Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Niektorí Židia našli úkryt v domoch ich nežidovských priateľov, susedov alebo dokonca cudzích ľudí, ktorí mali pochopenie pre ich ťažkú situáciu. Títo hostitelia riskovali svoje životy, aby ukryli Židov na pôjdoch, v pivniciach, v šatníkoch alebo v iných skrytých priestoroch svojich domovov. Jedným z najznámejších príkladov je Anna Franková, ktorá sa spolu so svojou rodinou skrývala v tajnej prístavbe nad obchodnými priestormi svojho otca v Amsterdame viac ako dva roky, kým ju objavili.

Ďalší Židia hľadali útočisko na vidieku, kde sa ukrývali v stodolách, kôlňach alebo podzemných bunkroch. Útočisko Židom ponúkali aj mnohé kostoly a kláštory. Niektorí Židia sa ukrývali v lesoch alebo jaskyniach a spoliehali sa na prírodu, aby zostali v utajení. Čakali ich drsné životné podmienky a neustále nebezpečenstvo zo strany nacistov.

Jedna takáto jaskyňa sa nachádza na okraji obce Bilče-Zolote na Ukrajine asi 450 kilometrov juhozápadne od Kyjeva. Verteba je súčasťou rozsiahleho systému sadrových jaskýň, ktorý sa rozprestiera v dĺžke niekoľkých kilometrov. Jaskyňa má dlhú históriu ľudského osídlenia, ktorá sa datuje do obdobia pred šesťtisíc rokmi. Viac ako štyritisíc rokov ale bola opustená, kým sa stala útočiskom siedmich židovských rodín z Bilče-Zolote a neďalekej dediny Korolivka.

Židovské komunity sa v meste Borščiv a jeho okolí začali usadzovať začiatkom 18. storočia. Koncom 19. storočia sa obciam v tejto oblasti, ku ktorým patrili aj Korolivka a Bilče-Zolote, darilo a spolu v nich žilo približne 12 -tisíc obyvateľov. Počas ruskej okupácie za prvej svetovej vojny a ruskej revolúcie však židovské komunity v oblasti Boršova trpeli početnými pogromami, čo viedlo k výraznému poklesu ich počtu.

Smrteľný úder pre Židov v Borščove prišiel, keď na Ukrajinu vtrhli nacisti. V apríli 1942 v Borščove zriadili geto a všetci zostávajúci Židia v oblasti dostali príkaz presťahovať sa do neho. Keď začali hľadať bezpečný úkryt, židovský lekár z Bilče-Zolote, ktorý tiež hľadal vhodné miesto pre svoju rodinu, im navrhol, aby sa presťahovali do jaskyne Verteba.<br>

 odôvodnením, že ich tam s blížiacou sa zimou nikto nebude hľadať, sa Sol Wexler a jeho rodina spolu s doktorovou rodinou v noci 28. októbra 1942 presťahovali do jaskyne a vzali so sebou svoje veci. Čoskoro sa k nim pridali ďalšie rodiny, takže celkový počet obyvateľov dosiahol 28.

Aby sa dostali do jaskyne, museli sa utečenci prešmyknúť úzkym ústím jaskyne po chrbte. Spočiatku sa v rozsiahlom systéme tunelov orientovali pomocou lán, aby sa nestratili, ale postupne sa naučili pohybovať aj bez nich. Vyrobili si drevené postele a stoly, aby sa cítili viac ako doma. Zubný technik si v jaskyni dokonca zriadil pracovisko.

Spočiatku im svetlo poskytovali sviečky, ale tie dlho nevydržali. Obyvatelia si potom vytvorili zdroje svetla pomocou malých fliaš naplnených petrolejom. Stali sa nočnými tvormi, cez deň spali a po zotmení vychádzali von.

Každá rodina mala určenú osobu, ktorá bola zodpovedná za nosenie potravín a zásob zvonku. Niektorí členovia mali špeciálne odznaky, ktoré im v meste umožňovali relatívne voľný pohyb, čo využívali na to, aby v noci prepašovali zásoby do jaskyne. Dokonca si zaobstarali plechový sporák na varenie, hoci slabá cirkulácia vzduchu v jaskyni vyústila v problém s nedostatočným únikom pár. Časom však našli riešenie.

Najväčším bezprostredným problémom Židov v jaskyni bola voda. Našli miesta, kde kvapkala zo stalaktitov a po stenách jaskyne, a zbierali ju do malých fliaš a hrncov, ale nikdy jej nebolo dosť. V zime to bolo jednoduchšie, keďže mohli topiť sneh. V jaskyni boli aj iní obyvatelia, napríklad netopiere, ktoré deti strašili, a líšky, ktoré im kradli jedlo.

