Prvé poznatky Prvé povolenie pitvať človeka v dejinách udelil macedónsky generál a&nbsp;neskôr vládca Egypta Ptolemaios I. Šťastným lekárom sa stal obyvateľ Alexandrie Hérofilos (335 – 280 predKristom), dnes považovaný za&nbsp;praotca anatómie.

Svoje systematické, priam vedecky dôsledné odkrývanie tajov mŕtvych tiel vykonával verejne, aby ho mohol vidieť každý, kto sa zaujímal o&nbsp;anatómiu. Hérofilova sláva čoskoro prekročila hranice mesta a&nbsp;do&nbsp;Alexandrie kvôli nemu prichádzali davy zvedavcov.

Niektorí učenci samozrejme spochybňovali etickú stránku jeho aktivít. Neprajníci sa objavovali ešte stovky rokov po&nbsp;Hérofilovej smrti, medzi nimi napríklad grécky filozof Celsus alebo kresťanský spisovateľ Tertullianus, ktorí vo&nbsp;svojich písomnostiach jeho prácu zhadzovali a&nbsp;tvrdili, že zločincov – údajne ich bolo vyše šesťsto – pitval zaživa. Hérofilos si dokonca vyslúžil prezývku „mäsiar z&nbsp;Alexandrie“.

V&nbsp;nasledujúcich storočiach sa pitvy dostali mimo zákona prakticky v&nbsp;každej krajine sveta. Napriek odporu cirkvi a&nbsp;všeobecnej poverčivosti ľudu&nbsp;učenci&nbsp;záujem o&nbsp;ľudské telo nestratili. Práve naopak, počas 15. storočia sa v&nbsp;nadväznosti na&nbsp;detailné štúdie svalových štruktúr od&nbsp;Leonarda da Vinci (1452 – 1519) čoraz väčšmi zaujímali o&nbsp;ľudské vnútro. Ibaže na&nbsp;vlastné riziko.

Trestu smrti dokonca neunikol ani Andreas Vesalius (1514 – 1564), otec modernej anatómie a&nbsp;autor slávnej sedemzväzkovej knihy De humani corporis fabrica, ktorá obsahuje prvé vedecky presné kresby ľudskej anatómie. Prvé svetielko nádeje sa objavilo v&nbsp;Anglicku, kde koncom 16. storočia dostali niektoré lekárske inštitúcie povolenie vykonávať pitvy. Situáciu využili mimoriadne nadšení anatómovia – objaviteľ krvného obehu, anglický lekár William Harvey (1578 – 1657) vypitval dokonca vlastného otca a&nbsp;sestru.

Zákon z roku 1752 anglickým anatómom ešte väčšmi rozviazal ruky a umožnil im prístup k telám nedávno popravených zločincov. Aby sa zabránilo rozkladu, vrahovia putovali okamžite po poprave pod skalpel. Tam ich nečakalo žiadne súkromie, ale v podstate verejné podujatie. Takzvaný majster anatómie, muž organizujúci pitvu, často pozýval verejnosť aj zhruba dve desiatky platiacich študentov medicíny, aby sa na pitve zúčastnili.

Napriek pomerne veľkodušnej otvorenosti zostával prostý ľud k pitvám nepriateľsky naladený. Ľudia v&nbsp;18. storočí totiž verili, že pitva mŕtvoly bola čosi ešte horšie než poprava. Pitvy sa tak stali prostriedkom na&nbsp;zvyšovanie trestov. Ibaže nevôľa ľudu dosiahla niekedy také rozmery, že mŕtve telá kriminálnikov predtým odsúdených na&nbsp;smrť a&nbsp;pitvu sa vďaka „záchrane“ rozhnevaným davom do&nbsp;pitevne nikdy nedostali.

Podľa záznamov londýnskych lekárskych škôl sa začiatkom 19. storočia spotrebovalo na&nbsp;výučbu a&nbsp;výskum asi päť stoviek tiel ročne. Chirurgovia a&nbsp;anatómovia potrebovali stabilný prísun mŕtvol, takže dopyt drasticky prevyšoval ponuku – počet popravených vrahov. Znamenalo to, že nebožtíkov si zaobstarávali z čoraz pochybnejších zdrojov. Ako sa neskôr ukázalo, mnohí takíto dodávatelia mŕtvol neboli nič iné ako vykrádači hrobov. Lenže namiesto cenností z nich brali telá.

