Nevynašli ich počas prvej svetovej vojny, ale po&nbsp;nej už boli úplne bežné. Do&nbsp;začiatku dvadsiateho storočia mali muži hodinky na&nbsp;retiazke vo&nbsp;vrecku – pravda, iba tí, ktorí si ich mohli dovoliť. Ženy boli priekopníčky, keď už napríklad anglická kráľovná Alžbeta I. nosila v&nbsp;šestnástom storočí malé hodinky, ktoré si priväzovala k&nbsp;zápästiu.

Cez svetový konflikt sa však potreba správneho načasovania útokov stala životne dôležitou. Časová synchronizácia bola kľúčová najmä pre&nbsp;delostreleckú paľbu, ktorá musela mieriť na&nbsp;územie pred postupujúcimi spolubojovníkmi, inak mohlo dochádzať k&nbsp;obrovským stratám vo&nbsp;vlastných radoch. Preto výrobcovia vyvinuli také hodinky, aby mohli mať vojaci aj dôstojníci obe ruky voľné. Aj piloti mohli vyhodiť svoje staré vreckové hodiny z&nbsp;lietadla – už mali nové, náramkové.

V&nbsp;zime roku 1918 trpela podľa odhadov až polovica všetkých detí v&nbsp;nemeckom Berlíne rachitídou – kosti mali veľmi mäkké a&nbsp;zdeformované. V&nbsp;tom čase nebola príčina zrejmá, ochorenie sa spájalo s&nbsp;rozsiahlou chudobou. Miestny lekár Kurt Huldschinsky si všimol, že jeho pacienti sú veľmi bledí. Rozhodol sa pre&nbsp;experiment na&nbsp;štyroch deťoch. Dnes je známe iba to, že jeden chlapec sa volal Arthur a&nbsp;mal tri roky. Na&nbsp;všetkých štyroch lekár svietil ortuťovo-kremennými lampami vyžarujúcimi ultrafialové svetlo.

Časom, ako liečba pokračovala, Hul-dschinsky s&nbsp;radosťou zistil, že kosti jeho malých pacientov sú čoraz tvrdšie. V&nbsp;máji 1919, keď sa zjavilo prvé letné „povojnové“ slnko, ich nechával vyhrievať sa na&nbsp;terase. Výsledky experimentu prijala verejnosť s&nbsp;nadšením a&nbsp;horským slnkom sa začali liečiť deti po&nbsp;celom Nemecku. V&nbsp;Drážďanoch dokonca lekári apelovali na&nbsp;úrady, aby kvôli liečbe detí odmontovali pouličné lampy. Výskumníci neskôr prišli na&nbsp;to, že vitamín D, získavaný najmä z&nbsp;ultrafialového žiarenia, je nevyhnutný na&nbsp;posilnenie kostí vápnikom. A&nbsp;tak vlastne podvýživa detí počas prvej svetovej vojny napomohla to, aby sa našla liečba rachitídy.

Vegetariánske klobásky

Nevynašiel ich žiaden hipisák v&nbsp;šesťdesiatych rokoch niekde v&nbsp;Kalifornii, ale Konrad Adenauer, ktorý bol prvým nemeckým kancelárom po&nbsp;druhej svetovej vojne. Dávno predtým – počas prvej svetovej vojny – čelil ako starosta Kolína britskej blokáde a&nbsp;mestu začalo „škvŕkať v&nbsp;bruchu“. Šikovný starosta teda začal skúmať spôsoby, ako nahradiť chýbajúce ingrediencie. Na&nbsp;pečenie chleba využíval zmes ryžovej múky, jačmeňa a&nbsp;rumunskej obilnej múky.

Keďže bolo čím ďalej, tým menej mäsa, dostal nápad, že ho v&nbsp;klobásach nahradí sójou. Nazval ju Friedenswurst, teda „mierová klobása“, a&nbsp;chcel si ju dať patentovať. Nespĺňala však nemecké normy – keď v&nbsp;tom nie je mäso, nemôže to byť klobása. Úplne inak sa však zachovali v&nbsp;nepriateľskej Veľkej Británii. Patent na&nbsp;sójovú klobásu mu udelil v&nbsp;roku 1918 sám kráľ Juraj V.

