Ako <a target="_blank" rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/nikto-ho-nepotrebuje-kazdy-nom-tuzi-cukor-kedysi-zatvarali-trezoru">píše Život</a>, dôkazy zo zvyškov rastlín a&nbsp;DNA naznačujú, že cukrová trstina pochádza z&nbsp;juhovýchodnej Ázie. V&nbsp;súčasnosti sa hľadajú dôkazy o&nbsp;pestovaní cukrovej trstiny v&nbsp;močiari Kuk v&nbsp;Papue-Novej Guinei, kde sa domestikácia príbuzných plodín, ako je taro a&nbsp;banán, datuje približne do roku 8000 pred naším letopočtom. Cukrová trstina ako jedna z&nbsp;pôvodných hlavných plodín austronézskych národov najmenej od obdobia 5500 rokov pred naším letopočtom sa rozšírila okolo východného Tichého oceánu a&nbsp;Indického oceánu asi pred 3 500 rokmi. Prevážali ju austronézski a&nbsp;polynézski námorníci. Pôvodne ju používali ako „kŕmnu“ plodinu, teda potravu pre domestikované ošípané. Okolo roku 3000 pred naším letopočtom trstinu rozšírili austronézski obchodníci aj na západ a&nbsp;sever do Číny a&nbsp;Indie, kde sa ďalej hybridizovala (geneticky krížila).

V&nbsp;13. storočí bol prístav v&nbsp;Benátkach hlavným spracovateľským centrom cukru z&nbsp;Blízkeho východu. Práve v&nbsp;tomto meste sa objavila prvá homoľa cukru. V&nbsp;Európe sa vyrábal v&nbsp;Taliansku (od roku 1470), Belgicku (od 1508), Anglicku (od 1544), Holandsku (od 1566), Nemecku (od 1573) a&nbsp;vo Francúzsku (od 1613). Cukrová homoľa, nazývaná aj benátsky kužeľ, je kužeľovitý blok kryštalického cukru. Vyrába sa počas kryštalizácie, poslednej fázy rafinačného procesu. Ten spočíva vo výrobe cukrového sirupu, ktorý sa potom naleje do kužeľovej formy obrátenej hore nohami, kde sa následne vytvoria kryštály. Zo špičky môže unikať zvyšková voda. Formy boli obyčajne vyrobené buď z&nbsp;hnedej kameniny, alebo z&nbsp;plechu s&nbsp;vnútornou úpravou šmýkačkou, respektíve farbou, a&nbsp;každá stála vo vlastnom zbernom hrnci. Polotvrdá cukrová šiška, zvyčajne so zaobleným vrcholom, si vyžadovala cukrovú sekeru alebo kladivo na rozbitie a&nbsp;cukrové kliešte na rozrezanie na použiteľné kúsky. Homole boli zvyčajne zabalené do modrého papiera, vďaka čomu bol cukor belší. Výška bola do 30 centimetrov.

Cukrová homoľa

Prvý dokument o&nbsp;pestovaní cukrovej trstiny a&nbsp;výrobe cukru na indickom subkontinente v&nbsp;oblasti Bengálska bol napísaný medzi rokmi 1500 a&nbsp;500 pred naším letopočtom. V&nbsp;staroindickom sanskrtskom pojednaní o&nbsp;štátnictve, politológii, hospodárskej politike a&nbsp;vojenskej stratégii s&nbsp;názvom Arthašástra sa hovorí, že rafinovaný cukor sa tam vyrábal už v&nbsp;2. storočí pred naším letopočtom. Zvedavosť okolitých štátov v&nbsp;súvislosti so „sladkým štrkom“ stále stúpala. Indickí námorníci prepravovali cukor rôznymi obchodnými cestami, budhistickí mnísi šírili metódy kryštalizácie na svojich púťach a&nbsp;cisárske konvoje navštevovali Indiu, len aby sa dozvedeli o&nbsp;pestovaní a&nbsp;procese rafinácie trstinovej šťavy na granulované kryštály. Čínske dokumenty potvrdzujú najmenej dve misie, ktoré sa začali v&nbsp;roku 647.