Jedného dňa v roku 1943, keď sa zima chýlila ku koncu, si nemecký vojak všimol pri vchode do jaskyne zemiaky, ktoré vypadli z vreca, keď do nej vkladali zásoby. Informoval Gestapo a o niekoľko dní neskôr jeho príslušníci vtrhli do jaskyne. Keď utečenci počuli blížiacich sa vojakov, presunuli sa hlbšie do jaskyne. Z 28 ľudí ukrývajúcich sa v jaskyni chytili len ôsmich a trom z nich sa nakoniec podarilo utiecť, keď gestapo vyvádzalo väzňov von.

Zvyšní jaskyniari opustili svoj úkryt a celé týždne sa túlali a skrývali, kde sa dalo - v bunkroch, stodolách a u priateľov. Potom ich jeden dedinčan upozornil na ďalšiu jaskyňu na poli s názvom Kňazova jaskyňa.

Nová jaskyňa mala len jeden malý vstupný otvor a vstupovalo sa do nej nohami napred. Vo vnútri bola totálna tma. Pri svetle sviečok sa plazili hlbšie do tunela, ktorý sa otváral do veľkej sály takej vysokej, že sotva videli strop. Za sálou našli veľký tunel vhodný na výstavbu tábora. Najdôležitejšie však bolo, že našli podzemné sladkovodné jazerá a žiadne stopy po ľudských obydliach. Jaskyňa bola dokonalá.

V noci 5. mája 1943 sa skupina 38 Židov definitívne presťahovala do Kňazovej jaskyne, ktorá sa stala ich novým domovom. Priniesli si nábytok, páperové prikrývky a vankúše, palivo a zásoby. Rodiny sa usadili na rôznych miestach v tuneloch blízko pri vode a zároveň ďaleko od miesta, kde sa varilo.

Na rozdiel od jaskyne Verteba mala Kňazova jaskyňa lepšiu cirkuláciu vzduchu a dostatok vody, čo ľuďom umožňovalo prať si oblečenie a udržiavať hygienu. Z času na čas sa niektorí Židia vydávali von, aby buď ukradli zásoby, alebo ich nakúpili od spriatelených farmárov. Dokonca ukradli mlynský kameň a používali ho na mletie obilia na múku.

Po niekoľkých mesiacoch strávených v Kňazovej jaskyni nepriateľskí miestni obyvatelia objavili úkryt a jediný vchod do jaskyne zasypali zeminou, pravdepodobne preto, aby Židov vyhladovali. Muži však vykopali ďalší východ a vytvorili preň maskovaný kryt.

Rodiny zostali v jaskyni až do apríla 1944, keď krajinu oslobodila Červená armáda a umožnila im vyjsť z úkrytu. Po stovkách dní života v tme ich zo slnka boleli oči. Jedna z preživších, štvorročná Pepkala Blitzerová, neskôr spomínala, ako úplne zabudla na slnečné svetlo. Keď vyšli z jaskyne, Pepkala požiadala matku, aby zhasla tú jasnú sviečku, pretože ju z nej príliš boleli oči. Mala na mysli slnko. Nepamätala si, že by ho niekedy videla

Príbeh Židov z jaskyne Verteba a Kňazovej jaskyne takmer upadol do zabudnutia. Až v roku 1993 jaskyniarsky veterán Chris Nicola pri prieskume jaskýň objavil stopy ľudského obydlia a nápisy na stenách. Miestni obyvatelia mu o Židoch povedali, ale nikto zrejme nevedel, čo sa s nimi stalo. Fascinovaný Nicola sa rozhodol zistiť, ako mohli ľudia bez predchádzajúcich jaskyniarskych skúseností a špecializovaného vybavenia tak dlho žiť v nehostinnom prostredí.

O desať rokov neskôr po rozsiahlom pátraní našiel šesť Židov, ktorí prežili, väčšinou členov rozvetvenej rodiny Stermerovcov. Vďaka rozhovorom s preživšími a artefaktom, ktoré našli počas pobytu na Ukrajine, dokázali Nicola a spisovateľ a fotograf Peter Lane Taylor vytvoriť jasný obraz o živote Židov v podzemí. 

Židia z jaskyne Verteba: Úkryt pred nacistami našli v podzemí

Autor článku

Noel

Výber pre vás

Židia z jaskyne Verteba: Úkryt pred nacistami našli v podzemí

Autor článku

Noel

Súvisiace články

Rozhodli sa neskrývať: Hrdinky, ktoré bojovali s nacistami

Veríte v reinkarnáciu? Znaky, že si vaša duša pamätá minulé životy

Skutočne aj Audi? Známe firmy, ktoré podporovali nacistov

Výber pre vás