Ako <a target="_blank" rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/drsni-bojovnici-boli-vikingovia-naozaj-len-surovi-dobyvatelia-severu">píše Život</a>, názov Viking pochádza od samotných Škandinávcov zo staronórskeho slova „vik“ (zátoka alebo potok), ktoré tvorilo koreň slova „víkingr“ (pirát, morský lupič). Slovo Viking sa v&nbsp;písomných prameňoch v&nbsp;čase pôsobenia Vikingov spomínalo len zriedka. Až v&nbsp;19.&nbsp;storočí sa tento výraz dostal do bežného používania, keď sa vo všeobecnosti začal používať ako deskriptor pre národy Škandinávie v&nbsp;období od konca 8. do 11. storočia. Väčšina Vikingov pochádzala z&nbsp;oblastí dnes známych ako Dánsko, Nórsko a&nbsp;Švédsko, hoci v&nbsp;historických záznamoch sú zmienky aj o&nbsp;fínskych, estónskych a&nbsp;sámskych Vikingoch.

Archeológovia našli vo viking­ských hroboch množstvo saní, lyží a&nbsp;korčúľ. Lyže boli rovnako jedinečné ako jednotlivci, ktorí ich ručne vyrezávali. Boli dlhé asi 1,8 m, zužovali sa smerom dozadu, nahor boli zahnuté a&nbsp;mali kovové alebo kožené viazanie. Neboli pokryté kožušinou ani kožou. Dánsky historik zo začiatku 13. storočia Saxo Grammaticus spomína severských bojovníkov okolo roku 1200, ktorí používali lyže na prieskumné misie.
Vikingské korčule boli vyrobené z&nbsp;kostí hovädzieho dobytka alebo koní (nie z&nbsp;kovu). Cez kosti boli vyvŕtané diery a&nbsp;cez ne sa pomocou kožených pútok dali bezpečne pripevniť k&nbsp;topánkam. Na udržanie stability a&nbsp;lepší pohyb pravdepodobne používali dlhé palice, ktorými sa odrážali. Najznámejší pár vikingských korčúľ bol nájdený na mieste Birka (Švédsko, 9. stor.) a&nbsp;v&nbsp;anglickom Yorku (hlavná pevnosť Vikingov) z&nbsp;10. storočia.

Nielen sane, ale aj lyže a korčule

Boli to pravdepodobne Nóri, ktorí sa plavili priamo cez Severné more a&nbsp;v&nbsp;roku 793 zaútočili na kláštor Lindisfarne pri pobreží Northumberlandu v&nbsp;severovýchodnom Anglicku. Kláštor úplne nezničili, ale útok otriasol európskym náboženským svetom až do jeho jadra. A&nbsp;začal sa Vek Vikingov. O&nbsp;dva roky neskôr zasiahli vikingské nájazdy nebránené ostrovné kláštory Skye a&nbsp;Iona (Hebridy, Škótsko), ako aj Rathlin (Írsko). Prvý zaznamenaný nájazd v&nbsp;kontinentálnej Európe prišiel v&nbsp;roku 799. Vikingovia zaútočili na ostrovný Kláštor svätého Philiberta na Noirmoutier, blízko ústia rieky Loiry. Prečo kláštory a&nbsp;kostoly? Pretože sa v&nbsp;nich nachádzalo veľa koristi a&nbsp;boli slabo strážené.

Vikingovia cestovali a&nbsp;žili na obrovskom území. Ich najvzdialenejšia dnes známa západná základňa je v&nbsp;L'anse aux Meadows, na severnom cípe Newfoundlandu (Kanada). Potvrdzujú to aj archeologické nálezy keramických výrobkov či pôdorysov samotných budov. Kolónie Vikingov existovali na západnom pobreží Grónska i&nbsp;v&nbsp;Európe. V&nbsp;9. storočí dobyli osady na východe a&nbsp;vytvorili štát nazývaný Rus.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K HISTÓRII FASCINUJÚCEHO SEVERSKÉHO NÁRODA NÁJDETE V GALÉRII