ĎALŠIE FTOGRAFIE Z HISTÓRIE MILOVANEJ I NENÁVIDENEJ POTRAVINY NÁJDETE V GALÉRII

Cukor dlho zostal ázijským tajomstvom a&nbsp;veľmi rýchlo sa stal základom kulinárstva. Záznamy starých Grékov a&nbsp;Rimanov však naznačujú, že cukor sa dovážal ako liek, nie ako potravina. Napríklad grécky lekár Dioscorides v&nbsp;1. storočí nášho letopočtu napísal: „Existuje druh zmiešaného medu nazývaného sakcharon (cukor), ktorý sa nachádza v&nbsp;rákosí v&nbsp;Indii a&nbsp;Šťastnej Arábii (to jest v&nbsp;Jemene) a&nbsp;konzistenciou sa podobá na soľ. A&nbsp;je dosť krehký na to, aby sa lámal medzi zubami ako soľ. Rozpustený vo vode je dobrý na črevá a&nbsp;žalúdok a&nbsp;možno ho piť ako nápoj na úľavu od bolestivého močového mechúra a&nbsp;obličiek.“ Plínius Starší, Riman z&nbsp;1. storočia nášho letopočtu, tak­isto označil cukor za liečivý: „Cukor sa vyrába aj v&nbsp;Arábii, ale indický cukor je lepší. Je to druh medu, ktorý sa nachádza v&nbsp;trstine, je biely ako guma a&nbsp;chrumká medzi zubami. Dodáva sa v&nbsp;kusoch veľkosti lieskového orecha. Cukor sa používa len na lekárske účely.“

O&nbsp;cukre ako silnom indickom lieku píšu aj grécki, kresťanskí, židovskí a&nbsp;perzskí učenci, ktorí sa zhromaždili v&nbsp;Gondišapure, univerzite v&nbsp;Iráne. Vyvíjali tam aj lepšie metódy spracovania cukrovej trstiny na kryštalický cukor. Arabi boli majstri v&nbsp;pestovaní, rafinovaní a&nbsp;vo varení s&nbsp;cukrom. Okolo roku 650 ho začínali chápať nielen ako liek alebo jemné korenie, ale ako vzácnu pochúťku pre kráľovskú rodinu a&nbsp;tých najbohatších. Ich hravosť a&nbsp;experimentovanie, rôzne kombinácie napríklad s&nbsp;mletými mandľami, priniesli tvarovateľnú sladkosť, dodnes populárny marcipán. 

No a&nbsp;cukrové sochy sa stali pravidelnou súčasťou honosných večierkov. Počas stredoveku arabskí podnikatelia prijali techniky výroby cukru z&nbsp;Indie a&nbsp;rozšírili priemysel. Mnohí stredovekí Arabi zakladali veľké plantáže vybavené cukrovarmi alebo rafinériami. Pomocou umelého zavlažovania sa pestovanie cukrovej trstiny rozšírilo po celom stredovekom arabskom svete. Vo veľkom sa prvýkrát pestovala v&nbsp;stredovekej južnej Európe počas obdobia arabskej nadvlády na Sicílii, ktorá sa začala okolo 9. storočia. Okrem Sicílie aj Al-Andalus (na území súčasného južného Španielska) bolo od 10. storočia dôležitým centrom výroby cukru.

