Nepoznal zľutovanie, brutálne mučil dospelých i&nbsp;deti – tie s&nbsp;akýmsi zvráteným pokojom. S&nbsp;úsmevom na tvári hladkal mačku, čo najmä u&nbsp;detí vzbudzovalo pocit bezpečia a&nbsp;dôvery, a&nbsp;potom nastúpila neľudská krutosť. Simone Langrangeová sa mu dostala do rúk, keď mala trinásť rokov. Po udaní susedov, že sú Židia, si po ňu i&nbsp;rodičov prišlo gestapo. Odvliekli ich do lyonského hotela Terminus, v&nbsp;ktorom si nacisti na druhom poschodí zriadili centrálu.
Tam sa konali aj zverské výsluchy zatknutých a&nbsp;lyonský mäsiar, veliteľ gestapa, osobne a&nbsp;s&nbsp;potešením mučil väzňov. Malú Simone vypočúval osem dní. Každý deň ju celé hodiny aj s&nbsp;prisluhovačmi bili, trhali jej vlasy a&nbsp;následne ju udierali do otvorených rán. Po desaťročiach pred súdom vypovedala: „Bola som dieťa a&nbsp;nechápala som, že niekto, kto miluje zvieratá, môže byť taký krutý.“ Bolo to monštrum, surovec, tak sa o&nbsp;ňom aj po rokoch vyjadrovali tí, ktorí prežili.

<h3>Opantal ho nacizmus</h3>
Nikolas Klaus Barbie sa narodil v&nbsp;nemeckom&nbsp;Bad Godesbergu, vo štvrti, ktorá je dnes súčasťou Bonnu. Na svet prišiel v&nbsp;roku 1913 ako prvorodený syn rodičov učiteľov. O&nbsp;tri roky pribudol do rodiny jeho mladší brat Kurt. Klausov otec bol vojakom v&nbsp;prvej svetovej vojne a&nbsp;vrátil sa z&nbsp;nej s&nbsp;podlomeným zdravím. Lekári ho nedokázali zbaviť bolestí a&nbsp;postupne sa z&nbsp;neho stával zatrpknutý muž, ktorý hľadal úľavu v&nbsp;alkohole. Opitý si často vybíjal zlosť na manželke, no&nbsp;najmä na synoch. Klaus to mal o&nbsp;to ťažšie, že navštevoval školu, v&nbsp;ktorej jeho otec vyučoval.
Ten ho mal neustále na očiach. Vydýchol si, keď sa rodičia rozhodli poslať ho do vtedajšieho Trevíru na internátnu školu. Z&nbsp;nadobudnutej slobody sa netešil dlho, po roku sa celá rodina presťahovala do mesta za ním. Klaus Barbie už v&nbsp;detstve prejavoval násilnícke sklony. V&nbsp;škole bol nepísaným vodcom rovesníkov a&nbsp;rád vyhľadával konflikty a&nbsp;bitky. Učeniu sa príliš nevenoval, hoci otec mu neustále zdôrazňoval, že z&nbsp;neho chce mať kňaza, takže ho po maturite čaká teologická fakulta. Skúšku dospelosti zvládol v&nbsp;roku 1933, no nechystal sa ani na ďalšie štúdium, ani do práce.

