Ľudia s&nbsp;vysokou všeobecnou inteligenciou môžu mať síce lepší príjem, vzdelanie a&nbsp;zdravie, ale musia nájsť tú správnu motiváciu, ako svoje danosti využiť. Ak majú pokojné detstvo a&nbsp;vyštudujú univerzitu, budú z&nbsp;nich zrejme vedci, ale ak sa náhodou ocitnú v&nbsp;kriminálnom prostredí, môžu z&nbsp;nich byť veľmi bystrí zločinci. Každá osobnosť je iná, ale dar inteligencie býva naozaj často na&nbsp;príťaž, najmä čo sa týka spoločenského života.

Problémoví narcisti Vysoká inteligencia v&nbsp;zásade&nbsp;nemusí sťažovať zapojenie človeka&nbsp;do&nbsp;bežného života ani ho nepredurčuje&nbsp;na&nbsp;psychické a&nbsp;vzťahové problémy.&nbsp;Báza osobnosti sa podľa neho utvára približne do&nbsp;tretieho roku&nbsp;dieťaťa. Aj ďalšie vývinové obdobia sú dôležité, predovšetkým do&nbsp;šiesteho roku, a&nbsp;takisto obdobie dospievania.

Častým úskalím, ktoré môže problematizovať vývin takéhoto človeka, je&nbsp;nevyvážený obdiv, najmä zo&nbsp;strany rodičov. Tí sa uchyľujú dokonca k&nbsp;tomu, že využívajú nadanie dieťaťa na&nbsp;predvádzanie seba ako „výnimočných ľudí, pretože majú výnimočné dieťa“.

Ich zázračný potomok tak vyrastá v&nbsp;pokrivenej predstave o&nbsp;sebe ako&nbsp;o&nbsp;človeku obdivuhodných kvalít, ktorému je okolie povinné byť k&nbsp;dispozícii a&nbsp;neustále ho chváliť. Takýto narcista je neskôr&nbsp;v&nbsp;dospelom živote naozaj&nbsp;schopný výnimočných výkonov, ak dostáva neustály obdiv.&nbsp;No keď to tak nie je, jeho duševná rovnováha sa rúti a&nbsp;často prepadá&nbsp;depresii, v&nbsp;ktorej sa cíti neschopný a&nbsp;pohŕda sám sebou.

Inteligentní, no zvláštni Ďalšou ich slabou stránkou je málo vyvinutý citový život a schopnosť vcítiť sa do iných ľudí. Preto sa do problémov dostávajú, keď okolie už má dosť ich egocentrického a chladného správania. Ešte závažnejšou formou, ktorá môže postihnúť vývin nadaného človeka, je schizoidná porucha osobnosti. Sú to tí inteligentní čudáci, ktorí chodia okolo nás, ale netušíme, prečo sú takí. Takto sa totiž vyvíjajú ľudia,&nbsp;ktorí boli pre&nbsp;najbližších len objektmi starostlivosti, no tí nemohli alebo&nbsp;nevedeli vytvoriť s&nbsp;dieťaťom skutočný vrelý citový vzťah.

Intelektuálna sféra so svetom ideí, často vysokoteoretických, náboženských či filozofických, sa preto stane ich akýmsi náhradným partnerom, s ktorým sa cítia bezpečne a je zdrojom príjemných zážitkov. To je do veľkej miery aj prípad slávneho šachistu Bobbyho Fischera a geniálneho matematika Grigorija Pereľmana, ktorých životné príbehy sú fascinujúce, ale aj trpké.

Napriek tomu, že nemusia pôsobiť navonok úplne čudácky, majú problémy vo svete vzťahov. Nedokážu zniesť emočnú blízkosť inej osoby, poradiť si s ňou a radšej volia sociálnu izoláciu. Preto sa ocitajú až v bizarných spoločenských situáciách.