Pod arabskou nadvládou aj Egypťania ovládali proces rafinácie a&nbsp;stali sa známymi výrobou najčistejšieho a&nbsp;najbelšieho cukru. Zahustenú sladkú šťavu nalievali do kužeľovitých drevených alebo hlinených nádob, kde kryštalizovala a&nbsp;vznikali homole cukru – lahôdka a&nbsp;luxusný tovar zároveň. Z&nbsp;arabského sveta sa cukor vyvážal do celej Európy. Ako naznačujú aj zmienky o&nbsp;spotrebe cukru v&nbsp;neskorostredovekých západných spisoch, objem dovozu sa len zvyšoval. Trstinový cukor však zostal drahým tovarom. Jeho cena za libru v&nbsp;Anglicku v&nbsp;14. a&nbsp;15. storočí bola približne rovnako vysoká ako dovážaného korenia – muškátového orieška, zázvoru, klinčekov a&nbsp;korenia, ktoré sa v&nbsp;tom čase museli prepravovať z&nbsp;tropickej Ázie cez Indický oceán. Prvá rafinéria trstinového cukru na starom kontinente vznikla pravdepodobne v&nbsp;Benátkach v&nbsp;15. storočí. Cukor, ktorý sa v&nbsp;nej vyrábal, benátski obchodníci menili doslova na zlato.

Henrich Moreplavec zaviezol trstinu na Madeiru v&nbsp;roku 1425. Keď sa na ostrove skončila počiatočná ťažba dreva a&nbsp;surovín, rýchlo sa ukázalo, že výroba cukru bude najziskovejší spôsob, ako získať peniaze z&nbsp;nových území. Tento atlantický ostrov sa tak stal prvým miestom, kde sa pestovala cukrová trstina výslovne na účely rozsiahleho rafinovania a&nbsp;obchodu. Využívali poradcov pre mlyny zo Sicílie a&nbsp;(z&nbsp;veľkej časti) z&nbsp;janovského hlavného mesta. Dostupnosť Madeiry prilákala janovských a&nbsp;flámskych obchodníkov, ktorí chceli obísť benátske monopoly. 

Historik Clive Sheridan Ponting rozpráva: „Do roku 1480 mali Antverpy asi 70 lodí zapojených do obchodu s&nbsp;cukrom na Madeire, pričom rafinácia a&nbsp;distribúcia bola sústredená v&nbsp;Antverpách. V&nbsp;osemdesiatych rokoch 14. storočia sa výroba cukru rozšírila na Kanárske ostrovy. V&nbsp;deväťdesiatych rokoch 14. storočia Madeira predbehla Cyprus ako producenta cukru.“ V&nbsp;tomto období bol vyvinutý lepší lis, ktorý zdvojnásobil množstvo šťavy získanej z&nbsp;cukrovej trstiny a&nbsp;pomohol spôsobiť ekonomickú expanziu cukrových plantáží do Andalúzie a&nbsp;Algarve. Európania tam odmietli ťažko pracovať, chceli byť len dozorcovia. „Riešením“ boli otroci z&nbsp;Afriky.

V&nbsp;roku 1493 Krištof Kolumbus na svojej druhej ceste preniesol sadenice cukrovej trstiny do Nového sveta, najmä na Hispaniolu (Haiti a&nbsp;Dominikánska republika). V&nbsp;roku 1501 portugalský prieskumník Pedro Cabral náhodou pristál v&nbsp;Brazílii a&nbsp;založil niekoľko cukrových plantáží. Nechal tam portugalských robotníkov, aby riadili výrobu cukru, a&nbsp;tí vynašli nové rafinérske metódy a&nbsp;konštrukcie mlynov, ktoré mohli poháňať zvieratá, voda a&nbsp;dokonca aj vietor. Netrvalo dlho a&nbsp;Brazília produkovala oveľa viac cukru, než dokázala zvládnuť. Vhodné klimatické podmienky a, žiaľ, aj otrocká práca zabezpečili cukrovej trstine rýchle rozšírenie. V&nbsp;roku 1540 bolo na ostrove Santa Catarina 800 mlynov na trstinový cukor a&nbsp;ďalších dvetisíc bolo na severnom pobreží Brazílie, Demerary a&nbsp;Surinamu. Prvý zber cukru sa uskutočnil na Hispaniole v&nbsp;roku 1501. Po roku 1625 previezli Holanďania cukrovú trstinu z&nbsp;Južnej Ameriky na karibské ostrovy.