V&nbsp;tom čase bol aj on v&nbsp;mládežníckej organizácii Hitlerjugend a&nbsp;ako nezamestnaný po skončení strednej školy nastúpil dobrovoľne do Ríšskej pracovnej služby. Z&nbsp;tohto pracovného tábora bol už len krôčik k&nbsp;nacistickej strane. V&nbsp;roku 1933 rodinu čakali dve smutné udalosti. Na chronické ochorenie zomrel mladší syn Kurt a&nbsp;o&nbsp;niekoľko mesiacov ho nasledoval otec. Skon hlavy rodiny bol pre matku a&nbsp;Klausa vyslobodením. Zbavili sa otcovho násilníckeho správania a&nbsp;Klaus sa dostal spod jeho zhubného alkoholického vplyvu. Matka sa ho pokúsila presvedčiť, aby si namiesto nacizmu zvolil inú životnú dráhu.
Mala na mysli vysokú školu. Klaus jej nápad rázne zamietol, v&nbsp;roku 1935 sa stal členom spravodajskej služby Siecherheitsdienst v&nbsp;Berlíne a&nbsp;o&nbsp;dva roky vstupom do NSDAP bol z&nbsp;neho oficiálne nacista. Spočiatku bol bezvýznamný člen, lenže on chcel viac. Preto bol až príliš horlivý, pokiaľ šlo o&nbsp;zločineckú činnosť. S&nbsp;krutosťou prenasledoval Židov, homosexuálov, odporcov režimu, čo mu prinieslo rýchly vzostup po vojenskom rebríčku.
Po začatí druhej svetovej vojny ho umiestnili na okupované územie do Holandska. Najprv v&nbsp;Haagu a&nbsp;potom sa v&nbsp;Amsterdame osvedčil pri prenasledovaní takzvaných nepriateľov ríše. Následne ho odvelili do Francúzska, najprv na juh do mesta Gex a&nbsp;v&nbsp;roku 1942 do Lyonu, kde sa stal veliteľom gestapa. Pre svoje sadistické chúťky tam našiel raj, no pre zatknutých to bolo peklo na zemi. Po dvoch rokoch získal prezývku „mäsiar z&nbsp;Lyonu“. Jeho obete veľmi dobre vedeli prečo.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Proti ľudskosti</h3>
„Bol to surovec a&nbsp;mal blčiace oči monštra,“ to boli najčastejšie slová obetí, ktoré prežili Barbieho mučenie. „Kto to nezažil, ten si to nedokáže predstaviť,“ vyjadrila sa jedna z&nbsp;obetí Lisa Leserv­ová. Devätnásť dní denne podstupovala tie isté muky: topil ju v&nbsp;kadi s&nbsp;vodou, nasledovala bitka pendrekom a&nbsp;potom ju nahú hodil do vane s&nbsp;ľadovou vodou. Devätnásty deň si musela ľahnúť na zem a&nbsp;bil ju dovtedy, kým jej nezlomil chrbticu. Keď sa po jednom výsluchu prebrala z&nbsp;bezvedomia, počula Chopinovu polonézu Héroïque, ktorú v&nbsp;miestnosti hrala na klavíri neznáma žena.
Barbie sa k&nbsp;Lise sklonil a&nbsp;láskavým hlasom sa jej prihovoril: „Ste taká statočná, moja milá. Nikto to nevydržal tak dlho ako vy, obdivujem vás. Už to máme takmer za sebou. Kto je Stephan?“ Keď netýral ju, mučil jej 15-ročného syna a&nbsp;ona sa musela na to pozerať. Doslova sa vyžíval v&nbsp;krutostiach na tých najbezbrannejších deťoch. Púšťal do nich elektrický prúd, lámal im končatiny, sexuálne ich zneužíval a&nbsp;pri tom mu „asistovali“ jeho obľúbené psy. Vypočúvanie detí trvalo týždne, počas ktorých ich hodiny bil a&nbsp;mučil. A&nbsp;to všetko s&nbsp;úsmevom od ucha k&nbsp;uchu. Otec dvoch detí – Ute Reginy, narodenej v&nbsp;roku 1941, a&nbsp;Klausa-Georga, narodeného v&nbsp;roku 1946.

Skôr než odišiel večer do „práce“, rozlúčil sa s&nbsp;dcérou bozkom na dobrú noc. Ráno, prv než sa s&nbsp;ňou zvítal, si musel reálne, nie symbolicky, zmyť krv z&nbsp;rúk. Jeho besnenie opísala aj bývalá členka francúzskeho odboja, ktorej Klaus Barbie zavraždil otca: „Zbil ho do bezvedomia, hlavu mu ponoril do vedra s&nbsp;čpavkom a&nbsp;zaživa z&nbsp;neho stiahol kožu.“ Práve Barbie zajal a&nbsp;mučil vysokého predstaviteľa hnutia odporu Jeana Moulina. Tento bývalý prefekt sa v&nbsp;čase vojny stretol v&nbsp;Londýne s&nbsp;generálom de Gaullom, vtedajším vodcom francúzskych oslobodeneckých síl. Dohodli sa, že Jean Moulin sa vráti do okupovaného Francúzska a&nbsp;pokúsi sa zjednotiť hnutie odporu.
Po náročných rokovaniach spojil domáci odboj, no sám padol do rúk gestapa – jedného z&nbsp;jeho najkrutejších predstaviteľov. Klaus Barbie si nenechal ujsť príležitosť „ukázať sa“ a&nbsp;„zaslúžiť si“ vyznamenanie Železný kríž II. triedy za dolapenie a&nbsp;zneškodnenie nepriateľa. Pri výsluchoch ho nešetril, jeho smrť mala byť výstrahou pre francúzsky odboj. Oblieval ho vriacou vodou, pod nechty mu pichal rozžeravené ihly, prsty mu jeden po druhom lámal medzi dverami a&nbsp;zárubňou. Nemal v&nbsp;tele kostičku, ktorá by bola zostala celá. Dolámal mu ruky, nohy, rebrá... Moulin bol taký dobitý, že nevládal rozprávať, tvár pripomínala kašu, vybité mal oči i&nbsp;zuby.