Začiatkom devätnásteho storočia dokonca jestvovali ľudia aj organizované skupiny, ktoré sa kradnutím mŕtvol živili na plný úväzok a hneď za súmraku vykopávali čerstvo pochované telá. Takíto zlodeji mŕtvol, známi aj ako rezurekcionisti, dostávali za jedno telo až desať libier, pre jedného človeka dostatok peňazí na to, aby vyžil niekoľko mesiacov.

Najčerstvejšie telá Osemnásťročný James Wilson z&nbsp;Edinburghu, krívajúci mladík, ktorého pre&nbsp;problémy s&nbsp;učením prezývali Hlúpy Jamie, navštevoval svoju matku tak často, ako sa dalo. Jedného dňa koncom októbra 1828 ju však nedokázal nájsť. Pýtal sa na&nbsp;ňu, pričom muž s&nbsp;menom William Hare mu povedal, že ju videl, a&nbsp;navrhol, aby zašiel k&nbsp;nemu domov, kde na&nbsp;ňu počká. Tam Hare aj so&nbsp;svojím komplicom Williamom Burkom naliali Jamiemu whisky. Keď mladík po&nbsp;pár pohárikoch zadriemal, udusili ho a&nbsp;jeho telo predali za&nbsp;desať libier miestnemu chirurgovi Knoxovi. Keď počas pitvy niektorí študenti spoznali Jamieho telo, Knox mu pohotovo znetvoril tvár, aby sa vyhol ďalším podozreniam.

Medzi rokmi 1827 a&nbsp;1828 Burke a&nbsp;Hare rovnakým spôsobom zadusili sedemnásť ľudí. Obete pred smrťou opíjali, aby telo zostalo neporušené, čo pre&nbsp;nich znamenalo možnosť vysokej predajnej ceny. A&nbsp;čím mladšia obeť, tým lepšie. Preto zabíjali aj deti. Po&nbsp;tom, ako Burka za&nbsp;jeho zločiny v&nbsp;roku 1829 obesili, aj jeho telo skončilo rozpitvané anatómom. Naproti tomu Hare získal imunitu vďaka tomu, že vypovedal proti svojmu kumpánovi. Alex Monro, chirurg, ktorý pitval Burka, údajne neskôr používal zločincovu krv ako atrament. A&nbsp;z&nbsp;kože sa vraj vyrobili peňaženky, ktoré sa predávali na&nbsp;uliciach Londýna.

Pre nedostatok legálne získateľných tiel dlhé desiatky rokov kolidovali záujmy anatómov so záujmami bežných ľudí. Budovali sa dokonca „domy mŕtvych“ slúžiace na zhnitie tiel, aby „dodávatelia mŕtvol“ pre anatómov nemali dôvod kradnúť ich. Situáciu vyriešil až nový zákon.

Krátko nato, ako sa členovia londýnskej kriminálnej skupiny v roku 1831 priznali, že v priebehu dvanástich rokov ukradli päťsto až tisíc tiel, umožnil anatómom pitvať mŕtvoly dobrovoľných darcov, čo im značne zvýšilo prísun tiel. A tento trend sa postupne rozšíril do celého sveta.

Ako sa študovala anatómia: Keď mali v pitvách prsty zločinci

Výber pre vás

Ako sa študovala anatómia: Keď mali v pitvách prsty zločinci

Súvisiace články

Hollywoodske filmy a lietadlá: Čo všetko (nie) je pravda?

Odvážite sa zistiť, čo sa stane s vaším telom, keď zomriete?

Najextrémnejšie dovolenky na svete: Trúfli by ste si?

Zvieratá, pri ktorých príroda rozhodne nešterila fantáziou

Ako žuvačky škodia zdraviu? Dajte si pozor na ich negatíva

Desať zaujímavostí vás presvedčí, že na Zemi je stále čo objavovať

Výber pre vás