Americká psychologička a&nbsp;zdravotná koučka Catherine Chenová si myslí: „Dnes dokážeme všetko. Len nie sadnúť si na zadok a&nbsp;pozerať do prázdna. Hodinu nič nerobiť. Za každú nečinnú minútu nás fackuje svedomie – nie som produktívny, mal by som niečo robiť, čo si o&nbsp;mne pomyslia ostatní? Relaxácia je najvyššie umenie súčasnej doby. Bohužiaľ, pre mnohých nedosiahnuteľné.“

Čoraz častejšie mám pocit, skoro predtuchu, že sa rútime strm­hlav, čoraz rýchlejšie po pomyselnej diaľnici bez toho, aby sme si boli istí, či ideme správnym smerom, a čím viac sa ponáhľame, tým väčšie oneskorenie naberáme. Dôsledkom je únava, vyčerpanie, ale aj pocit bezmocnosti a márnosti, že nič nestíhame, sme neschopní a slabí, nemáme čas užívať si krásu a bohatstvo života. Nová štúdia, o&nbsp;ktorej informoval britský spravodajský server BBC, dokazuje, že permanentne prepracovaní ľudia nielenže ohrozujú svoje duševné a&nbsp;telesné zdravie, ale doslova riskujú život a&nbsp;hrozí im smrť z&nbsp;prepracovania.

Tá si vyberie každoročne trištvrte milióna obetí – viac než počet ľudí, ktorí zomrú za rovnaký čas napríklad na maláriu. Výsledky globálnej štúdie, na ktorej vypracovaní sa podieľali experti zo Svetovej zdravotníckej organizácie a&nbsp;z&nbsp;Medzinárodnej organizácie práce, ukázali, že väčšina podľahne infarktu, mŕtvici alebo cukrovke druhého typu. Za hranicu, ktorá je extrémne riziková a&nbsp;pre človeka dlhodobo neúnosná, vedci považujú 55 odpracovaných hodín týždenne. Poukazujú však na to, že značná časť ľudí vykazuje syndrómy prepracovanosti už pri 48-hodinovom pracovnom týždni, ktorý je bežnou normou v&nbsp;európskych krajinách.

„Tvrdé dáta a&nbsp;ich analýzy presvedčivo dokázali, že prepracovanosť je zodpovedná za tretinu všetkých chorôb z&nbsp;povolania. Musím povedať, že ako epidemiológa ma to ohromilo a&nbsp;vydesilo –&nbsp;tým skôr, že tento podiel z&nbsp;roka na rok vykazuje stúpajúcu tendenciu,“ hovorí expert Svetovej zdravotníckej organizácie a&nbsp;vedúci štúdie Frank Pega. Podľa neho existujú dva hlavné dôvody, prečo nás neúmerná a&nbsp;dlhodobá pracovná záťaž plazivo pripravuje o&nbsp;zdravie aj šancu dožiť sa v&nbsp;zdraví vysokého veku. Jedným je biologická daň za chronický stres, v&nbsp;dôsledku ktorého stúpa hladina stresových hormónov, čo vedie k&nbsp;zvýšeniu krvného tlaku a&nbsp;hladiny „zlého“ cholesterolu. Druhým je celková vyčerpanosť, nervozita, úzkosť a&nbsp;ďalšie zmeny správania vznikajúce v&nbsp;dôsledku nedostatku spánku, pohybu a&nbsp;dosahu nezdravého stravovania, fajčenia, pitia alkoholických nápojov a&nbsp;požívania stimulačných drog.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Vo svete má dlhší než únosný pracovný čas najmenej desať percent populácie (vrátane detí), zatiaľ čo v&nbsp;roku 2000 ich bolo sotva päť percent. Prepracovanie sa prejavuje postupne – zdravotné problémy sa začínajú objavovať priemerne po desiatich rokoch. Naj­alarmujúcejší je stav v&nbsp;Ázii, ale situácia sa zhoršuje aj v&nbsp;Spojených štátoch, Austrálii a&nbsp;Európe, hoci maximálny pracovný čas pri väčšine profesií je obmedzený vyhláškami a&nbsp;zákonmi.

