Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Začiatkom leta roku 1919 nebol podplukovník Dwight Eisenhower v najlepšom psychickom rozpoložení. 28-ročný muž slúžil v Marylande, jeho žena a malý syn žili dvetisíc kilometrov odtiaľ a Eisenhower si krátil čas hraním kariet a ľutovaním sa. Počas prvej svetovej vojny sa totiž nedostal do poriadnej akcie, po ktorej túžil.

Chcel zažiť dobrodružstvo, a keď začul, že tankisti na základni hľadajú dvoch dobrovoľníkov, ktorí by sprevádzali konvoj z východného pobrežia USA na západne, neváhal ani na chvíľu. Nešlo síce o bojovú akciu, mladému mužovi ale poskytla nádej na dobrodružstvo, po ktorom túžil.

„Tým, ktorí poznajú len dnešné betónové diaľnice, sa môže taký výlet zdať fádny,“ uviedol neskôr v jednej zo svojich kníh. „V tých časoch sme si ale neboli istí ani len tým, či ho vôbec zvládneme. Žiaden armádny konvoj sa o nič podobné predtým nepokúsil.“

Štyri hodiny sa išlo bez problémov a potom to prišlo.

Na úsvite veku spaľovacích motorov bolo spevnených len zopár ciest. Tie ostatné sa počas dažďov menili na blatisté pasce, za pekného počasia zasa lákali k neprimerane rýchlej jazde a ničili vozidlá i nervy vodičov. Rýchlosť sto kilometrov za hodinu bola nesplniteľným snom, veď niektoré úseky sa prekonávali doslova rýchlosťou chôdze.

Ministerstvo obrany vnímalo jazdu konvoja naprieč krajinou ako súčasť akéhosi víťazného kolečka po prvej svetovej vojne. Sčasti ale išlo aj o test schopností motorizovanej časti americkej armády a úradníci chceli zároveň poukázať na žalostný stav americkej cestnej siete.

„Motorizovaný vlak“ vyrazil na cestu ráno 7. júla 1919 z Washingtonu, D.C. Konvoj tvorilo 81 vozidiel: sanitiek, cisterien, poľných kuchýň, nákladných vozidiel a dokonca aj pontónové vozidlo. Personál netvorili len vojaci, ale aj reportéri či zamestnanci automobiliek. Štyri hodiny sa išlo bez problémov a potom to prišlo. Na poľnej kuchyni odišla spojka, jednému z vozidiel sa pokazil chladič a na ďalšom aute sa pokazilo dynamo. A to všetko predtým, než mali v Marylande pristúpiť do konvoja Eisenhower, dve desiatky dôstojníkov a 250 vojakov. Konvoj prešiel za deň len 74 kilometrov.

V nasledujúcich dňoch konvoj čakalo viacero obchádzok. Ukázalo sa, že viaceré vozidlá sa kvôli výške jednoducho nedostanú cez kryté mosty. Autá sa tiež neustále kazili a najužitočnejším vozidlom sa ukázal byť nákladiak Millitor, ktorý vyťahoval jedno zapadnuté vozidlo za druhým. V jednu noc dokonca prišiel do tábora so štyrmi zapriahnutými vozidlami naraz.

Trojkilometrový konvoj vítali na ceste politici i rôzne sprievody. Akonáhle sa však dostal do štátu Illinois, zanechal za sebou spevnené cesty a do veľkej miery aj „civilizáciu“. Pol hodinu pred ním sa pohybovali vojaci na motorkách, ktorí skúmali, či sú cesty prejazdné. Nie vždy to tak bolo. Na jednom mieste skončilo v priekope až 25 vozidiel vrátane nákladiaku Millitor. Inde trvalo konvoju sedem hodín, kým prekonal 200 metrový úsek s pohyblivým pieskom.

V Nebraske stratil konvoj najmenej dva dni, no ešte horšie to bolo v Utahu. Autá tu neustále viazli v piesku a na soľných pláňach ich museli uvoľňovať vojaci. Voda bola na prídel, až kým nedorazili zásoby: na voze ťahanom koňmi.

Až keď autá dorazili do Kalifornie, vrátili sa na spevnené cesty a dokázali jazdiť rýchlosťou 16 kilometrov za hodinu. Do San Francisca dorazili šesť dní po plánovanom termíne. Konvoj prekonal 5216 kilometrov, prešiel jedenástimi štátmi a trvalo mu zo 62 dní.

Vozidlá si viedli pomerne dobre, no podmienky na cestách boli katastrofálne. „Myslím si, že každý dôstojník v tom konvoji vo svojom hlásení odporučil, že v záujme Američanov je vylepšiť cesty,“ napísal Eisenhower. Zároveň sa sťažoval na chabé investície do údržby už existujúcich ciest.

Ako hlavný veliteľ spojeneckých síl v Európe počas druhej svetovej vojny videl, ako nemecká sieť diaľnic umožňovala rýchlu mobilizáciu jednotiek a presun z východného frontu na západný. Neskôr, už ako americký prezident, kládol dôraz práve na výstavbu diaľnic. Aj preto od roku 1990 nesie americká diaľničná sieť jeho meno.

Príbeh konvoja, ktorý vybudoval americkú diaľničnú sieť

Autor článku

Noel

Výber pre vás

Príbeh konvoja, ktorý vybudoval americkú diaľničnú sieť

Autor článku

Noel

Súvisiace články

Žiadny prirodzený kopec, pahorok v Ríme pozostáva z miliónov amfor

V ktorom kraji ležia naše hrady? Otestujte svoje vedomosti (KVÍZ)

Dámy zo slávnych obrazov: Kto boli ženy, ktorých podobu pozná celý svet?

Archeologické objavy, ktoré sú v prekvapivom súlade s Bibliou

FOTO Svetoznáme metropoly, ktoré ale nie sú hlavnými mestami

FOTO Najkrajšie pobrežné chodníky v USA: Tu by ste chceli kráčať

Výber pre vás