Na nájazdy sa Vikingovia vydali, keď neboli zaneprázdnení farmárčením, napríklad sadením plodín na svojich farmách. Nájazdy boli však veľmi výnosné, a&nbsp;tak sa mnohí farmári stali pirátmi a&nbsp;nájazdníkmi na plný úväzok. Ostatní sa z&nbsp;ciest vracali včas na zber úrody. Pestovali jačmeň, raž, ovos, ale aj rôzne druhy zeleniny vrátane kapusty, cibule, cesnaku, póru, repy, hrachu a&nbsp;fazule. Pestovali aj niektoré bylinky ako kôpor, petržlen, horčicu, chren a&nbsp;tymian. Ženy a&nbsp;deti zbierali aj divoké rastliny a&nbsp;bylinky, väčšinou zelené (žihľavu, žeruchu). Svoje farmárske schopnosti rozšírili i&nbsp;do sadov, takže ich jedlo zahŕňalo aj jablká, hrušky a&nbsp;čerešne. Konzumovali aj lesné plody, ako sú brusnice, jahody, čučoriedky a&nbsp;trnky. Využili príležitosť na zhromaždenie zásob v&nbsp;letnej sezóne a&nbsp;ukladali si všetko na zimu.

Takmer každý v&nbsp;komunite Vikingov od kráľov až po obyčajných námorníkov jedol mäso každý deň. Nielen ryby ako slede, lososy, pstruhy, ale aj zvieratá z&nbsp;ich fariem – kravy, ovce, kozy, sliepky, kačice a&nbsp;kone. Bravčové mäso bolo tiež obľúbenou voľbou mäsa aj z&nbsp;praktického hľadiska, keďže ošípané sa ľahko chovali. Vikingovia ako vášniví lovci chytali soby, losy či medvede – pre kožušinu a&nbsp;aj zdroj potravy.

V&nbsp;typický deň na farme mala rodina dve jedlá. Dagmal – denné jedlo, podávalo sa hodinu, dve po vstávaní. Najprv vykonali množstvo domácich prác a&nbsp;potom sa naraňajkovali. Dospelí jedli zvyš­ky duseného mäsa, ktoré ešte zostalo v&nbsp;kotlíku z&nbsp;predchádzajúcej noci, s&nbsp;chlebom a&nbsp;ovocím. Deti mali kašu a&nbsp;sušené ovocie alebo príležitostne cmar a&nbsp;chlieb. Večerné jedlo – nattmal – mali na konci pracovného dňa. Zvyčajne medzi 19. a&nbsp;20. hodinou. Pozostávalo z&nbsp;ryby alebo mäsa s&nbsp;dusenou zeleninou. A&nbsp;piva. Mäso varili ženy. Pracovali nad kozubom, otvoreným ohniskom uprostred haly. Buď ho opiekli na ražni nad ohňom, alebo uvarili v&nbsp;mastencovom hrnci či železnom kotlíku. 

Taniere a&nbsp;vidličky boli vyrobené z&nbsp;dreva. Chlieb z&nbsp;jednoduchého cesta sa piekol na plochých kameňoch alebo železných mriežkach nad ohňom. Soľ a&nbsp;korenie boli dostupné väčšine. Vzácne korenie sa dovážalo, a&nbsp;tak sa pridávalo len do jedál bohatších Vikingov. Sviatky – sezónne udalosti, oslavy úrody, náboženské rituály či osobné príležitosti (svadby, pôrody, úspešné nájazdy) – si vyžadovali hody. Zahŕňali rovnaké jedlá – mäso, ryby, hydinu, zeleninu, divú zeleninu, chlieb a&nbsp;ovocie –, ale vo väčšej rozmanitosti a&nbsp;miere. V&nbsp;čase sviatkov boli často obetované bohom aj kone. Konské mäso považovali za najlepšie a&nbsp;pripravovali z&nbsp;neho napríklad kebab.

Oslavy sa konali na priestrannom mieste. Počas dlhých hostín otrocivyhrávali na hudobných nástrojoch ako harfy, husle alebo lutny a&nbsp;potulní bardi pútavo rozprávali príbehy plné bohov, démonov, hrdinov a&nbsp;trolov. Pilo sa prevažne pivo z&nbsp;jačmeňa a&nbsp;medovina. Ako sladkú pochúťku mali trochu sušeného ovocia s&nbsp;medom. Bolo to jediné sladidlo, ktoré poznali.

Podľa bájí rozdelil boh Ríg, známy aj ako Heimdall, Vikingov do troch sociálnych vrstiev. Prvou, tou najnižšou, boli otroci (træl), ktorých si nájazdníci vo veľkom množstve privádzali domov. Boli využívaní ako stavitelia, cestári a&nbsp;farmári a&nbsp;nemali žiadne práva. Ľudia zo strednej vrstvy – karlovia, zvaní aj bonde alebo slobodní ľudia – mali právo vlastniť pôdu, farmy a&nbsp;dobytok, kováčsku dielňu. Najvyššia vrstva – vikingskí šľachtici, bojovníci, vládcovia – boli jarlovia. Nosievali šperky s&nbsp;rôznymi mýtickými výjavmi. Vlastnili pôdu s&nbsp;veľkými domami známymi ako langhús (dlhý dom), o&nbsp;ktoré sa im neustále staralo množstvo otrokov.

