Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

V roku 1936 pastier v Montane skolaboval na poli a museli ho previezť do nemocnice. Jeho pes Shep nasledoval svojho pána do nemocnice. Kým na neho čakal pred dverami nemocnice, kŕmila ho miestna mníška. Bohužiaľ, pastier zomrel. Telo muža previezli na miestnu železničnú stanicu, aby ho previezli domov a Shep ho nasledoval. Pracovníci na stanici si pamätajú, ako kňučal, keď rakvu naložili do vlaku a odviezli. Nasledujúcich päť rokov zostal Shep pri vlakových koľajach. Starostlivo skúmal každého, kto vystúpil z vlaku akoby hľadal svojho pána, išlo asi o štyri vlaky denne. Shep odmietal odísť a čoskoro sa stal známym. Kŕmil ho personál na stanici. Ako zostarol, ohluchol a nepočul blížiaci sa vlak, ktorý ho zachytil a zabil. Shep má vo Fort Bentone bronzovú sochu, ktorá symbolizuje jeho trpezlivé čakanie na opätovné stretnutie s priateľom, ktorý sa už nikdy nevráti.

Keď Manuel Guzman v roku 2006 zomrel,<a href="https://magazin.pluska.sk/spektrum/tomu-hovori-vernost-hrobe-svojho-pana-caka-pes-10-rokov" target="_blank" rel="noopener"> jeho milovaný pes zmizol</a>. Nikto ho nevidel týždeň, kým ho nenašli pri hrobe pána. Rodina ho nikdy nevzala na cintorín, takže je záhadou, ako našiel Guzmanov hrob. Guzmanovci navštevujú cintorín každú nedeľu a vždy skontrolujú, či sa Kapitánovi darí dobre. Niekoľkokrát sa psa pokúsili vziať domov, ale on utiekol, aby sa vrátil k pánovi. Niekedy pes opustí cintorín a ide do rodinného domu, ale v noci sa vždy vráti, aby ležal vedľa svojho pána. Úlohu kŕmenia verného psíka prevzal personál na cintoríne. Vravia, že cez deň sa túla po meste, ale presne o 18:00 si ľahne na hrob. Ešte aj dnes Kapitán čaká na svojho pána.

Legenda z 13. storočí vraví, že princ Llywelyn Veľký z Walesu mal verného psa menom Gelert, ktorý bol jeho najobľúbenejší zo svorky jeho poľovníckych psov. Keď princ jedného dňa odišiel na lov, Gelert nešiel a ostal doma. Po princovom návrate pes radostne vítal pána, bol však celý od krvi. Llywelyn sa zľakol, že ublížil jeho malému synovi - kolíska dieťaťa bola prevrhnutá a v miestnosti bolo množstvo krvi. Užialený princ vzal meč a Gelerta zabil. Až potom začul plač synčeka, ktorý ležal pod kolískou a za ňou bol obrovský mŕtvy vlk. Gelert zachránil dieťa a zabil zviera, ktoré naňho zaútočilo. Princ si uctil psa za jeho hrdinstvo tým, že mu vystrojil verejný pohreb a stovky rokov ho v regióne uctievali ako svätého, hoci s tým katolícka cirkev nesúhlasila.

Mnoho psov, ktorí zostanú verní mŕtvym pánom získa uznanie za lojalitu až po smrti.<a href="https://magazin.pluska.sk/spektrum/fido-taliansky-haciko-pribeh-najvernejsieho-psa-europe" target="_blank" rel="noopener"> Taliansky pes Fido</a>, ktorého meno znamená „verný“, bol jedným z mála, ktorého ocenili už počas života a postavili mu aj bronzovú sochu. Fido spočiatku žil na ulici, no v roku 1941 si ho adoptoval Carlo Soriani. Soriani ho našiel ako šteňa uväzneného v malej rokline a zachránil ho. Fido svojho pána všade nasledoval, každé ráno s ním chodil na autobusovú zastávku, ktorou sa Soriani vozil do práce v továrni. Potom Fido počkal, kým sa nevrátil. V decembri 1943však Soriani zahynul počas náletu. Fido v ten večer čakal na autobus, ale jeho pán sa už nevrátil. Fido sa nakoniec vrátil domov k Sorianiho vdove, no každý večer počas nasledujúcich 14 rokov sa vracal na autobusovú zastávku a čakal na svojho pána. Ako ocenenie jeho vernosti mu mesto udelilo zlatú medailu, oslobodilo vdovu od platenia daní a psíkovi postavilo sochu.

Keď sa Graham Nuttall nevrátil z prechádzky po horách vo Walese, jeho priatelia spustili poplach. Bol január 1990 a počasie bolo nepriaznivé. Pátracie skupiny strávili týždeň hľadaním, no nenašli žiadne stopy po Nuttallovi ani jeho psovi Ruswarpovi. Nakoniec pátranie odvolali. O jedenásť týždňov neskôr turista narazil na Nuttallovo telo pri potoku a pri jeho tele ležal Ruswarp, slabý a vyhladovaný. Po 11 týždňoch v snehu a daždi, keď bdel vedľa majiteľa ani nevládal chodiť a museli ho z hory zniesť. Žil dosť dlho, aby sa zúčastnil Nuttallovho pohrebu, ale čoskoro zomrel. V roku 2009 mu postavili bronzovú sochu na železničnej stanici, na ktorej znovuotvorení mal zásluhu aj Nuttall. Ruswarp vtedy pridal svoj „hlas“ k petícii, ktorá zachránila vlakovú stanicu umiestnením odtlačku labky vedľa tisícok ľudských podpisov.

V ruskom meste Togliatti ľudia vídali psa, ktorý celý deň čakal vedľa rušnej cesty. Napriek snahe miestnych nájsť mu nový domov, pes sa vždy vrátil na svoje miesto pri ceste. Zistili, že psík čakal na mieste zrážky, pri ktorej mladé dievča okamžite zomrelo a jej otec zomrel v nemocnici na následky zranení. Jediný, kto nehodu prežil, bol pes. Kvôli lojalite psa k jeho majiteľom ho občania začali volať Kosťa („Verný“). Kosťa zostal na svojom mieste sedem rokov a čakal na návrat rodiny. Keď ho našli mŕtveho v neďalekom lese, miestni ľudia smútili a postavili mu sochu s názvom „Vernosť“. Teraz novomanželské páry prichádzajú pošúchať nos sochy v nádeji, že si budú takí verní, ako bol Kosťa svojej rodine.

Dojímavé príbehy psov, ktoré ostali verné pánom aj po ich smrti

Autor článku

Radomír

Výber pre vás

Dojímavé príbehy psov, ktoré ostali verné pánom aj po ich smrti

Autor článku

Radomír

Súvisiace články

Veľryba odsúdená na samotu: Nikdy v živote nemôže stretnúť partnera

Trávy dobyli svet, tvoria tretinu vegetácie na Zemi

Rastlinu, za ktorú ste kedysi mohli dostať pokutu, dnes môžete bez problémov pestovať

Bizarné a kruté tresty, ku ktorým nedávno došlo v školách

Zaujímavé fakty o Titanicu, o ktorých ste zrejme netušili

Neuveriteľné fakty o Putinovi, ktoré sú naozaj pravdivé

Výber pre vás