Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Bitka pri rieke Kalka, ku ktorej došlo 31. mája 1223, je jednou z najvýznamnejších bitiek v ruských dejinách. Historickým predchodcom Ruska bola voľná konfederácia kniežat známa ako Kyjevská Rus (územie pri dnešnom Kyjeve na Ukrajine). Začiatkom 20. rokov 13. storočia Mongoli rýchlo expandovali na západ smerom k Rusku, pričom porážali menšie kráľovstvá, ktoré im stáli v ceste. Keď dorazili na hranice Kyjevskej Rusi, vyslali poslov, aby rokovali o mieri. Rusi však mongolských poslov zabili. Po incidente sa Mongoli stiahli, no ruská šľachta ich začala prenasledovať. Prenasledovali ich deväť dní, netušiac o pasci, ktorú im Mongoli nastražili pri rieke Kalke, kde na nich čakala celá armáda. Z dnešného pohľadu išlo o najhoršiu prehru Slovanov, keď ruské kniežatá podľahli výrazne slabším Mongolom. Čingischána úspech výpravy nadchol a už v roku 1237 dobyl celú Kyjevskú Rus, čo jeho vojskám otvorilo cestu na Krym a Ukrajinu.

Na dlhé obdobie oblasť od Kyjeva až po Moskvu ovládli Mongoli. Až keď sa 14. storočie chýlilo ku koncu a Moskva prekvitala ako obchodné centrum, jej kniežaťu Dmitrijovi Donskému došla trpezlivosť. V rokoch 1378 a 1380 Donský porazil mongolskú armádu, čo Mongolov rozhnevalo. V roku 1382 neistejšia mongolská Horda „nasadila“ na Rusov princa Toktamyša, aby ich svojím vojenským umením porazil. Krátko pred obkľúčením Moskvy Donský odišiel z mesta, aby zhromaždil posily. Moskovským obrancom sa darilo tri dni odrážať Toktamyšove jednotky. Na štvrtý deň sa pred bránami mesta objavil zdanlivo vyčerpaný Toktamyš s bielou vlajkou na znak prímeria. Obyvatelia mesta vyslali sprievod vyslancov, ale skôr než začali mierové rokovania, z úkrytov vybehlo množstvo mongolských šermiarovi. Ruský sprievod rozprášili, vtrhli do mesta a zničili všetko, čo sa dalo. Keď sa Donský vrátil, našiel na mieste len hromadu zuhoľnatených sutín a mŕtvoly. Po prehre sa knieža a zvyšky kniežatstva opäť podriadili mongolskej nadvláde.

Ďalším Rusom, ktorý chcel oslobodiť krajinu od Mongolov bol moskovský veľkoknieža Vasilij II. Bolo to náročné, pretože Moskva navyše čelila neustálym vnútorným sporom. Napriek tomu sa mu podarilo zostaviť armádnu jednotku s 1500 vojakmi. Velil jej on sám, pričom mal informácie, že nepriateľom je iba malá, neorganizovaná skupina. Predstavte si jeho prekvapenie, keď narazil na 3 500 ťažko ozbrojených Tatárov. Keď Vasilij zavelil k útoku, odhodlaní Rusi prinútili bájnych bojovníkov zo stepí ustúpiť a následne ich začali prenasledovať. V jednom momente však Tatári prestali ustupovať, nepriateľa obkľúčili a porazili. Vasilija II. následne zajali a opäť vstúpili do Moskvy.

Livónsko je územie a historický štát na území dnešného Lotyšska a Estónska. A práve vojna na jeho území sa stala jedným z najväčších vojenských konfliktov 16. storočia. Je iniciátorom bol Ivan Hrozný, jeden z najznámejších ruských panovníkov. Po otcovi Vasilijovi III. zdedil silný štát, napriek tomu od začiatku 16. storočia neprestajne viedol vojny o rozširovanie územia. Jedným z jeho cieľov boli práve pobaltské štáty. Ale aj muži, ktorých považujeme za schopných vodcov môžu prehrať vojny. Presvedčil sa o tom aj cár Ivan IV., prezývaný Hrozný. Panovníkov mocenský rozlet brzdil obmedzený prístup k Baltskému moru, ktorý sa rozhodol vynútiť napadnutím roztrieštenej Livónskej konfederácie. Najprv sa Rusom darilo. Do vojny však vstúpili Poľsko-litovské kniežatstvo a Švédsko, s ktorými konfederácia uzavrela územné a spojenecké dohody. Cárske Rusko zrazu namiesto ľahkej koristi čelilo silným a energickým protivníkom. Začala dlhotrvajúca séria vojen a napriek čiastkovým úspechom Rusko nedokázalo nepriateľov poraziť. Neúspechy na bojiskách uvrhli cára do priepasti šialenstva. Začal veriť, že dôvodom sú domáce sabotáže. Spustil preto krutý hon na domnelých vnútorných nepriateľov, za čo si vyslúžil nelichotivú prezývku, s ktorou vstúpil do histórie. Víťazstvo mu to neprinieslo a cár musel uzavrieť ponižujúcu zmluvu, v ktorej sa s konečnou platnosťou vzdal nároku na livónske územie.

Keď Osmanská ríša v 19. storočí upadala, Rusko dostalo chuť na územia sultanátu, aby získalo prístup k Stredozemnému moru. Všetko začalo tým, že Rusko verejne vyjadrilo obavy o blaho pravoslávnych kresťanov žijúcich pod osmanskou nadvládou. V júli 1853 ruské vojská vpadli na územie dnešného Rumunska, Moldavska a Valašska, ktoré patrili Osmanskej ríši. V reakcii na to, Turecko vyhlásilo Rusku vojnu. A pridali sa aj Francúzsko a Británia, aby zabránili Rusku ovládnuť svet. Hoci Rusko disponovalo najväčšou armádou, bola zároveň najmenej efektívna. Jednotky tvorili nevycvičení vojaci, ktorí disponovali zastaranou vojenskou technikou, mali obrovské problémy so zásobovaním a ich spôsob boja bol neefektívny. Spojeneckej armáde sa podarilo 4. októbra obkľúčiť Sevastopoľ, ktorý bol pevnosťou a dôležitou námornou základňou ruského námorníctva, a tak začala zdĺhavá zákopová vojna. 30. marca 1856 v Paríži bojujúce krajiny podpísali mierovú zmluvu. Na jej základe došlo k obnoveniu predvojnových hraníc medzi Ruskom a Tureckom a Turci museli súhlasiť s demilitarizáciou Čierneho mora. Moldavsko získalo autonómiu a zmluvné podmienky prinútili Rusko ešte viac sa vzdialiť od cieľa ovládnuť Stredomorie.

Ruské vojenské katastrofy: Ktorá bola najhoršia? (1. časť)

Autor článku

Radomír

Výber pre vás

Ruské vojenské katastrofy: Ktorá bola najhoršia? (1. časť)

Autor článku

Radomír

Súvisiace články

Poklady našich národných parkov: Odhaľte ich v kvíze

Fotky, ktoré videl málokto: Ako sa stavala Eiffelovka či Golden Gate?

Krásne, ale smrtiace: Na Zemi možno nájsť protikladné miesta

Najkrajšie námestia slovenských miest: Spoznáte ich podľa fotky? (KVÍZ)

FOTO Parížske mlyny: Jeden z nich bránili ľudia ako hrad

FOTO Zázraky prírody: Poznáte tie najfarebnejšie miesta na Zemi?

Výber pre vás