Keď niektorý z&nbsp;jarlov zomrel, zopár otrokov bolo obetne popravených a&nbsp;pochovaných spolu s&nbsp;ním. V&nbsp;zriedkavých prípadoch mohli majitelia svojich otrokov oslobodiť. Spoločenský status bežného slobodného človeka však nedostali okamžite. Sila jarla sa odhadovala podľa počtu domov a&nbsp;lodí, ktoré vlastnil. Najstarší syn tradične získal rodinné bohatstvo a&nbsp;titul jarla po smrti svojho otca. Jarlom sa mohol stať aj bohatší karl, ktorý bol schopný si zlepšiť svoje spoločenské postavenie napríklad prostredníctvom úspešného obchodovania. Priemerná dĺžka života bola asi 50 rokov, ale väčšina zomrela dávno pred dosiahnutím päťdesiatky. Len málokto sa dožil 60 rokov.

Manželstvo bola zmluva medzi dvoma rodinami: rodina ženícha zaplatila nevestinej rodine cenu za nevestu, keď sa pár zasnúbil. Pri sobáši zaplatil otec nevesty veno. Keďže obe rodiny mali finančnú investíciu do nového páru, manželstvo bolo rovnako záležitosťou rodín, ako aj zainteresovaných ľudí. Vo veku 20 rokov boli prakticky všetci muži a&nbsp;ženy zosobášení. Keď boli bojovníci pripravení sa oženiť, dávali svojim nevestám mačiatko. Prečo? Pravdepodobne preto, že bohyňa lásky Freya bola spájaná s&nbsp;mačkami. Mačky Vikingovia považovali nielen za nevyhnutnú súčasť rodinnej domácnosti, ale aj na palubách lodí, kde sa porátali s&nbsp;potkanmi a&nbsp;myšami.

Rodiny a&nbsp;otroci žili v&nbsp;dlhých domoch bez okien. Ohniská vnútri slúžili na varenie, ale aj ako zdroj tepla a&nbsp;svetla. Svetlo mali aj z&nbsp;lámp, ktoré boli naplnené rybím olejom a&nbsp;viseli na povrazoch zo stropu. Zariadenie domov tvorili masívne stoly, stoličky s&nbsp;vysokými operadlami alebo trojnožky, drevené postele i&nbsp;lavice na spanie zahĺbené do zeme. Vikingovia, na svoju dobu prekvapujúc dbali na hygienu. Kúpali sa najmenej raz týždenne a&nbsp;používali pinzety, žiletky, hrebene a&nbsp;čističe uší vyrobené z&nbsp;kostí zvierat.

V&nbsp;rámci vikingskej spoločnosti ovládanej mužmi mali ženy určitú osobnú moc v&nbsp;závislosti od ich sociálneho postavenia. Keď boli vikingskí muži dlhšie mimo domova, ženy prevzali všetku ich prácu. Ženy boli hodnotnými členmi spoločnosti a&nbsp;bolo hanebné, aby muž ublížil žene. Ak by sa tak stalo, mohla sa domáhať rozvodu. Ale aj keď napríklad manžel riadne neviedol farmu, aby sa postaral o&nbsp;svoju ženu a&nbsp;rodinu. Stačilo, aby žena predvolala dvoch svedkov a&nbsp;potom povedala, že sa rozvádza s&nbsp;manželom. Tento postup sa musel opakovať dvakrát – raz vonku pred domom na verejnosti a&nbsp;druhýkrát v&nbsp;súkromnejšom prostredí pri manželskej posteli. Ak by manželia mali deti, mladšie by žili so svojou matkou.

Vikingské ženy mohli vlastniť nejaký majetok, získať dedičstvo a&nbsp;predávať vlastné ručné práce. Niektoré sa stali bohatými majiteľkami pôdy či obchodníčkami. Väčšina žien však žila a&nbsp;pracovala v&nbsp;domácnosti. V&nbsp;ženských hroboch sa našla keramika, kuchynský riad, látky (prikrývky), náhrdelníky či vlasové ozdoby. Dokonca sa našlo niekoľko zbraní, čo by mohlo potvrdiť, že niektoré ženy boli bojovníčky po boku svojich mužov, respektíve títo ich brali na svoje misie a&nbsp;výpravy. Boli pre nich životne dôležité pri obsadzovaní nových území a&nbsp;vytváraní domova.

