Kým nezačali vznikať mestá, väčšina stredovekých ľudí žila na vidieku. Obydlia raného stredoveku boli zväčša jednoduché – drevené domy s&nbsp;jednou miestnosťou a&nbsp;otvoreným ohniskom. Cez malé okienko dnu prenikalo svetlo, v&nbsp;zime ho však museli upchať, aby neunikalo teplo. Aj zvieratá často nasťahovali do miestnosti, aby bolo teplejšie. Vetralo sa iba dverami a&nbsp;otvorom na streche, cez ktorý unikal dym. Hlavnou obživou vtedajších ľudí bolo poľnohospodárstvo. Muži vykonávali práce na poli, ženy mali na starosti domácnosť, deti, domáce zvieratá. Hlavným jedlom bol chlieb, mliečne výrobky, kaše z&nbsp;obilnín&nbsp;(väčšinou z&nbsp;pšenice, raže)... Sladilo sa hlavne medom, ale aj ovocím. Niekedy si pochutili na žabách, slimákoch či riečnych rakoch. Málokedy sa však najedli dosýta.

Veľa ľudí aj cestovalo. Putovanie bolo nesmierne namáhavou aktivitou, a&nbsp;to nielen fyzicky, ale aj psychicky. Pútnik musel počítať s&nbsp;tým, že púť, ktorú absolvuje, môže byť jeho posledná. Cesty boli zdrojom strachu, nástrah a&nbsp;nebezpečenstiev. Cestujúci sa často nechtiac zaplietli do lokálneho konfliktu, utrpeli zranenia alebo ich uväznil miestny vladár, či olúpili zbojníci. Bolo jedno, či putovala skupina alebo ­jednotlivec.

Najobvyklejšia forma takpovediac dobrovoľného cestovania súvisela v&nbsp;Európe s&nbsp;obchodom, povinnosťami súvisiacimi so správou krajiny, s&nbsp;akademickou cestou za vzdelaním či s&nbsp;kresťanským pútnictvom. Aj preto boli tri najfrekventovanejšie cestovateľské destinácie v&nbsp;stredoveku Jeruzalem, Rím a&nbsp;Santiago de Compostela. Napríklad v&nbsp;roku 1300 Rím navštívilo 300-tisíc cestovateľov.

Mobilita stredovekej spoločnosti bola dosť komplikovaná. Panovníci dlhé roky neinvestovali do infraštruktúry, takže presuny sa stali menej pohodlnými a&nbsp;navyše nebezpečnými. Cestujúci riskovali zdravie, majetok i&nbsp;život. Väčšina putovala pešo, len relatívne málo ľudí mohlo ísť na koni. Priemerná rýchlosť stredovekého pešieho cestujúceho bola 25 až 30&nbsp;kilometrov za deň, na koni cestujúci denne zdolali 35&nbsp;až 50&nbsp;kilometrov. Kryté cestovné vozy sa v&nbsp;Európe začali využívať až počas neskorého stredoveku, aj to najskôr len pre ženy, starých a&nbsp;chorých ľudí a&nbsp;zločincov.

Podľa dobových opisov prototyp stredovekého cestovateľa vyzeral asi takto: dlhý kabát (v&nbsp;noci slúžil ako deka), klobúk so širokým okrajom (chránil tvár pred slnkom a krk pred dažďom), taška ukrývala mince, zásobu jedla (chlieb, syr) a iný skromný majetok, listy, stolný nôž, ocieľku. V&nbsp;ruke mal pútnik palicu –&nbsp;pomáhal si ňou v&nbsp;horách, pri brodení riek, chránil sa ňou pred zverou.

Podľa zmienky o&nbsp;bezplatnom ubytovaní a&nbsp;jedle sa môžeme domnievať, že spontánne prijímanie cudzincov bez finančnej protihodnoty zo strany hosťa nebolo v&nbsp;tých časoch nič nezvyčajné. Keď hostiteľ ubytoval vo svojom dome pútnika, dostal sa k&nbsp;zdroju hodnotných informácií a&nbsp;noviniek, čo zvyšovalo jeho postavenie v&nbsp;miestnej komunite.

V&nbsp;období neskorého stredoveku disponovali väčšie mestá napríklad v&nbsp;južnom Francúzsku, v&nbsp;oblasti s&nbsp;hojným výskytom cestujúcich, sieťou 20 až 30 hostincov. Mestské hostince boli väčšie a&nbsp;honosnejšie, delili sa na panské, stredné a&nbsp;zájazdné a&nbsp;podľa toho mali rozdielne ceny. Hostinským sa mohol stať každý, kto zložil sľub. Ten dotyčného zaväzoval platiť dane, dodržiavať poriadok a&nbsp;čas zatvárania, rešpektovať miery, váhy, ceny a&nbsp;podobne. Vznikali aj radničné pivničky, väčšinou pri mestských skladoch vína a&nbsp;piva.