V&nbsp;takomto stave ho ukázali ostatným väzňom. „Bol v&nbsp;bezvedomí, na tvári mal veľké modré rany a&nbsp;z&nbsp;rozbitých úst mu vychádzalo chrčanie,“ opisoval dokatovaného Moulina spoluväzeň Christian Pineau. Klaus Barbie sa za 21 mesiacov vyčíňania na gestape v&nbsp;Lyone zúčastnil na 4&nbsp;300 popravách, uväznil vyše 14-tisíc odbojárov a&nbsp;do koncentračných táborov dal deportovať asi 7&nbsp;500 ľudí. Do Osvienčimu poslal aj 44 židovských sirôt zo statku Izieu, ani jedno z detí neprežilo. Posledný odsun 660 ľudí z&nbsp;Lyonu do nacistického tábora sa uskutočnil pod Barbieho dohľadom v&nbsp;auguste 1944. Spojenecké vojská oslobodili Lyon o&nbsp;mesiac neskôr, v&nbsp;septembri.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Nič neoľutoval</h3>
Po skončení vojny sa vrátil do Nemecka, na chvíľu sa stratil v&nbsp;povojnovom chaose. Vo Francúzsku ho v&nbsp;roku 1947 v&nbsp;troch súdnych procesoch v&nbsp;neprítomnosti odsúdili na trest smrti za mučenie, popravy, plienenie a&nbsp;deportácie. No Barbie šikovne prevrátil kabát a&nbsp;ani rozsudok smrti neodradil spojencov, aby ho naverbovali do svojich služieb. Získaval informácie pre Britov, Rumunov aj pre sovietsku zónu. Začiatkom 50. rokov sa z&nbsp;neho stal platený špión pre americkú tajnú službu CIC, predchodcu CIA. Američania mali po vojne panický strach z&nbsp;komunizmu, a&nbsp;hoci bol Barbie odsúdený ako vojnový zločinec, neváhali využiť jeho skúsenosti v&nbsp;boji proti nemu.
Jeho hlavnou úlohou bolo vyhľadávať nemeckých nacistických agentov v&nbsp;spojeneckých armádach. Výmenou za spoluprácu pri hľadaní nacistov sa mohol vyhnúť súdu. Francúzsko však stupňovalo tlak a&nbsp;žiadalo jeho vydanie. Z&nbsp;obavy, aby Francúzi nezískali od Klausa Barbieho tajné americké informácie, pomohla mu CIC ujsť do Bolívie aj s&nbsp;manželkou a&nbsp;deťmi. S&nbsp;rodinou sa usadil v&nbsp;hlavnom meste La Paz pod menom Klaus Altmann. Prvé roky žil nenápadne, no keď koncom 50. rokov získal bolívijské občianstvo, nadviazal – alebo možno len oživil – kontakty s&nbsp;vplyvnými dôstojníkmi.