Starali sa o&nbsp;rodinu, pripravovali jedlo, prali, dojili kravy, ovce, kozy, vyrábali maslo a&nbsp;syry, uchovávali potraviny na zimu, vyrábali oblečenie pre rodinu. Pradenie, mykanie, tkanie, strihanie a&nbsp;šitie trvalo dlho. Len spradenie dostatku priadze na denné tkanie trvalo asi 35 hodín. Oblečenie muselo byť v&nbsp;prvom rade funkčné. Ženské oblečenie malo základnú vrstvu ľanových spodných šiat, ktoré siahali od ramien až po členky. Navrchu nosili vlnené šaty na ramienka kratšej dĺžky. Obidve vrstvy mali spojené na remienkoch železnými alebo bronzovými brošňami. Vikingovia milovali šperky. Aj ženy, aj muži. Bežne nosili náhrdelníky a&nbsp;iné ozdoby z&nbsp;kovu, kože, kostí a&nbsp;dreva.

Narodenie dieťaťa bolo vo vikingskej spoločnosti veľmi očakávané. Pred narodením dieťaťa sa spievali rituálne piesne, aby sa zabezpečilo, že matka a&nbsp;dieťa zostanú počas pôrodu v&nbsp;bezpečí. Deväť dní po narodení si otec dieťaťa počas verejnej ceremónie položil bábätko na koleno a&nbsp;pokropil ho vodou. Tento zvyk potvrdil postavenie dieťaťa, jeho práva člena rodu. Pri pomenovaní dieťaťa po zosnulom príbuznom sa verilo, že časť šťastia zosnulej osoby sa pripojí k&nbsp;novému dieťaťu a&nbsp;prinesie mu úspech v&nbsp;živote a&nbsp;časť zosnulého žije ďalej v&nbsp;dieťati. Ak príbuzný zomrel, keď bolo dieťa v&nbsp;lone, toto dieťa vždy prijalo meno zosnulého. Pomenovanie podľa zosnulých príbuzných sa stalo rozšírenejším v&nbsp;priebehu 9. storočia.

Mnoho rodičov používalo pri svojich deťoch aliteráciu. Rovnaký zvuk použitý na začiatku mena každého dieťaťa: napríklad Olaf, Olief, Olvir, Ospak, Ottar. Niekedy používali variáciu jedného prvku mena pre všetky deti: Hallbjorn, Hallbera, Halldor, Hallfrid, Hallgerd, Hallkel, Halli. Deti nechodili do školy, ako ju poznáme dnes. Chlapci sa radšej naučili všetky mužské práce, ktoré ich učili ich otcovia, bratia a&nbsp;strýkovia. Dievčatá pracovali spolu so svojimi matkami a&nbsp;tetami a&nbsp;učili sa variť, záhradkárčiť, starať sa o&nbsp;domáce zvieratá a&nbsp;vyrábať oblečenie. V&nbsp;čase, keď dosiahli dospelosť, vo veku 12 až 15 rokov, mohli efektívne viesť domácnosť a&nbsp;farmu. Dievčatá sa vydávali už okolo 12 rokov a&nbsp;po uzavretí manželstva boli považované za dospelé.

Vikingom sa naozaj darilo. V&nbsp;čom bolo tajomstvo ich úspechu? V&nbsp;cestovaní. V&nbsp;mobilite na vode, ktorá bola rýchlejšia ako cesta po súši. „Vikingské dlhé lode mali len plytký ponor, takže nájazdná flotila mohla pristáť takmer kdekoľvek na otvorenom pobreží alebo preniknúť ďaleko do vnútrozemia po riekach,“ vysvetľuje John Haywood, britský historik, odborník na Vikingov. Na stavbu lodí Vikingovia použili silné železné nity na spojenie dlhých dosiek vyrobených radiálnym štiepaním kmeňov. Spodné dosky pripevnili ku kýlu, pričom každá doska trupu prekrývala zvyšok, nitmi ich pripevnili k&nbsp;sebe a&nbsp;k&nbsp;stĺpikom kmeňa. Prekrývajúce sa dosky urobili vikingské lode ľahšími a&nbsp;oveľa flexibilnejšími.