V&nbsp;Avignone bolo okolo roku 1370 až asi 60 ubytovacích zariadení. Prenocovanie v&nbsp;takejto ubytovni neznamenalo žiadny luxus. Väčšinou sa spalo vo veľkých miestnostiach na zemi a&nbsp;pocestní sa umývali v&nbsp;kadi s&nbsp;vodou. Až koncom stredoveku v&nbsp;drahších hostincoch zriaďovali miestnosti s&nbsp;posteľami. Pri troche šťastia sa cestovateľ dostal v&nbsp;noci do postele určenej pre dve osoby. To však bola výnimka. Najčastejšie bola jedna posteľ určená pre tri až desať osôb. Spánok s&nbsp;niekoľkými osobami v&nbsp;jednej posteli sa nepovažoval za deklasujúci.

Poskytovanie pohostinnosti zo strany kláštorov bolo pre pocestných užitočné hlavne tam, kde kláštory vznikli z&nbsp;bývalých pustovní a&nbsp;nachádzali sa tak v&nbsp;ne­osídlenom priestore. Kláštory, ktoré ležali na frekventovaných trasách, zriaďovali dokonca masové ubytovne. Až do konca 13.&nbsp;storočia cirkev zriaďovala pri kláštoroch pre veriacich nocľahárne s&nbsp;možnosťou jednoduchého stravovania. Platili naturáliami alebo prácou pre kláštor.

Bohatí obchodníci a&nbsp;kupci si v&nbsp;mestách, ktoré boli pre ich obchod významné, kupovali domy, aby po strastiplnom cestovaní mohli v&nbsp;cudzej krajine tráviť čas v&nbsp;dôverne známom prostredí. Obchodní partneri či krajania si často budovali takzvané dvory, kde nachádzali kus domova. Kuchyňa im servírovala domáce jedlá, personál pochádzal z&nbsp;vlasti kupcov alebo aspoň ovládal ich jazyk.

Najväčší strach v&nbsp;stredoveku vyvolal mor. Táto zákerná choroba spôsobená baktériou Yersenia pestis bola známa už v&nbsp;antike, no v&nbsp;období stredoveku prichádzala naozaj v&nbsp;nevídaných rozmeroch. Baktéria, prirodzene sa vyskytujúca pri hlodavcoch&nbsp;(myšiach, potkanoch, veveričkách), sa na ľudí prenášala blchami alebo inými vonkajšími parazitmi. Na prahu stredoveku&nbsp;(541 – 542) vypukla jedna z&nbsp;najničivejších pandémií. V&nbsp;dôsledku prebiehajúceho byzantsko-perzského konfliktu mor z&nbsp;Egypta zasiahol prístavy po celom Stredomorí. Mestá boli pre vysokú hustotu zaľudnenia a&nbsp;zlé hygienické podmienky ideálnym ohniskom nákazy. Napríklad v&nbsp;Konštantínopole, centre Byzantskej ríše, len v&nbsp;prvom roku pandémie zomrelo 300-tisíc ľudí.

Počas morových epidémií morových doktorov najímali mestá, v ktorých sa objavila nákaza. Keďže za ich služby platilo mesto, liečili všetkých obyvateľov – bohatých aj chudobných. Lekári, liečitelia, šarlatáni skôr zaznamenávali počty nakazených, ako ich liečili. A ak už išlo o liečbu, používali púšťanie žilou, prikladali žaby alebo pijavice na lézie moru, rozrezávali hnisavé ložiská, používali dávidlá, odporúčali vypotenie a konzumovanie vhodných jedál, najmä kyslých (hrianky namočené v octe). Pridali aj zúfalé nápady – pitie vlastného moču, omývanie tela octom, prehĺtanie prášku z rozdrvených smaragdov, zákaz telesného cvičenia a kúpania, potieranie tela holým slepačím zadkom alebo výkalmi zmiešanými so živicou a s koreňmi.

Morový lekár

Choroba sa začínala miernou horúčkou, po niekoľkých dňoch sa začali tvoriť opuchy a&nbsp;čierne pľuzgiere plné hnisu. Obete často trpeli delíriom a&nbsp;paranojou alebo upadli do hlbokej kómy a&nbsp;zakrátko zomreli. Mŕtve telá rýchlo zapĺňali hromadné hroby. Preto byzantský cisár Justinián&nbsp;I.&nbsp;(vládol 527 – 565), po ktorom mor dostal aj pomenovanie a&nbsp;ktorý ako jeden z&nbsp;nakazených prežil, vydal príkaz, ako odpratávať telá. Mŕtvoly nakladali na člny smrti, odvážali ich na more, hádzali cez palubu alebo nosili do opevnených veží a&nbsp;tie po naplnení zapečatili. Celosvetovo si justiniánsky mor vyžiadal 25 až 50 miliónov životov. Mor v&nbsp;Európe pokračoval v&nbsp;prerušovaných cykloch do polovice 8. storočia. Do 14. storočia sa už neobjavil ako epidémia v&nbsp;takom veľkom rozsahu.

