V&nbsp;súčasnosti má rozlohu 240&nbsp;štvorcových kilometrov, čo je asi tretina rozlohy Tatranského národného parku. Do roku 2027 bude na troch štvrtinách Bavorského lesa platiť zásada prírodu nechať prírodou. Bavorský les sa za pol storočia existencie stal pralesom.

Ani tu nebola cesta k bezzásahovosti jednoduchá. Gazdom či štátnym lesníkom sa, samozrejme, nepáčilo, že si vo vlastných lesoch nemôžu hospodáriť tak, ako to robili celé generácie pred nimi. Odborné aj neodborné diskusie, či to bude dobré alebo zlé riešenie, trvali dve desaťročia. Správa národného parku šla jednoznačne za svojím cieľom. Prvý riaditeľ čelil nielen vyhrážkam, ale aj fyzickým útokom. V&nbsp;tom čase sa začala stupňovať celosvetová snaha mnohých významných osobností zachovať zdravú a&nbsp;živú planétu Zem budúcim generáciám.

Vedci varovne dvíhali ukazováky a&nbsp;upozorňovali, že takto to ďalej nepôjde. V&nbsp;Nemecku v&nbsp;tom čase priemysel bezohľadne likvidoval všetko živé a&nbsp;na prírodu myslel iba málokto. Už v&nbsp;roku 1898 poslanec pruského parlamentu Wilhelm Wetekamp presadzoval cielenú ochranu prírody. Navrhoval vytvoriť štátne parky, ktorých hlavným cieľom by bola ­nedotknuteľnosť. Parky sa mu síce zaviesť nepodarilo, ale vďaka nemu vznikol na území Nemecka prvý úrad na ochranu prírody. V&nbsp;Mníchove vznikol spolok na ochranu parkov, ktorý v&nbsp;roku 1911 označil Bavorský les za územie vhodné na vytvorenie obrovskej prírodnej rezervácie.

K čiastočnému zachovaniu prírodného územia prispela odľahlosť aj drsné klimatické podmienky. Preto sa Bavorský les spočiatku vyhol intenzívnemu lesníckemu hospodáreniu, s ktorým tu začali oveľa neskôr ako v prístupnejších oblastiach. Veľká časť lesov bola majetkom štátu. V&nbsp;roku 1840 tri štvrtiny územia vyhlásili za prales a&nbsp;už to vyzeralo tak, že z&nbsp;neho bude chránený park. Lenže prišli svetové vojny, hospodárska kríza a&nbsp;bolo po veľkolepých ochranárskych snoch. Až v&nbsp;roku 1966 sa dostali do rúk lesníka Huberta Weinzierla rozsiahle spisy z&nbsp;20. a&nbsp;30. rokov minulého storočia o&nbsp;plánovanom národnom parku Bavorský les. Nález ho inšpiroval a&nbsp;začal pracovať na zriadení prvého národného parku v&nbsp;Nemecku.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Hubert Weinzierl sa dal dokopy so slávnym milovníkom prírody Bernhardom Grzimkom. Najprv museli pre myšlienku založenia parku získať politickú podporu. Začali v&nbsp;regióne a&nbsp;oslovili všetky strany politického spektra. Práve politické rozloženie záujmov v&nbsp;Európe prispelo k&nbsp;tomu, že Bavorský les bol v&nbsp;podstate na severnom konci západného sveta kdesi pred železnou oponou. Z&nbsp;nášho pohľadu hneď za ňou, v&nbsp;oblasti Šumavy. Kto by sa tam hrabal a&nbsp;načo aj? Na druhej strane opony bolo Československo v&nbsp;sovietskej zóne. Snahu prilákať turistov do takmer prázdnej krajiny politici oceňovali. Okrem návrhov prírodnej rezervácie tam mal byť aj veľký lyžiarsky areál. Nakoniec vyhrala myšlienka Národného parku Bavorský les. Bavorský krajský snem ho jednomyseľne schválil v&nbsp;roku 1969. Mimochodom, Tatranský národný park máme od 1.&nbsp;januára 1949.

Pre Nemcov bolo prvoradé vytvorenie funkčnej správy parku a&nbsp;vybudovanie návštevníckej infraštruktúry. Ale do samotného smerovania parku a&nbsp;odvážnej bezzásahovosti zasiahla silná búrka v&nbsp;roku 1983. Na 90&nbsp;hektároch po katastrofe zostalo ležať 30-tisíc kubíkov dreva. Vtedajší majster lesníkov Hans Eisenmann rozhodol, že s&nbsp;tým neurobia nič. Polomy v&nbsp;polovici vtedajšej rozlohy parku ni­kto nespracoval a&nbsp;nikto na ne nesiahol. Mal vzniknúť prales pre naše deti a&nbsp;deti našich detí. Bola z&nbsp;toho nielen ochrana prírody, ale aj ochrana prírodných procesov.