Aj opak býva pravdou Samozrejme, nejde o&nbsp;žiadne pravidlo. Všetci poznáme aj vysokointeligentných ľudí, ktorí sú citovo bohatí,&nbsp;príjemní a&nbsp;je radosť mať ich za&nbsp;kolegov, priateľov a&nbsp;životných partnerov.&nbsp;Skúsenosť a výskumy emočnej inteligencie hovoria, že pre&nbsp;dobré uplatnenie v&nbsp;živote a&nbsp;duševné zdravie je dôležitejšia ako inteligencia&nbsp;schopnosť efektívne vyjsť s&nbsp;inými ľuďmi a&nbsp;hlavne sám so&nbsp;sebou.

Na&nbsp;druhej strane, nie všetci nešťastní géniovia zákonite musia mať vysoké IQ. Najmä vo&nbsp;svete umenia racionálne, logické a&nbsp;priestorové schopnosti často nerozhodujú. Príklad amerického spisovateľa Jeroma D. Salingera hovorí za&nbsp;všetko. Hoci IQ autora kultového románu Kto chytá v&nbsp;žite bolo skôr priemerné, nemožno mu poprieť genialitu, ale ani zložitý životný osud.

Geniálny spisovateľ Americký prozaik Jerome D.&nbsp;Salinger sa preslávil v&nbsp;päťdesiatych rokoch minulého storočia románom Kto chytá v&nbsp;žite. Od&nbsp;roku 1965 však nepublikoval žiadne ďalšie dielo a&nbsp;od&nbsp;roku 1980 až do&nbsp;svojej smrti v&nbsp;roku 2010 neposkytol žiadny rozhovor. Neobjavoval sa na&nbsp;verejnosti a&nbsp;každého návštevníka odháňal od&nbsp;domu. Vlastná dcéra ho opisovala ako neurotika, ktorý držal čudné diéty a&nbsp;pil vlastný moč.

Na jeho psychike sa podpísali najmä zážitky z detstva a z druhej svetovej vojny. Potreboval sa z nich vyrozprávať a román Kto chytá v žite z roku 1951 je veľmi otvoreným a ironickým pohľadom do duše sedemnásťročného chlapca, ktorý zisťuje falošnosť dospelosti, ale aj vlastnú neúprimnosť. Salinger priznal, že román je „tak trochu autobiografický“ a&nbsp;uviedol, že jeho detstvo bolo v&nbsp;podstate rovnaké ako hlavného hrdinu Holdena Caulielda. „Bola to úľava, že som to ľuďom povedal,“ dodal.

Salinger bol práve príkladom umelca, ktorý aj s&nbsp;priemerným IQ okolo 110 mohol byť literárnym géniom. Jeho tvorbu a&nbsp;život podľa odborníkov poznačil aj vzťah s&nbsp;otcom Solom, ktorý naňho ustavične tlačil, aby zarábal a&nbsp;mal bezpečné zamestnanie s&nbsp;dobrým spoločenským postavením. Dúfal, že syn raz prevezme rodinný podnik zaoberajúci sa dovozom kóšer syrov a&nbsp;mäsa z&nbsp;východnej Európy. Jerome sa však vzbúril, chcel sa živiť inak a&nbsp;dokonca sa stal vegetariánom. Otec, ktorému nešiel ani na&nbsp;pohreb, ho však inšpiroval pri vymýšľaní názvu jeho najznámejšej poviedky Deň ako stvorený pre&nbsp;banánové rybičky. Keď chodievali na&nbsp;pláž, Sol často malého Jerryho držal za&nbsp;pás vo&nbsp;vode a&nbsp;vravel mu, aby skúsil pohľadať „banánové rybičky“.

Utekal pred sebou Bobby Fischer je možno najlepším šachistom všetkých čias. Vyhral „zápas storočia“, keď v&nbsp;roku 1972 porazil v&nbsp;Reykjavíku obhajcu titulu majstra sveta Borisa Spasského. Súboj počas studenej vojny mnohí&nbsp; interpretovali ako víťazstvo USA nad Sovietskym zväzom. Potom však dvadsať rokov neodohral žiadnu turnajovú partiu.

