Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Let Fuerza Aérea Uruguaya 571 vyrazil 12. septembra 1972 z Montevidea do Santiaga de Chile. Kvôli zlému počasiu muselo mať v noci medzipristátie a zmeniť kurz, ani to však nestačilo, aby nedošlo k nešťastiu.

Posádku tvoril rugbyový tím Old Christians Club a priatelia a rodinní príslušníci hráčov. Tí si v kabíne pohadzovali loptu, keď ich vyrušil hlas znepokojeného pilota a prikázal im, aby si sadli a zapli bezpečnostné pásy. Pasažieri, ktorí sedeli pri oknách, si v tom momente uvedomili, že hory, ktoré mohli obdivovať, sú až nebezpečne blízko.

Pilot zle odhadol výšku a niekoľko sekúnd po varovaní pasažierov s lietadlom narazil do kopca. Kabínu naplnil krik a rev. Jeden z preživších Roberto Canessa vo svojich pamätiach neskôr napísal: „Nejaká strašná sila ma vrhla vpred. Dostal som ranu do hlavy a opakoval som si, že som mŕtvy. Niekto vedľa mňa prosil o pomoc Boha. Spolusediaci kričal, že je slepý. Pozrel som sa naňho. Mal rozbitú lebku tak, že mu bolo vidno mozog, a z brucha mu trčal kus železa.“

Prežiť takýto pád znamená mať obrovské šťastie i smolu zároveň. Na väčšinu preživších by v tvrdých andských podmienkach čakala len dlhá a trýznivá smrť. Títo ľudia však mali o čosi viac šťastia: poznali sa, vedeli spolupracovať a Canessa študoval medicínu, takže mal potrebné poznatky o fungovaní ľudského tela i tom, ako zabrániť ďalším úmrtiam.

Museli improvizovať. Zo sedadiel si vyrobili deky, z čelného skla okuliare proti snežnej slepote, pre ranených vyrobili hamaky. V noci močili do rugbyových lôpt, vonku bola priveľká zima.

Aby toho nebolo málo, jedného dňa vrak lietadla zasypala lavína a zabila ďalších osem ľudí. Ani tá ale nevzala zvyšným ľuďom túžbu prežiť.

Keď však celé dni neprichádzala pomoc, preživší museli urobiť vážne rozhodnutie. Mohli buď zjesť telá mŕtvych, ktoré mráz zakonzervoval, aby umrieť hladom. Rozhodli sa pre prvú možnosť. Technicky sa nestali kanibalmi, dopustili sa takzvanej antropofágie. Kvôli ľudskému mäsu totiž nezabíjali, len jedli mŕtvych. Na uľahčovaní rozhodovania im to však nepridalo.

Konzumáciu mŕtvol navrhol Canessa, ktorý do pamätí napísal: „Museli sme to urobiť. Potrebovali sme bielkoviny a tuk. Ja som bol ten, kto začal, uľahčili mi to pitvy, ktorých som sa zúčastnil v škole. Prvý rez bol najťažší, ale v porovnaní s tým, že som mal mäso následne zjesť, bol vlastne jednoduchý. Niečo iné je rozhodnúť sa v hlave, a niečo iné je naozaj to vykonať.“

Mnohí preživší boli ranení a neostávalo im nič iné len čakať na pomoc. Pár pomerne zdravých ľudí ale nechcel len pasívne čakať, a tak si Canessa a dvaja ďalší muži zbalili do ponožiek mäso a vyrazili do civilizácie. Po dvoch dňoch zistili, že sú inde, než si mysleli, a jeden z mužov to šiel oznámiť späť do lietadla. Canessa a Nando Parrado kráčali ešte ďalších osem dní a prešli 70 kilometrov, kým narazili na miestneho pastiera. Ten ich nakŕmil a privolal pomoc.

Katastrofu prežilo len 16 z celkových 45 ľudí na palube lietadla. Na neskoršej tlačovej konferencii sa hráči priznali aj k antropofágie, nedočkali sa však odsúdenia, a to ani zo strany cirkvi. Tá uviedla, že by bolo horšie len čakať na svoju smrť.

Myslíte, že by ste v prípade núdze dokázali zjesť ľudské mäso? Dajte nám vedieť v komentároch.

Aby prežili, jedli mŕtvych: Pád lietadla v Andách dodnes vzbudzuje záujem

Autor článku

Noel

Výber pre vás

Aby prežili, jedli mŕtvych: Pád lietadla v Andách dodnes vzbudzuje záujem

Autor článku

Noel

Súvisiace články

KVÍZ, ktorý vás určite potrápi: Preverí vedomosti o ZSSR

Jarné upratovanie bez chémie: Ako na to?

Málo známi rímski spisovatelia, ktorí zmenili svet

Šesť zaujímavých faktov o machu, ktoré ste dodnes nepoznali

Ku ktorému diktátorovi máte najbližšie? Otestujte sa!

Úmrtia slávnych, ktoré dodnes sprevádza mnoho konšpirácií

Výber pre vás