Materiál cellucotton, čo sú vlastne krepované celulózové vypchávky, začala vyrábať v roku 1915 malá americká spoločnosť Kimberly-Clark. Jej šéfovia sa inšpirovali rok predtým, keď si prišli do Európy poobzerať celulózky a papierne v Nemecku, Rakúsko-Uhorsku a Škandinávii. Do očí im padol práve materiál s päťkrát väčšou absorpciou ako bavlna a až o polovicu lacnejší – samozrejme, v prípade masovej produkcie. Tá sa veru aj spustila, a to v podobe obväzovej vaty, ktorú využívala americká armáda po vstupe do prvej svetovej vojny v roku 1917.

Ošetrovateľky Červeného kríža si na bojiskách rýchlo uvedomili, na čo by im osobne mohla vata slúžiť a práve takéto neoficiálne používanie hygienických vložiek viedlo k rozmachu firmy Kimberly-Clark. Spoločnosť začala predávať dámske vložky pod názvom Kotex v októbri 1920, no pohoršení obchodníci odmietali ukazovať tento produkt na pultoch alebo vystavovať ho vo výkladoch. V niektorých obchodoch tak išlo doslova o podpultový predaj. Dopyt však rástol a nakoniec aj tlačené médiá, sprvu zaskočené otvorenou debatou o menštruácii, začali vložky propagovať.

Myšlienka posúvať na jar čas dopredu a na jeseň dozadu nebola v čase vypuknutia prvej svetovej vojny nová. Benjamin Franklin prišiel s návrhom na letný čas už v roku 1784. Podľa amerického politika a vedca ľudia míňali v lete po večeroch množstvo sviečok, pretože slnko zapadalo skôr, ako išli do postele. Ráno zase slnko zbytočne svietilo, keď všetci ešte spali. Podobné návrhy zazneli na Novom Zélande v roku 1985 a vo Veľkej Británii v roku 1909, ale bez úspechu. Až počas prvej svetovej vojny nastal čas na zmenu.

Nemecko čelilo vážnemu nedostatku uhlia, a tak sa miestne úrady rozhodli, že 30. apríla 1916 sa posunie hodinová ručička z dvadsiatej tretej hodiny na polnoc a slnko tak bude svietiť každý večer o hodinu dlhšie. Inovácia sa zapáčila aj iným krajinám – Veľ-ká Británia ju zaviedla o tri týždne a USA spolu s časovými pásmami o dva roky neskôr. Po vojne letný čas v mnohých krajinách zrušili, ale neskôr sa vo veľkej časti sveta opäť k nemu vrátili. Na území Slovenska bol letný čas s prestávkami už v štyridsiatych rokoch minulého storočia, každoročný letný čas však zaviedli až v roku 1979.

Komunikácia s&nbsp;pilotmi

Pred prvou svetovou vojnou neboli piloti schopní komunikovať medzi sebou ani s ľuďmi na zemi, pripomína britská BBC. Na začiatku vojny sa armády pri komunikácii spoliehali na káble, ale tie často ničila delostrelecká paľba alebo tanky. Nemcom sa dokonca darilo britskú káblovú komunikáciu odpočúvať. Na&nbsp;nadviazanie spojenia sa využívali kuriéri, holuby, dávali sa signály lampami či zástavami. Letci sa spoliehali na&nbsp;gestá a&nbsp;kričanie. Jednoducho, takto to nemohlo ísť ďalej a&nbsp;ako riešenie sa javila jedine bezdrôtová komunikácia. Existujúcu rádiotechnológiu už bolo treba len trochu vylepšiť. Do&nbsp;roku 1916 sa pokusy so&nbsp;zavádzaním rádiotelefónov do&nbsp;lietadiel nedarili pre&nbsp;veľký hluk motorov, ale problém sa vyriešil návrhom na&nbsp;prilbu so&nbsp;zabudovaným mikrofónom a&nbsp;slúchadlami.

