Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Ernest Duchesne úrácu nazval Príspevok k štúdiu vitálnej konkurencie medzi mikroorganizmami: Antagonizmus medzi plesňami a mikróbmi. Názov síce vyzerá zložito, no základná myšlienka práce je pomerne jednoduchá: baktérie a plesne sú v neustálom boji o prežitie a toto nepriateľstvo by sa dalo využiť na terapeutické účely. 

Hoci terapeutické vlastnosti húb a rastlín pri liečbe infekcií boli známe už od staroveku, Duchesne experimentálne dokázal, že niektoré plesne v laboratórnych kultúrach pri injekčnom podaní morčatám ničia patogénne baktérie ako napríklad Salmonella typhi (spôsobuje brušný týfus) a Escherichia coli.

Duchesne totiž objavil prírodné antibiotikum penicilín, lenže jeho práca zostala vyše 50 rokov zabudnutá. Znovu ju objavili až v roku 1949 štyri roky potom, ako Alexander Fleming dostal Nobelovu cenu za objav penicilínu.

Ernest Duchesne sa narodil v Paríži v roku 1874 ako syn chemického inžiniera, ktorý vlastnil garbiareň. Po ukončení stredoškolského vzdelania ho v roku 1894 prijali na vojenskú lekársku školu v Lyone. O dva roky neskôr začal Duchesne svoj výskum pod vedením Gabriela Rouxa, profesora mikrobiológie a riaditeľa Mestského úradu hygieny v Lyone.

Roux spozoroval zaujímavý jav: napriek množstvu spór húb vo vzduchu sa vo vode z vodovodu a vo vode z fontány huby nevyskytovali, hoci v destilovanej vode ich bolo možné prinútiť rásť. To viedlo Rouxa k podozreniu, že určité mikroorganizmy vo vode môžu brániť rastu plesní.

Navrhol Duchesnovi, aby na myšlienkue postavil základy svojej práce. Toto pozorovanie sa ukázalo ako východiskový bod pre Duchesnovu kľúčovú prácu o mikrobiálnej konkurencii, ktorá nakoniec viedla k jeho prehliadanému objavu penicilínu.

Duchesne vykonal sériu pokusov, pri ktorých kultivoval pleseň Penicillium glaucum v bujóne a potom do kolónií húb vniesol malé množstvá baktérií Salmonella typhi a Escherichia coli. Spóry húb zakaždým odumreli. Dospel k záveru, že v boji o prežitie majú baktérie navrch. Duchesne však špekuloval, že predtým, ako Penicillium zahynulo, mohlo oslabiť baktérie, čo mohlo znížiť ich virulenciu a patogénne vlastnosti.

Na overenie tejto teórie Duchesne injekčne podával morčatám roztok obsahujúci rovnakú zmes Penicillium glaucum a E. coli. Spočiatku zvieratá vážne ochoreli, ale rýchlo sa zotavili. Dva dni po prvej injekcii podal tú istú zmes znova a zvieratá nevykazovali žiadne príznaky choroby, čo mu naznačilo , že si vytvorili imunitu voči E. coli. Keď sa morčatám podala zmes S. typhi a P. glaucum, prejavila sa u nich podobná imunitná odpoveď.

Duchesne poznamenal, že „určité plesne (Penicillum glaucum), ktoré sa zvieratám inokulujú súčasne s veľmi virulentnými kultúrami niektorých patogénnych mikróbov (E. coli a brušný týfus), sú schopné do veľmi značnej miery znížiť virulenciu týchto bakteriálnych kultúr“.

Hoci Duchesne nedokázal identifikovať antibiotikum produkované plesňou Penicillium n, dospel k správnemu záveru o terapeutickom využití húb: „Dúfame, že pokračovanie týchto štúdií o životne dôležitej súťaži medzi hubami a mikróbmi, ktoré sme tu len začali a ku ktorým sme nepredstierali, že sme prispeli viac než len malou mierou, môže viesť k objavu ďalších skutočností užitočných a použiteľných v profylaktickej hygiene a terapii,“ napísal.

Duchesneova práca mu priniesla lekársky titul, ale jeh výskumu lekársku verejnosť nezaujal. Koncom roka 1898 Duchesna vymenovali za lekára 2. husárskeho pluku so sídlom v Senlis. V roku 1901 sa oženil, ale jeho manželka o dva roky neskôr zomrela na tuberkulózu.

On sám ochorel na túto chorobu v roku 1904 a v roku 1907 ho prepustili z armády. Posledné roky svojho života strávil v rôznych sanatóriách na juhu Francúzska a vo Švajčiarsku, než v roku 1912 vo veku tridsaťsedem rokov zomrel.<br>O šestnásť rokov neskôr, v roku 1928, zažil Alexander Fleming podobný objav ako Duchesne, keď jeho kultúry baktérie Staphylococcus aureus náhodne kontaminovala pleseň Penicillium notatum. V roku 1945 mu za tento objav udelili Nobelovu cenu.

Duchesneova práca sa znovu objavila v roku 1949 vďaka Justinovi Godartovi, ktorý vo februári toho istého roku predniesol pred Académie Nationale de Médecine príspevok s názvom „Le Précurseur Français de l'Action ‚Antibiotique‘ du Penicillium“ (Francúzsky predchodca antibiotického účinku Penicillia). To znamenalo začiatok dlho opomínaného uznania Duchesnovho prínosu na medicínskom poli.

V nasledujúcich rokoch sa názory na Duchesnov odkaz veľmi líšili. Niektorí jednoznačne tvrdili, že Duchesne bol skutočným objaviteľom penicilínu, pretože zdokumentoval jeho antibakteriálne vlastnosti desaťročia pred Flemingom. Iní tvrdili, že Duchesne síce ako prvý spozoroval antagonistický vzťah medzi plesňami a baktériami, ale jeho práca úplne neodhalila potenciál pre terapeutické použitie.

Diskusia o tom, kto skutočne objavil penicilín, však môže byť v konečnom dôsledku menej dôležitá ako uznanie pre tých, ktorí ho posunuli až k praktickému použitiu.

Hoci Duchesne aj Fleming významne prispeli k pochopeniu mikrobiálneho antagonizmu, skutočná zásluha za široké medicínske využitie penicilínu patrí vedcom, ako boli Howard Florey a Ernst Boris Chain a ich kolegovia, ktorí ho izolovali a vyvinuli do podoby lieku. Vďaka ich práci sa penicilín stal dostupným v celosvetovom meradle a spôsobil revolúciu v modernej medicíne.

Ernest Duchesne: Muž, ktorý naozaj objavil penicilín

Autor článku

Noel

Výber pre vás

Ernest Duchesne: Muž, ktorý naozaj objavil penicilín

Autor článku

Noel

Súvisiace články

10 prostriedkov proti štípancom od komárov, ktoré máte doma

Kniha, ktorá je doslova smrtiaca: Jej čítanie zabíjalo

Akého veku sa môže dožiť človek? Rekord vraj padne v blízkej budúcnosti

Výber pre vás