Druhá pandémia vypukla v&nbsp;roku 1346 a&nbsp;za sedem rokov zabila viac ako tretinu populácie Európy (celosvetovo od 75 do 200&nbsp;miliónov ľudí). Za najpravdepodobnejšie miesto vzniku čiernej smrti, ako sa táto epidémia označovala, sa považujú stepi centrálnej Ázie alebo oblasť severnej Indie. Odtiaľ sa nákaza pravdepodobne šírila na západ a&nbsp;východ prostredníctvom obchodníkov a&nbsp;mongolských armád pozdĺž Hodvábnej cesty. Útočníci decimovaní morom dokonca používali mŕtvoly ako biologickú zbraň a&nbsp;pomocou katapultov ich prehadzovali cez hradby do mesta.

Mäsitá strava bola výsadou vysokopostavených hodnostárov a bohatých. Na ich stoloch sa pravidelne objavovalo grilované kurča či iné zvieratá dochované na ich dvoroch. Chovali aj ošípané, kravy, ovce, husi, kačice, bažanty, labute, pávy, holuby, sláviky či pinky. Človek, ktorý pripravoval tieto zvieratá na grile (otáčal ražeň), bol považovaný za osobu na okraji spoločnosti. Bola to najpodradnejšia práca.Ryby piekli alebo zaúdili. Rybí mechúr využívali v stredovekej kuchyni na výrobu želatíny. Šupiny z rýb sa na území Slovenska využívali na výrobu kyslej polievky či kaše – kyselice. Kosti z kaprov pomleli a využívali ich ako korenie alebo pridávali do kaší.

Mäsité jedlá

V&nbsp;Európe sa čierna smrť objavila prvýkrát v&nbsp;obchodných prístavoch na Sicílii. Názov dostala pravdepodobne podľa farby, ktorú mali odumreté končeky prstov a&nbsp;ušných lalôčikov&nbsp;(akrálna nekróza). Samozrejme, aj pre význam slova „čierny“ ako prejav smútku, trúchlenia a&nbsp;nešťastia. Choroba v&nbsp;tom období nemala už len bubonickú formu&nbsp;(bolestivý zápal lymfatických uzlín, na krku, v&nbsp;podpazuší či na slabinách sa vytvorili hrče veľké až do desať centimetrov), ale aj novú, pľúcnu formu prenášanú kýchaním a&nbsp;kašľom z&nbsp;človeka na človeka. Vznikol zápal pľúc sprevádzaný horúčkami, kašľom a&nbsp;vykašliavaním krvi, až došlo k&nbsp;zaduseniu.

V&nbsp;mestách existovala samospráva, ktorá zavádzala rôzne opatrenia týkajúce sa hygieny, izolácie nakazených ľudí alebo dozoru nad domami, v&nbsp;ktorých sa vyskytol mor. Zapečatili ich a&nbsp;označili bielym krížom. Strážcovia sledovali, či z&nbsp;domu nikto nevychádza, aby neroznášal infekciu. Ľudia zomierali aj bez typických príznakov a&nbsp;tak rýchlo, že začali nosiť na krku tabuľku s&nbsp;menom a&nbsp;osobnými údajmi, aby ich v&nbsp;prípade náhlej smrti bolo možné identifikovať. Telá nestíhali pochovávať. Hádzali ich do veľkých jám a&nbsp;hnijúce telesné ostatky ležali aj v&nbsp;domoch.

Pre lode z&nbsp;území postihnutých morovou nákazou prvýkrát zaviedli karanténu v&nbsp;meste Ragusa&nbsp;(dnešný Dubrovník v&nbsp;Chorvátsku). Lode museli zakotviť na 30&nbsp;dní a&nbsp;posádku vpustili do mesta, až keď sa ukázalo, že sú zdraví. Neskôr benátsky senát túto lehotu predĺžil na 40 dní – quaranta giorni. Z&nbsp;tohto slovného spojenia sa dodnes zachovalo slovo karanténa.

Jedálny lístok našich predkov: Málokedy sa nejdli dosýta

Výber pre vás

Jedálny lístok našich predkov: Málokedy sa nejdli dosýta

Súvisiace články

Katedrála, či obyčajná kôlňa? V tomto obrovi skladovali pšenicu

10 dôvodov, pre ktoré začnete veriť v lepšiu budúcnosť ľudstva

Jacobova studňa je nádherným miestom, no číha tu smrť

Muž, ktorý vydražil Stonhenge. Monument bol kedysi v rukách súkromníka

Partizánske nemocnice zachránili tisíce životov, niektoré stoja dodnes

KVÍZ pre cestovateľov: Dokážte, že poznáte Európu

Výber pre vás