Medicínské zázraky, ktoré lekári nedokážu vysvetliť

Prežil bez hlavy

Akokoľvek sa vám to môže zdať neuveriteľné, existuje niekoľko zaznamenaných prípadov, keď človeku odrezali hlavu, no on napriek tomu prežil. Dôvodom je tzv. vnútorná dekapitácia (alebo ortopedická dekapitácia či atlanto-okcipitálna dislokácia), pri ktorej dôjde k oddeleniu lebky a chrbtice, ale koža a ostatné tkanivá ostanú v neporušenom stave. V dôsledku zranenia hlava ostane pripojená k telu cez bezvládne mäkké tkanivo. Štatisticky, z ľudí, ktorí utrpeli vnútornú dekapitáciu, okamžite zomrie 70 percent, ďalších 28 percent zomrie v priebehu niekoľkých hodín a zvyšné dve percentá prežijú, ale ochrnú na celý život. Avšak deväťročný Jordan Taylor, ktorý pri autonehode utrpel kompletnú vnútornú dekapitáciu hlavy, sa v priebehu troch mesiacov takmer úplne zotavil a po vlastných nohách (!) vyšiel z nemocničných dverí. Jeho matka povedala: „Jordan je opäť chlapec, akého si pamätám, keď kráča musím mu hovoriť, aby spomalil. Toto je ten najlepší vianočný zázrak, aký som si kedy dokázala predstaviť.“

Lepkové bludy

Dodnes lekárov znepokojuje prípad 37-ročnej ženy z Massachusetts, ktorá viedla úplne normálny život. Bola vydatá, úspešná, obľúbená, no z jedného dňa na druhý ju premkli ťažké halucinácie a paranoja. Nepomohli ani antipsychotiká. Podstúpila celý rad vyšetrení, ktoré u nej zistili akurát celiakiu. Počas celého obdobia bola nesmierne nepriateľská, podozrievavá a agresívna. Kvôli celiakii jej lekári doporučili bezlepkovú diétu a keď ju žena začala praktizovať, počas niekoľkých dní jej psychotické symptómy úplne vymizli. O pár týždňov však omylom zjedla lepok a príznaky sa okamžite vrátili. Dokonca sa pokúsila zavraždiť svojich rodičov, pretože verila, že sú démoni. Keď počas vyšetrovania pokusu o vraždu opäť nasadila bezlepkovú diétu, príznaky duševného ochorenia zmizli. Podľa New England Journal of Medicine lekári stále študujú u tejto ženy mechanizmus prepojenia lepku a spustenia psychotických reakcií, pretože v žiadnom inom prípade takýto súvis nezaznamenali.

Syndróm cudzieho prízvuku

Syndróm cudzieho prízvuku je jednou z najväčších záhad medicíny. Relatívne častým dôvodom jeho vzniku je mozgová príhoda, po ktorej pacient začne hovoriť úplne iným prízvukom. Lekári a vedci tomu vravia „syndróm cudzieho akcentu“. Odborníci už roky riešia záhadu, ako syndróm vzniká. Často ide o prízvuk z lokality, kde daný človek nikdy nebol ani sa s ním nikdy nestretol. Napríklad istá Kanaďanka, ktorá pred mozgovou príhodou rozprávala typickým prízvukom z južného Ontária, začala rozprávať akcentom, ktorý pochádza z východného pobrežia Kanady. Ona sama si svoj nový akcent neuvedomovala. Dva roky sa rodina len prizerala zmene, až ju napokon priviedli k neurológovi. Obzvlášť zaujímavé je, že staršia žena nikdy v danej oblasti Kanady nebola ani odtiaľ nikoho nepozná. Neurológ si myslí, že mozgová príhoda mohla špecificky pozmeniť spracovávanie reči v mozgu, ale vôbec ho nepoškodila. U pacientky nezaznamenali funkčné poruchy v centre reči a podľa artikulácie by nikto netypoval, že je po porážke. Rozprávala absolútne zrozumiteľne a zreteľne, len s prízvukom z iného regiónu.

Patologická štedrosť

Lekári, ale i pacienti vedia, že úraz mozgu často vedie k osobnostným zmenám, ktoré následne komplikujú život zranenému i tým, ktorí sa o neho starajú. Príbeh Brazílčana známeho len ako João je výnimočný tým, že po úraze sa z neho nestal násilník ani žiarlivec, ale neurologicky závislý na charite. Po prepade, v dôsledku ktorého utrpel ťažký úraz mozgu, João zanechal prácu manažéra ľudských zdrojov a otvoril si pouličný stánok, v ktorom predával hranolky. No, predával nie je to správne slovo, keďže João rozdával hranolky zadarmo. Keď predsa len dostal peniaze, rýchlo ich daroval miestnym žobrákom a deťom. Bol taký „štedrý“, že po krátkom čase dostal rodinu do značnej chudoby. Jeho neurológ dospel k záveru, že João bol „patologicky veľkorysý“. Po úraze trpel nutkavými pocitmi vedúcimi k rozdávaniu.

Konaj dobro a budeš odmenený

Vo veku 56 rokov diagnostikovali Gregovi Thomasovi neoperovateľnú rakovinu mozgu a krku s početnými metastázami. Napriek obrovskej snahe mu lekári nedokázali pomôcť, a preto postupne pripravovali jeho rodinu na najhoršie. Počas posledných dní života sa začal Greg pristavovať pred kostolom v mestečku, kde býval. Denne sa modlil pred dverami, pretože kostol už dlhšiu dobu nebol prístupný pre veriacich a chátral. Greg sa opýtal miestneho farára, či by mohol pár dní, možno týždňov, ktoré mu ešte zostávajú, stráviť obnovou kostola. Výmenou za to chcel mať možnosť sa v kostole modliť. Stal sa zázrak. Keď renovoval kostol a modlil sa, jeho zdravotný stav sa menil. Greg dnes vraví, že jeho onkológ bol ohromený. Povedal: „Greg, čokoľvek robíš, pokračuj v tom!“ Štyri roky po tejto udalosti je kostol úplne zrekonštruovaný a Gregova rakovina je v remisii. Greg na to všetko povedal: „Kým som ja obnovoval kostol, Boh obnovoval mňa.“