Vojenskí predstavitelia ho dokonca vymenovali za podplukovníka bolívijskej armády a&nbsp;pôsobil ako ich poradca v&nbsp;boji proti vládnej opozícii a&nbsp;partizánom, čo zahŕňalo prednášky o&nbsp;vyšetrovacích metódach a&nbsp;mučení nepriateľa. Vynikajúce vzťahy mal s&nbsp;politickými špičkami krajiny, bol na čele lodiarskej spoločnosti, zastupoval bonnskú firmu, ktorá predávala najmä juhoamerickým štátom prebytočný materiál západonemeckej armády. Šesťdesiate roky mu priali, jeho bohatstvo rástlo. V&nbsp;tom období s&nbsp;ním nadviazala spoluprácu spolková spravodajská služba. V&nbsp;roku 1966 posielal osem mesiacov do Nemecka správy, no potom veľmi rýchlo špionáž ukončil.
Nemci ho pozvali na školenie agentov, no on odmietol, čo im bolo podozrivé. Barbieho v&nbsp;tom čase malo v&nbsp;hľadáčiku nemecké veľvyslanectvo v&nbsp;La Paz pre protižidovské výroky. Začiatkom 70. rokov sa na scéne zjavili manželia Beate a&nbsp;Serge Klars­feldovci, lovci nacistov. Dostali sa im do rúk tajné dokumenty a&nbsp;na fotke identifikovali lyonského mäsiara. Fotografia údajného Klausa Altmanna vyšla vo francúzskom denníku L‘Aurore, no Barbie zostával naďalej v&nbsp;Bolívii, na slobode. Vtedajší režim ho odmietol vydať na trestné stíhanie. V&nbsp;denníku La Paz v&nbsp;roku 1974 uviedol, že je hrdý na svoju činnosť počas vojny vo Francúzsku, pretože aj jeho zásluhou sa v&nbsp;ňom nenastolil socializmus.
Trvalo ďalších dvanásť rokov, až kým sa na čelo Bolívie nedostala vláda Hernána Silesa Zuaza, aby šialený vojnový zločinec Klaus Barbie skončil v rukách francúzskej justície. Šiesteho februára 1983 na úsvite pristálo na medzinárodnom letisku Ca­yenne-Rochambeau vo Francúzskej Guyane vojenské lietadlo z Bolívie s jediným pasažierom. Policajný dôstojník Charles Reverchon sa na palube ocitol pred starcom, ktorý mu položil len jednu otázku: „Nemecko?“ „Nie, Cayenne, Francúzsko,“ odpovedal dôstojník. Barbie zostal ohromený, neveril, že nie je v&nbsp;rodnej krajine, no navonok zachoval pokojnú tvár.

„Videl som ten jeho prenikavý pohľad, ktorý mrazil až v&nbsp;chrbte,“ opísal prvé chvíle s&nbsp;ním francúzsky policajt. Viac sa o&nbsp;nič nezaujímal, celú cestu spal. Klaus Barbie pochopil, čo ho čaká. Po vyše tridsiatich rokoch života v&nbsp;Bolívii letí do Francúzska. Po pristátí ho z&nbsp;Paríža previezli do lyonskej väznice, kde nacisti počas vojny držali svoje obete. Babička policajného dôstojníka Reverchona príchod Klausa Barbieho okomentovala lakonicky v&nbsp;dialekte: „Mali ste ho skoliť.“ Cieľ misie bol však iný: postaviť ho pred súd. Súdny proces s&nbsp;Klausom Barbiem sa začal 11. mája 1987 v&nbsp;Lyone za obrovského záujmu verejnosti. Trval osem týždňov, vypovedalo v&nbsp;ňom sto svedkov, obžaloba mala 341 bodov.
V&nbsp;konfrontácii s&nbsp;mnohými obvineniami Barbie vždy len chladno odvetil: „Nemám čo povedať.“ Jeho právnik Jacques Verges, ktorý neskôr obhajoval aj&nbsp;srbského prezidenta Slobodana Miloševiča, vykresľoval svojho klienta ako obeť francúzskej justície. Márne, po 6,5-hodinovej porade troch sudcov a&nbsp;deviatich porotcov Barbie dostal najvyšší trest: doživotie za zločiny proti ľudskosti. Na záver súdneho procesu vyhlásil: „Keď sa postavím pred Boží súd, Pán ma uzná za nevinného.“ Klaus Barbie zomrel ako 77-ročný v&nbsp;septembri 1991 na leukémiu vo väzenskej nemocnici v&nbsp;Lyone. Za mrežami si odpykal štyri roky bez toho, aby sa priznal k&nbsp;beštiálnym skutkom alebo oľutoval svoje činy. Nacistickej ideológii bol verný až do konca.

Klaus Barbie mal prezývku "mäsiar z Lyonu". Moc si upevňoval sadizmom

Výber pre vás

Klaus Barbie mal prezývku "mäsiar z Lyonu". Moc si upevňoval sadizmom

Súvisiace články

Pes nie je najlepší priateľ človeka: Veda našla 6 dôvodov, prečo mať radšej mačku

Špáranie v nose dokáže byť nebezpečné: Robíte to správne?

FOTO Z drôtu tvorí sochy, ktoré vedia ohromiť rozmermi

Skutočný hobit: Muž žije ako postava z fantasy románov

Vydajte sa na cestu sebapoznania po Svätomariánskej púti

Filmy s nezabudnuteľným Jozefom Kronerom: Poznáte ich? (KVÍZ)

Výber pre vás