Aby to nebolo také jednoduché, v&nbsp;90. rokoch minulého storočia sa nie čiastočne, ale naplno zmobilizoval lykožrút a&nbsp;masívne si užíval chute bezzásahových oblastí. Vo vyšších polohách likvidoval stromy jeden po druhom. Odumieranie drevín vyvolalo vášnivé diskusie. Napriek tomu v&nbsp;roku 1997 park výrazne rozšírili a&nbsp;dohodli sa na kompromise, že v&nbsp;novom národnom parku budú najbližšie tri desaťročia proti armáde lykožrútov zasahovať a&nbsp;bezzásahové zóny budú z&nbsp;roka na rok rozširovať. Podľa tých, ktorí bezzásahovosť odmietajú, malo toto riešenie zabrániť totálnemu rozpadu horských smrečín, ako sa to stalo v&nbsp;najstaršej časti.

Bavorský les je v&nbsp;súčasnosti rozdelený do štyroch zón: bezzásahová prírodná, rozvojová, okrajová a&nbsp;rekreačná. V&nbsp;prírodnej zóne má nekompromisne navrch úzkostlivá ochrana prírody a&nbsp;prírodných procesov. Neprebieha tam žiadny bol proti lykožrútom ani tam nesadia stromčeky. Všetko funguje bez ľudí. V&nbsp;súčasnosti táto zóna zaberá takmer tri štvrtiny celkovej rozlohy národného parku. Jeho správa každoročne predkladá komunálnemu výboru zloženému zo zástupcov jedenástich obcí a&nbsp;dvoch okresov, na ktorých území park leží, návrh na rozšírenie. Výbor návrhy schvaľuje zvyčajne jednohlasne.

V&nbsp;rozvojových zónach môžu do roku 2027 zasahovať proti lykožrútom a&nbsp;môžu tam sadiť stromčeky. Okrajová zóna je prstenec široký od pol kilometra do 1&nbsp;200 metrov pri hranici národného parku, kde odušu bojujú s&nbsp;nechceným podkôrnym hmyzom. Nemeckí odborníci povedali, že 500 metrov je dostatočná šírka na to, aby zabránili jeho šíreniu do okolitých hospodárskych lesov.

V rekreačnej zóne sú návštevnícke centrá. Zaujímavým lákadlom sú výbehy s lesnými zvieratami. Žijú v ohradených kúskoch a kusoch prírody. Výbehy často navštevujú vášniví fotografi prírody a niekedy tam zavítajú aj filmári, ktorí takto nájdu jednoduchý prístup k živočíchom. Stačí sa len obrniť trpezlivosťou a hlucháň, rys, mačka divá, zubor, los či medveď isto zapózujú. V&nbsp;parku je 620 kilometrov turistických chodníkov, ktoré s&nbsp;nemeckou starostlivosťou vybrali tak, aby poskytovali čo najintenzívnejší zážitok z&nbsp;prírody. Prechádzať sa chodníčkami je úžasný a&nbsp;neopísateľný pocit. Väčšina tých, ktorí si to vyskúšali, túži objavovať ďalšie a&nbsp;ďalšie zákutia lesov.

Návštevníci sú pre park veľmi dôležití, ale dôležitejšie je udržať a&nbsp;obnoviť čo najviac územia pre prírodu, aby ľudia voľne žijúce hlucháne či jelene nerušili. Do niektorých menších oblastí je prístup pre turistov časovo obmedzený. Aj niektoré ďalšie neoznačené chodníky sú istý čas v&nbsp;roku prístupné. Správa parku má vypočítané, že pre ochranu zvierat majú zabezpečenú takmer polovicu územia.

Národný park Bavorský les je skvelým príkladom toho, ako svetu dokázať, že nechať život v lese len na prírode je veľmi dobrý nápad. Dnes už je pochybovačov málo a ich hlasy zanikajú v davoch návštevníkov. Po kalamite v&nbsp;90. rokoch minulého storočia sa les zničený lykožrútom začal obnovovať sám. Šíria sa v&nbsp;ňom vzácne druhy hmyzu, machov, húb, ktoré prežili v&nbsp;pralesných zvyškoch, vracajú sa živočíchy –&nbsp;aj veľké šelmy ako rysy, vlky a&nbsp;niektoré druhy dravých vtákov. Staronová divočina žije podľa vlastných pravidiel, ktoré môžeme obdivovať.

Príroda bez zásahu človeka: V Bavorskom lese je to realita

Výber pre vás

Príroda bez zásahu človeka: V Bavorskom lese je to realita

Súvisiace články

Zrkadlová pláž Chichibugahama: Poklad, ktorí objavili instagrameri

Bude voda na prídel? Extrémne sucho je vážnou hrozbou

Viete, ktoré zviera napáchalo na Slovensku najviac škody? Medveď ani vlk to nie sú

Včelí KVÍZ: Čo všetko (ne)viete o dôležitom hmyze?

Mení človek aj morskú vodu? Odborník prezrádza nepríjemné pravdy

VIDEO Masívne záplavy v Yellowstone: Voda brala mosty i stromy

Výber pre vás