Najhorší rok v dejinách ľudstva: Buďte radi, že ste vtedy nežili

Toto obdobie bolo výnimočne pochmúrne. Nešlo len o vojny či choroby – svet zahalila sivá hmla, ktorá zakryla slnko. Vedci sa domnievajú, že za tým stála obrovská sopečná erupcia, ktorá do ovzdušia vypustila množstvo popola a prachu. Dlhé roky sa ako hlavný vinník spomínala Ilopango v Salvádore.

V roku 2018 sa však objavili dôkazy, že výbuch nastal na Islande. Európske ľadovce totiž obsahujú častice so zložením, ktoré zodpovedá materiálu z tohto ostrova. Nie je však vylúčené, že medzi rokmi 536 a 540 došlo k viacerým mohutným erupciám, ktoré spoločne spôsobili takzvanú „sopečnú zimu“.

Následky boli zdrvujúce. V roku 538 písal rímsky štátnik Cassiodorus, že ľudia s obavami sledujú zvláštne nebeské úkazy a pýtajú sa, čo znamenajú. Podľa neho Slnko stratilo svoju jasnosť a získalo modrastý odtieň. Poludňajšie tiene zmizli a slnečné teplo zoslablo. Aj Mesiac vraj vyzeral bledo a bez svojej prirodzenej žiary.

Podobné záznamy zanechal aj byzantský historik Prokopios, ktorý opisoval strach, čo sa šíril kvôli zahmlenému Slnku. Fyzické dôkazy o týchto zmenách dnes nájdeme v letokruhoch stromov z Dánska, ktoré ukazujú na extrémne zlé podmienky pre rast v polovici 6. storočia. Vzorky ľadu z Grónska a Antarktídy zase obsahujú stopy kyslého prachu, ktorý sa v tom čase usadzoval v atmosfére.

Počas tejto tmy prudko klesli teploty na severnej pologuli a poľnohospodárstvo skolabovalo. Vedci sa domnievajú, že výbuchy sopiek v roku 536 odštartovali tzv. „malú ľadovú dobu neskorej antiky“. Táto chladná fáza trvala niekoľko desaťročí a ďalšie výbuchy v rokoch 540 a 547 situáciu len zhoršili. Počasie sa vymklo z bežných rámcov – v Číne snežilo uprostred leta, Južnú Ameriku trápili suchá a v oblasti Blízkeho východu vyvolávala hmla nepokoje.

Následne sa začali šíriť hlad a bieda. Írske letopisy spomínajú neúrodu obilia práve v roku 536. V egyptskej prístavnej oblasti Pelusium vypukol mor, ktorý sa rýchlo rozšíril po celom východnom Stredomorí. Keďže ide o obdobie spred takmer 1500 rokov, chýbajú nám podrobné záznamy z každého kúta sveta. No napriek tomu sa mnohí historici zhodujú, že rok 536 znamenal začiatok mimoriadne ťažkého obdobia, najmä pre obyvateľov Európy a Ázie.

Podľa historika a archeológa Michaela McCormicka z Harvardovej univerzity išlo možno o „najhorší rok pre život“. V priebehu piatich rokov od začiatku tejto malej doby ľadovej vypukla epidémia justiniánskeho moru, ktorá zasiahla celé Stredomorie. Konštantínopol, hlavné mesto Byzantskej ríše, utrpel obrovské straty a počas nasledujúcich desaťročí zomreli milióny ľudí. Niektorí vedci tvrdia, že práve kombinácia klimatickej katastrofy a pandémie výrazne prispela k úpadku Byzantskej ríše.

Dopady sa neobmedzili len na Stredomorie. V chladnejšom a suchšom prostredí strednej Ázie prišli pastieri o úrodnú pôdu, čo ich prinútilo sťahovať sa smerom na východ, až ku hraniciam Číny. Ich pohyb spôsobil napätie a stret s miestnymi mocnosťami, ale v nečakanom zvrate niektoré z týchto stepných kmeňov uzavreli spojenectvo s Východorímskou ríšou. Neskôr sa podieľali na páde Sásánovskej ríše v Perzii.

Paradoxne, nie všetky oblasti sveta pocítili výbuch v roku 536 ako tragédiu. Arabský polostrov, ktorý predtým trpel suchom, zaznamenal viac zrážok. V čase, keď veľké ríše zápasili o prežitie, sa táto oblasť zazelenala a pripravila pôdu pre vznik novej mocnosti. Už v 7. storočí sa tu zrodila Arabská ríša, ktorá sa rýchlo stala jednou z najmocnejších civilizácií svojej doby.