizajn GT40, ktorý sa vyznačuje extrémne nízkou karosériou (103 cm), viedol k niekoľkým generáciám prototypu, označeným Mk I, Mk II, Mk III a Mk IV. Mk IV, kompletne navrhnutý a vyrobený v USA, vyhral Le Mans v roku 1967. Model Mk I, napriek tomu, že bol najstarším, zabezpečil víťazstvá v Le Mans v rokoch 1968 a 1969 a ukázal odolnosť konštrukcie.

Pretekárske úspechy GT40 znamenali nielen vrchol v americkom motoršporte, ale predstavovali aj významný posun v prostredí medzinárodných pretekov - európske automobilky sa zrazu necítili neohrozene na prvých priečkach šampionátov.

Porsche 917 bolo vyvinuté v roku 1969 s cieľom súťažiť v kategórii športových áut s objemom motora do 5,0 litra. Pôvodne ho poháňal 4,5-litrový plochý 12-valec, ktorý neskôr dostal zväčšený objem na 5,0 litra. Porsche 917 spočiatku zápasilo s jazdnými vlastnosťami a ovládaním, no v rokoch 1970 a 1971 absolútne dominovalo na pretekárskej scéne.

Auto vzniklo ako reakcia na zmeny v pretekárskych predpisoch, ktoré zaviedli reštrukciu na objem motora (s cieľom prerušiť víťaznú šnúru 7,0-litrových Fordov GT40). No podmienkou bolo vyrobiť 50 funkčných kusov, ktorú FIA neskôr upravila na výsledných 25 kusov. Automobilka urýchlila vývoj a výrobu modelu 917 a predstavila počiatočnú sériu 25 áut len 10 mesiacov po začatí vývoja. Podvozok 917 bol z pohľadu techniky majstrovským dielom, ktoré navrhol Helmuth Bott a Hans Mezger pod priamym vedením Ferdinanda Piëcha (vnuk Ferdinanda Porsche). Aerodynamika, ktorá spočiatku prispievala k nestabilite pri vysokých rýchlostiach, prešla výraznými úpravami, výsledkom čoho je stabilnejšia verzia 917K (Kurzheck) so skrátenou zadnou časťou.

Úsilie Porsche sa vyplatilo, keď s modelom 917 získalo prvé víťazstvo na vytrvalostných pretekoch v Le Mans v roku 1970 a následne aj v 1971. Tieto víťazstvá boli kľúčové pre zabezpečenie pohára konštruktérov v oboch pretekoch. Model 917 bol prispôsobený aj pre sériu kanadsko-americkej série Can-Am s prepĺňaným variantom 917/30, ktorý šampionátu absolútne dominoval. Piloti Porsche si odniesli víťazstvá v rokoch 1972 a 1973. Okrem toho model 917 dosahoval v rokoch 1969 až 1975 úspechy aj v európskom šampionáte Interserie.

Varianty 917 zahŕňali 917K, 917LH (Langheck) a experimentálny 917/20 „Pink Pig“, každý so špecifickými dizajnovými úpravami pre rôzne pretekárske podmienky. Model 917/30 sa vďaka výkonu 820 kW (1 115 koní) stal jedným z najsilnejších špeciálov svojej doby. 

Ferrari 250 GTO, vyrábané v rokoch 1962 až 1964, je oslavovaný grand tourer, ktorý sa stal jedným z najikonickejších a najcennejších áut na svete. Vyrobilo sa len 36 kusov, z toho 33 s karosériou z rokov 1962-63 (séria I) a tri s karosériou z roku 1964 (séria II), ktoré pripomínajú Ferrari 250 LM. Štyri autá série I boli neskôr prerobené na sériu II.

Číslo „250“ v názve odkazuje na zdvihový objem na valec v kubických centimetroch a „GTO“ znamená „Gran Turismo Omologato“. Pôvodná cena v USA bola 18 000 dolárov, no ako to už pri špeciálnych modeloch Ferrari býva, kupujúcich musel osobne schváliť Enzo Ferrari a výber potvrdil jeho severoamerický predajca Luigi Chinetti.

250 GTO bol primárne navrhnutý pre preteky skupiny 3 v závodoch triedy GT, pričom bojovať mal proti autám ako Shelby Cobra, Jaguar E-Type a Aston Martin DP214. Pod kapotou bola V12 Tipo 168/62 Colombo s výkonom okolo hranice 300 koní. Na vývoj auta spočiatku dohliadal Giotto Bizzarrini a neskôr Mauro Forghieri a Scaglietti. Na svoju dobu to bol technologický zázrak so zameraním na aerodynamickú účinnosť a ľahkú konštrukciu.

Ferrari 250 GTO vyhralo v rokoch 1962, 1963 a 1964 triedu nad 2000 ccm šampionátu FIA. Triumfovalo aj na Tour de France Automobile v rokoch 1963 a 1964. Dizajn a konštrukcia auta z neho robia jeden z najuznávanejších modelov v histórii Ferrari a dodnes je symbolom konštrukčnej vyspelosti a exkluzivity.

Hodnota 250 GTO v priebehu rokov raketovo narástla a dokonca donedávna držalo rekord pre najdrahšie predané auto, kým ho nepredbehol Mercedes-Benz Uhlenhaut Coupé. V roku 2018 sa model z roku 1963 predal za 70 miliónov dolárov.

10 najlepších pretekárskych áut v dejinách: Poznáte všetky?

Súvisiace články

Poznáte francúzske automobilky? Dokážte to v našom KVÍZE

VIDEO Vydali sa pozorovať veľryby, natočili útok žraloka

Najbizarnejšie fakty o baktériách: Jedna vylučuje zlato

Psie plemená, ktoré najlepšie zvládajú vysoké teploty

FOTO Najzáhadnejšie miesta sveta: O ktorom ste nepočuli?

Spoznáte hlavné mestá podľa ich pamiatok? Otestujte sa (KVÍZ)

Výber pre vás