„Problém je, že s&nbsp;príchodom ekonomických kríz – takú prežívame aj teraz v&nbsp;dôsledku pandémie covidu-19 – mnoho ľudí prichádza o&nbsp;prácu. Musia preto pracovať v&nbsp;dvoch a&nbsp;vo viacerých zamestnaniach súčasne, často ilegálne,“ zdôrazňuje Frank Pega. „Vzrastá aj počet vysokokvalifikovaných ľudí, ktorí pracujú viac ako 55 hodín týždenne pre rastúci tlak vo firmách,“ dodáva. V tejto súvislosti sa vlani vyjadril aj rakúsky minister zdravotníctva, šesťdesiatročný Rudolf Anschober – ten minulý rok v apríli rezignoval a verejne vyhlásil, že pre nával práce počas pandémie trpí vysokým krvným tlakom a cukrovkou.

Zároveň kritizoval firmy a médiá glorifikujúce prácu nadčas a apeloval na spoluobčanov, aby problém permanentnej prepracovanosti nepodceňovali, pretože môže výrazne znížiť kvalitu ich života. To, že nedostatok efektívneho odpočinku aj sociálnej a&nbsp;kultúrnej sebarealizácie je závažný problém, potvrdzuje zo svojej praxe brniansky psychoterapeut Michal Mynář. Spresňuje však, že čas strávený v&nbsp;práci je len jeden z&nbsp;rizikových faktorov. Značnú rolu zohráva aj kvalita pracovného prostredia, tlak na výkon, vzťahy na pracovisku, štýl vedenia alebo emocionálna záťaž. Kombinácia týchto príčin podľa neho môže v&nbsp;dlhodobom horizonte viesť až k&nbsp;syndrómu vyhorenia.

Na únavu z práce, ktorej je, ako sa hovorí, až nad hlavu, sa sťažovala už generácia našich dedkov a babičiek. Väčšina z nich pritom mala na mysli predovšetkým fyzickú únavu, pretože manuálna práca vtedy prevládala. Spomínam si, že u&nbsp;môjho starého otca, ktorý pracoval ako kaderník, neoddeliteľne patril ku každodennému odpočinku popoludňajší šlofík alebo zvyk „dať si po obede dvadsať“, najlepšie na kanape a&nbsp;s&nbsp;roztvorenými novinami cez tvár. Až potom sa vybral späť do práce na popoludňajšiu zmenu. Nešlo vlastne o&nbsp;nič iné ako o&nbsp;skromnejšiu formu španielskej siesty, keď poobede odpočívajú azda všetci bez výnimky. Tento zvyk sa v&nbsp;krajinách hovoriacich po španielsky premenil na príjemnú tradíciu.

Spôsoby, ako si efektívne oddýchnuť, sa líšia. Závisí to od človeka. Je zrejmé, že inak bude zbierať sily manuálne ťažko pracujúci drevorubač a inak úradník, ktorý je dlhé hodiny pripútaný k&nbsp;monitoru počítača. Obaja však určite pobudnú na miestach, kde to majú radi – či už v&nbsp;rodnej obci, na chalupe, alebo v&nbsp;destinácii, kde niečo pekné zažili.

„Rovnako ako nie je jeden druh únavy, nie je ani jeden druh odpočinku. Únava môže byť fyziologická (potreba spánku), fyzická (únava z&nbsp;fyzickej aktivity), mentálna (ak musíme veľa premýšľať), emocionálna (pri práci v&nbsp;emočne náročnom prostredí), sociálna (ak pracujete s&nbsp;ľuďmi), senzorická (z&nbsp;nadbytku zrakových alebo sluchových podnetov), ​​ale dostaviť sa môže aj z&nbsp;ničnerobenia... Najvhodnejšia forma odpočinku je potom taká, ktorá vyvažuje predchádzajúci typ záťaže, umožní nám zvoľniť tempo a&nbsp;zbaviť sa pocitu vyčerpanosti i&nbsp;stresu,“ vysvetľuje Michal Mynář a&nbsp;zdôrazňuje, že všeobecne najlepšie pomáha vytrvalostný pohyb – beh, jazda na bicykli, plávanie alebo aj dlhá prechádzka. Za nesmierne dôležitý považuje fyzický kontakt s&nbsp;blízkym človekom, objatie alebo napríklad masáž.