Rodák z&nbsp;Chicaga mal problematické už detstvo – rodičia sa rozišli, keď mal dva roky, a&nbsp;vyrastal tak iba s&nbsp;matkou a&nbsp;so staršou sestrou.&nbsp;Odkedy sa ako šesťročný naučil hrať šach, svet pre&nbsp;neho prakticky prestal existovať a&nbsp;jeho matka bola z&nbsp;neho zúfalá. Hlavne keď nedokončil ani strednú školu, na&nbsp;ktorej mu však namerali vysoko nadpriemerné IQ medzi 180 až 190. Už ako trinásťročný sa v&nbsp;roku 1956 stal najmladším juniorským šampiónom USA, čo je doteraz neprekonaný rekord. Po&nbsp;turnaji sa vyjadril, že miluje chvíle, „keď sa láme ľudské ego“.

Pri hre sa Fischer často sťažoval, či už na osvetlenie, smietku na šachovnici, alebo na vrčanie kamier. Po zisku titulu majstra sveta sa prestal zúčastňovať na turnajoch, pretože si kládol nesplniteľné podmienky a pravdepodobne sa aj bál prehier. Úplne sa stiahol&nbsp; do ústrania, vyznával apokalyptický náboženský kult, trpel psychickými poruchami. Čítal knihy typu Mein Kampf a popieral holokaust, aj keď sám bol židovského pôvodu.

Až v roku 1992 odohral za tučnú odmenu so Spasským odvetný zápas, v ktorom ho opäť porazil. Keďže k nemu došlo v Juhoslávii, na ktorú boli vtedy uvalené sankcie, hrozilo mu v USA väzenie. Odvtedy žil v emigrácii a americkú administratívu si načisto pohneval vyhlásením, že teroristické útoky z 11. septembra 2001 sú „fantastickou správou“. Po zatknutí v Japonsku v roku 2004 získal azyl a občianstvo na Islande, kde o štyri roky neskôr aj zomrel – pre šachistov v symbolickom veku 64 rokov.

Odmietol milión Ruského matematika Grigorija Pereľmana považujú mnohí za&nbsp;jedného z&nbsp;najmúdrejších ľudí súčasnosti – jeho IQ podľa dostupných zdrojov nikdy netestovali, ale niektorí ho odhadujú na&nbsp;neuveriteľných 250 bodov. V&nbsp;roku 2002 vyriešil jeden z&nbsp;najťažších a&nbsp;najslávnejších matematických problémov histórie – takzvanú Poincarého domnienku.

V roku 2006 ho za jeho výkon, ktorý ani po štyroch rokoch nedokázal nikto spochybniť, odmenili prestížnou Fieldsovou medailou, matematickou obdobou Nobelovej ceny, vedec si ju však neprevzal. V roku 2010 rovnako odmietol finančnú prémiu vo výške milión dolárov za vyriešenie jedného zo siedmich problémov tisícročia. Uviedol, že ho nezaujímajú peniaze ani sláva a nechce, aby ho obdivovali ako zviera v zoologickej záhrade.

54-ročný ruský génius sa už dlhé roky vyhýba akejkoľvek publicite a prakticky prerušil všetky kontakty s bývalými kolegami z matematického inštitútu a so svojím okolím. Sám seba označuje za izolovaného a býva s matkou v malom petrohradskom byte. Otec s nimi už desiatky rokov nežije, pretože emigroval do Izraela.

Vysoké IQ nemusí byť len výhodou, má aj temné stránky

Výber pre vás

Vysoké IQ nemusí byť len výhodou, má aj temné stránky

Súvisiace články

Keď turizmus škodí: 8 krásnych miest, ktoré doslova trpia

7 problémov, ktoré vám môže spôsobiť zle zvolený vankúš

10 najlepšie platených modeliek sveta: Vybrali by ste ich aj vy?

Najčastejšie "pauznuté" scény vo filmoch: Niekde prsia, inde prehliadnutá zaujímavosť

FOTO Jedlá, po ktorých ostanete hladní: Poznáme ich zdravšie alternatívy

FOTO Zázraky prírody: Poznáte tie najfarebnejšie miesta na Zemi?

Výber pre vás