Nórska archeologička a&nbsp;historička S. W. Nordeide a&nbsp;profesor K. J. Edwards pri svojich historických výskumoch o&nbsp;Vikingoch si vyskúšali aj rekonštrukciu ich lodných plachiet. „Rekonštrukcia plachty pomocou techník a&nbsp;vlny zo starých plemien oviec naznačila, že na výrobu priemernej plachty bolo potrebné vlákno z&nbsp;päťsto zvierat.“

Vikingovia používali dva hlavné typy lodí. Longships, lode postavené na nájazdy a&nbsp;vojnu. Mali plytké ponory umožňujúce vylodenie bez potreby prístavu a&nbsp;umožňujúce aj cestu po riekach. Vikingovia sa mohli plaviť aj viac ako 160 kilometrov do vnútrozemia, aby prepadli alebo založili nedobytnú základňu na riečnom alebo oceánskom ostrove bez prístavu. A&nbsp;byť v&nbsp;bezpečí pred nepriateľskými útokmi. Dlhé lode boli rýchle, s&nbsp;priemernou rýchlosťou päť až desať&nbsp;uzlov (max. 15 uzlov), manévrovateľné a&nbsp;poháňané vetrom aj veslami. Boli symetrické a&nbsp;obojstranné, čo im umožňovalo obrátiť smer bez otáčania.

Lode Knarr boli postavené na prieskum, napríklad aj na preplávanie Atlantiku. Boli hlbšie, širšie a&nbsp;pevnejšie, mali priestor pre ľudí, dobytok a&nbsp;nástroje. Menšie pobrežné lode pre obchodné expedície boli postavené na prepravu nákladu obchodného tovaru a&nbsp;dostatočne ľahké na prepravu po súši. Jedna takáto loď z&nbsp;11. storočia bola 45 stôp dlhá, 11 stôp široká (13,7 m x 3,5 m) a&nbsp;mohla prepraviť 4,6 tony tovaru. Veslá používali iba na manévrovanie pri pristávaní. Keďže boli Vikingovia výborní obchodníci, vymieňali tovar zo severu – kožušiny, jantár, železo a&nbsp;drevo za tovar z&nbsp;juhu – striebro, zlato, sklenené nádoby, látky, hodváb a&nbsp;korenie. A&nbsp;otrokov. Obchodovali s&nbsp;celou Európou i&nbsp;západnou Áziou.

Vikingovia varili silné aj slabé pivo a medovinu. Slabé pivo sa používalo ako náhrada vody na uhasenie smädu a považovalo sa za vhodné pre deti. Silnejšie nápoje sa uchovávali v&nbsp;priestore len pre dospelých na „hornej polici“, vyhradenej pre špeciálne príležitosti. Popíjaním medoviny si okrem iného liečili bakteriálne infekcie.

Mnoho Vikingov (hnedovlasých, ryšavých) považovalo blond vlasy za obzvlášť atraktívne. Na farbenie vlasov, fúzov a brady používali silné mydlo s&nbsp;vysokým obsahom lúhu. Koncentrácia draslíka v ňom pôsobila ako bielidlo pri odstraňovaní pigmentov z vlasov. Pomáhalo im to však aj zbaviť sa vší.

A aké mená používali? Ženské – Astrid (spravodlivá, krásna bohyňa), Freya (dáma, ušľachtilá žena), Ingrid (krásna, jazdkyňa chránená bohom Ingviom), Solveig (silný dom, dcéra slnka, cesta slnka), Sigrid/Sifrid (krásne víťazstvo), Sif/Siv (nevesta, bohyňa plodnosti a poľnohospodárstva), Gunhild (vojna, bitka), Sága (tá, ktorá vidí všetko). Mužské – Thor/Tor (odvaha, sila, odolnosť, hrom, blesk), Loki (boh ohňa, chaosu), Bjørn (sila, medveď), Ivar (bojovník), Odin (umenie, vojna, múdrosť, smrť), Harold/Harald (armáda, sila, voda), Knut (uzol, hrča), Ragnar (silný poradca), Magnus (sila, majestátnosť), Leif (potomok).

Krutí nájazdníci, alebo obchodníci? Akí naozaj boli Vikingovia

Výber pre vás

Krutí nájazdníci, alebo obchodníci? Akí naozaj boli Vikingovia

Súvisiace články

FOTO Vedeli ste, že tieto živočíchy patria k ohrozeným druhom?

Mýty o slnečnom žiarení, ktorým zrejme veríte aj vy

Starovekí učenci položili základy vzdelanosti, čo o nich viete? (KVÍZ)

Architektonické tajomstvá slávnych budov: Vedeli ste o nich?

Bájne vraky lodí, ktoré stále čakajú na objavenie

Európsky štát s najmenším počtom dopravných nehôd: Viete, ktorý to je?

Výber pre vás