„Stačí tridsať sekúnd v&nbsp;objatí s&nbsp;druhým človekom, aby naša hladina stresových hormónov významne poklesla.“ Vhodné sú dychové cvičenia, joga, meditácia… A, samozrejme, dostatočne dlhý a kvalitný spánok. Ľudia pracujúci v&nbsp;emočne náročných podmienkach sa potrebujú vyrozprávať, poplakať si... „Kto hovorí, že plačom sa nič neupraví, nepozná rozdiel medzi stresom a&nbsp;stresorom. Iste, situácia sa nezmení, ale emocionálna záťaž sa plačom aspoň čiastočne vybije a&nbsp;potom sa problémy riešia hneď lepšie,“ upozorňuje Michal Mynář. Za mimoriadne efektívnu považuje aj amatérsku umeleckú tvorbu, napríklad hru na hudobnom nástroji alebo písanie veršov pre vlastnú radosť.

V spoločnosti zameranej na rastúci výkon jednotlivca, súperenie a túžbu byť úspešnejší a bohatší než ostatní získavajú výrazy spojené s odpočinkom – ničnerobenie, oddych alebo leňošenie – pejoratívny nádych. To je však podľa odborníkov zle. „Dnes skrátka veríme, že odpočinok je pre slabých a&nbsp;pre tých, ktorí nezvládajú tempo, že ide o&nbsp;odpočinok unaveného stroja,“ pripomína v&nbsp;jednej zo svojich kníh český ekonóm a&nbsp;filozof Tomáš Sedláček. „Nie div, že sa dnes slovo odpočinok nepoužíva alebo sa stáva takmer hanlivým a&nbsp;na jeho miesto sa dostáva slovo dovolenka. Akoby nám bolo dovolené, akoby sme museli prosiť svojich nadriadených, aby sme si mohli oddýchnuť...“

„Nesmierne dôležité je vyvážiť povinnosti i&nbsp;schopnosť spomaliť, zastaviť sa a&nbsp;otvoriť sa vnútorným pocitom, vnemom a&nbsp;myšlienkam, ktoré nám spontánne ponúka naše nevedomie. To sú dve protiváhy, ktoré môžu tvoriť zmysluplný celok,“ radí psychológ Tomáš Morávek. V&nbsp;kontexte prevažujúceho stresu, záťaže a&nbsp;permanentnej uponáhľanosti by mal podľa neho každý človek cielene pestovať zručnosti ako snívanie a&nbsp;rozjímanie, pretože rozvíjajú a&nbsp;aktivizujú rôzne časti nášho mozgu, nielen tie preťažené analytické. Čoraz častejšie totiž v&nbsp;zhone zabúdame na to, že fantázia, imaginácia i&nbsp;citové a&nbsp;estetické prežívanie je to, čo nás robí komplexnejšími, rozmanitejšími a&nbsp;vlastne všeobecne ľudskejšími.

Trápi aj vás prepracovanosť? Pozor, môže aj zabíjať

Výber pre vás

Trápi aj vás prepracovanosť? Pozor, môže aj zabíjať

Súvisiace články

Ľudský organizmus v číslach: KVÍZ zvládnu len experti

Ako sa kedysi liečila migréna? Vďačte za modernú medicínu

Mýty a pravdy o brušnom tuku: Prečo je pre mužov nebezpečný?

Chcete zdravé raňajky? Stačí sa vyhnúť nasledujúcim jedlám

Antidepresíva z prírody: Ktoré bylinky bojujú proti stresu?

Najrádioaktívnejšie miesta na Zemi: Navštívia ich len šialenci

Výber pre vás