Bohatá úroda a&nbsp;množstvo cukru umožňovali kŕmiť cukrové šialenstvo v&nbsp;západnej Európe. Dovezený surový cukor však bolo treba spracovať do finálnej podoby, takže začali vyrastať rafinérie. Najviac v&nbsp;Anglicku. Cukrovary, ktoré boli postavené v&nbsp;rokoch 1500 až 1800, nevyžadovali účelové budovy. V&nbsp;ideálnom prípade sa nachádzali na širokej ulici alebo pozdĺž širokého kanála, takže tak, aby sa suroviny dali privážať za nízku cenu člnom alebo po ceste. Cukor bol síce dostupnejší, ale aj žiadanejší a&nbsp;stále drahý. Začali ho preto nazývať biele zlato a&nbsp;patril medzi najvýznamnejší obchodný tovar koloniálnych mocností.

V&nbsp;Brazílii a&nbsp;Karibiku bol obrovský dopyt po pracovnej sile na pestovanie na masívnych cukrových plantážach. Táto potreba bola uspokojená transatlantickým obchodom s&nbsp;otrokmi, ktorý viedol k&nbsp;tomu, že v&nbsp;rokoch 1501 až 1867 bolo z&nbsp;Afriky do Ameriky prepravených približne 12 570 000 ľudí. Úmrtnosť mohla dosahovať až 25 percent na každej ceste. To v&nbsp;prepočtoch znamená, že cez palubu hodili milión až dva milióny mŕtvych. Cukrová trstina rýchlo vyčerpávala nielen ľudí, ale aj pôdu. Pestovatelia v&nbsp;19. storočí tlačili do produkcie väčšie ostrovy s&nbsp;čerstvejšou pôdou, keďže dopyt po cukre v&nbsp;Európe neustále rástol: Priemerná spotreba v&nbsp;Británii vzrástla zo štyroch libier (približne 1,8 kilogramu) na hlavu v&nbsp;roku 1700 na osemnásť libier, v&nbsp;roku 1800 to bolo 36 libier. V&nbsp;roku 1800 sa na svete vyrábalo asi 180-tisíc ton surového cukru.

Cukor vyrábaný z&nbsp;repy začínal písať svoju históriu už koncom 16. storočia. Myšlienka nespoliehať sa len na sladidlo zo zámoria však nabrala na intenzite až za čias cisára Napoleona. Po prehratej bitke pri Trafalgare vydal nariadenie zakazujúce kupovať cukor od Angličanov, ktorí patrili k&nbsp;najvýznamnejším dovozcom takzvaného koloniálneho, surového cukru. Výroba z&nbsp;hrozna a&nbsp;iného ovocia sa príliš neujala, a&nbsp;tak sa hľadali iné domáce zdroje. Na pokusy sa použili rôzne rastliny. Okrem iného kukurica, javor a&nbsp;sladké gaštany.

Francúzsky chemik Olivier de Serres (1539 – 1619) už v&nbsp;roku 1590 upozornil na podobnosť varenej repnej šťavy a&nbsp;šťavy z&nbsp;trstiny. Za skutočného „otca“ repného cukru sa však vďaka objavu z&nbsp;roku 1747 považuje až nemecký chemik a&nbsp;farmaceut Andreas S. Marggaraf (1709 – 1782). Jeho žiak Franz K. Achard (1753 – 1821) jeho prácu o&nbsp;repe obsahujúcej cukor dokončil. 