Vynájdenie čajového vrecúška nemalo slúžiť na&nbsp;riešenie nejakého vojenského problému počas svetového konfliktu. Podľa dostupných zdrojov to bol jeden americký obchodník s&nbsp;čajom, ktorý v&nbsp;roku 1908 začal posielať čaj zákazníkom v&nbsp;malých vrecúškach. Tí – omylom alebo naschvál – ich hodili do&nbsp;vody a&nbsp;ostatné je už história. Pravda však je, že nemecká firma Teekanne sa tejto idey počas prvej svetovej vojny chopila, vylepšila ju a&nbsp;vojakov na&nbsp;fronte zásobovala čajom v&nbsp;podobných bavlnených vrecúškach. Vojaci ich volali „čajové bomby“.

Tie síce boli praktické, ale obväzovina ovplyvňovala chuť čaju. O&nbsp;pár rokov zase rušila milovníkov tohto nápoja príchuť lepidla, keďže vrecúška sa začali vyrábať síce z&nbsp;chuťovo neutrálneho, ale zlepeného pergamenového papiera. Až v&nbsp;roku 1949 uviedla firma Teekanne na&nbsp;trh dvojkomorové vrecúška z&nbsp;vysokokvalitného filtrovaného papiera, ktoré už neboli zlepované.

Poďakovať za ňu by sme sa mali Harrymu Brearleymu z britského Sheffieldu. Ten podľa miestneho archívu v roku 1913 „vyvinul niečo, čo sa považuje za prvú nehrdzavejúcu oceľ – produkt, ktorý zmenil metalurgický priemysel a stal sa hlavným komponentom moderného sveta“.

Britská armáda sa snažila nájsť lepší kov na&nbsp;výrobu zbraní. Hlavne pušiek sa totiž deformovali opakovanou streľbou v&nbsp;dôsledku trenia a&nbsp;teploty guliek. Obrátili sa na&nbsp;metalurga Brearleyho, ktorý skúsil pridávať do&nbsp;ocele chróm a&nbsp;po&nbsp;nevydarených experimentoch ju údajne vyhadzoval ako odpad. Neskôr si však s&nbsp;úžasom všimol, že takáto oceľ na&nbsp;skládke vôbec nehrdzavela. Počas prvej svetovej vojny ju využívali najmä v&nbsp;nových leteckých motoroch a&nbsp;až neskôr sa z&nbsp;nej začali vyrábať nože, lyžičky a&nbsp;vidličky a&nbsp;mnohé chirurgické nástroje.

Predaj vložiek narážal na problémy aj preto, lebo ženy sa hanbili kupovať&nbsp; ich od mužov, ktorí pracovali v obchodoch ako predavači. Firma Kimberly-Clark očakávala o dosť väčšie zisky a začala rozmýšľať aj nad iným využitím cellucottonu. Začiatkom dvadsiatych rokov vyžehlili celulózový materiál na hladkú a jemnú vreckovku a v roku 1924 uviedli na trh jednorazový vlhčený obrúsok na tvár s názvom Kleenex. V tom čase sa ženy oveľa častejšie skrášľovali kozmetikou a vlhčenými vreckovkami si mohli odličovať tvár. Dovtedy používali prevažne látkové uteráky.

Už od polovice devätnásteho storočia mnohí výmyselníci hútali, ako sa najlepšie chrániť pred chladom, a skúšali kombinácie rôznych háčikov, svoriek a očiek. Problém vyriešil až švédsko-americký inžinier Gideon Sundback, ktorý po mnohých pokusoch našiel najdokonalejší tvar jednotlivých zubov a bežca, ktorý zips otvára a zatvára. V roku 1913 si ho dal patentovať v Amerike, o rok neskôr aj v Nemecku. Americká armáda ho ihneď dala našiť na uniformy a čižmy a po vojne už nič ne-bránilo tomu, aby zipsy zaplavili celý svet.

10 vecí, ktoré vznikli v prvej svetovej vojne a využívame ich dodnes

Výber pre vás

10 vecí, ktoré vznikli v prvej svetovej vojne a využívame ich dodnes

Súvisiace články

Dovolenky hroziace tragédiami: Kam radšej necestovať?

Bizarné úmrtia slávnych: Americký prezident sa urozprával na smrť

20 legendárnych hercov, keď mali 20: Takto vyzerali kedysi

FOTO Navštívte tieto miesta predtým, než navždy zmiznú

Liečebné metódy budúcnosti: Spoznať ich môžete už dnes

Bar, kde sa môžu ukájať: Japonky majú k dispozícii bláznivé služby

Výber pre vás