Vyvinul metódu extrakcie cukru z&nbsp;repy. Vzorky cukru daroval aj pruskému kráľovi Fridrichovi Viliamovi III. A&nbsp;panovník podporoval Achardov výskum vo veľkom, čo bolo jedným z&nbsp;východiskových bodov pre moderný cukrovarnícky priemysel. Dokonca aj sliezska horská rafinéria v&nbsp;Hirschbergu po prvý raz spracovávala repu – nezávisle od Acharda a&nbsp;poskytla dôkaz o&nbsp;schopnosti rafinovať repný cukor. V&nbsp;roku 1801 Achard postavil v&nbsp;sliezskom Cunerne prvý cukrovar na spracovanie repy na svete.

V&nbsp;období rokov 1806 až 1813 boli veľké časti kontinentálnej Európy v&nbsp;dôsledku napoleonského kontinentálneho systému odrezané od anglického koloniálneho obchodu s&nbsp;cukrom. To dalo nový impulz výrobe repného cukru a&nbsp;vznikali početné cukrovary. Až keď sa otroctvo takmer skončilo a&nbsp;francúzska semenná spoločnosť Vilmorin v&nbsp;roku 1837 vytvorila šľachtením repu s&nbsp;vysokým obsahom sacharózy, európske vlády začali prijímať politiku na podporu repného cukru namiesto trstinového. A&nbsp;začala sa nová éra v&nbsp;histórii cukru.

V roku 1843 skonštruoval riaditeľ cukrovaru v moravských Dačiciach Jakob Christoph Rad na podnet svojej manželky Juliany jednoduchý stroj, ktorým sa kryštálový cukor lisoval na kocky. Do 400 štvorcových otvorov mosadznej dosky sa nasypala cukrová múčka. V lise sa cukor stlačil, kocky sa vytlačili na drevenú podložku a desať až dvanásť hodín sa nechali sušiť. Následne sa cukor balil do balíčkov s hmotnosťou jednej libry. Kocky cukru sa vyrábali v dvoch veľkostiach: jedna mala hranu tri pätiny palca (zhruba 2 cm) a druhá bola polpalcová (1,2 cm). Získané cisárske privilégium (akýsi predchodca patentu) na výrobu kockového cukru odstúpil J. Rad svojmu zamestnávateľovi Franzovi von Grebnerovi, ktorý v roku 1845 uviedol vo Viedni na trh viedenský čajový cukor – Wiener Theezucker.

V našich končinách sa výroba z cukrovej repy začala v prvých rokoch 19. storočia. Medzi priekopníkov a vynálezcov získavania cukru patril prešovský lekárnik Samuel Ján Gertinger (1754 – 1813), ktorý ako prvý človek v Uhorsku získal v roku 1801 z vtedajšieho jedného funta (560 g) repy jeden lót (1,78 g) tvrdého cukru. Na extrahovanie cukru použil nemecké technológie, ktoré v mnohých smeroch následne vylepšil. Napríklad špeciálne upravené strúhadlo na krájanie repy a lis na cukor, ktorý si dal patentovať. Pokúšal sa aj o veľkovýrobu, ale nenašiel podporu. S továrenskou výrobou cukru začal o 30 rokov neskôr podnikateľ Mikuláš Lačný v prvom cukrovare na území Uhorska vo Veľkých Úľanoch.

Dejiny cukru: Chcú ho všetci a predsa ho nik nepotrebuje

Výber pre vás

Dejiny cukru: Chcú ho všetci a predsa ho nik nepotrebuje

Súvisiace články

Neuveriteľné staroveké stavby, ktoré stoja dodnes

FOTO Pouličné ilúzie, ktoré vám zaručene pomotajú hlavu

Svastiky v New Yorku: Keď v USA pochodovali nacisti

Máte všeobecný prehľad? Odpovede v tomto KVÍZE musíte poznať

VIDEO Nezvyčajné mesto: Tisíce ľudí žijú na jednej ulici

Posmrtná maska Erwina Rommela: Poľný maršal zvolil samovraždu namiesto súdu

Výber pre vás