Všetko sa začalo v marci 1995 v Portoriku. Tlač informovala o záhadnom úmrtí ôsmich oviec. Ich telá, údajne iba s trojicou neveľkých bodných rán, zostali celkom bez krvi. Po zverejnení správy začali hlásenia podobných prípadov rýchlo pribúdať. V auguste jeden z denníkov publikoval dokonca prvé podrobné očité svedectvo potenciálneho vinníka. Madelyne Tolentinová v portorickom meste Canóvanas, kde nahlásili úmrtia až stopäťdesiatich domácich zvierat, údajne zazrela čudesnú humanoidnú príšeru s červenými očami a veľkými pazúrmi. Vyzerala vraj ako plaz zeleno-hnedej fary s dlhými ostňami na chrbte. Bytosť merala čosi vyše metra a skákala podobne ako kengura.

Príšera dostala meno chupacabra, v podstate „upír kôz“. Napokon sa jej vyčíňanie rozšírilo do ďalších krajín. Prakticky neporušené mŕtvoly domácich zvierat bez krvi ľudia hlásili aj v Čile, Mexiku, Brazílii, Argentíne, Bolívii, Dominikánskej republike, Hondurase, Paname, Peru,  Salvadore či na juhu USA.

Chupacabra sa stala vďačným predmetom fantastických článkov rôznych kníh a časopisov zameraných na záhady. A tak, ako to v podobných prípadoch býva zvykom, čím fantastickejšie tvrdenia sa predkladali, tým obskúrnejší bol ich zdroj. Mohli sme sa dočítať o tisíckach a tisíckach nevysvetliteľných zabití domácich zvierat – samozrejme, vždy zostali bez jedinej kvapky krvi. Takisto sa spomínali veľkolepé expedície za chupacabrou od „uznávaných bádateľov“, o ktorých, ako sa ukázalo, nikto nikdy nepočul. <br /> Našťastie, prípad podrobne skúmal aj americký expert na novodobý folklór a masové hystérie Benjamin Radford. Vyhľadal očitých svedkov, dostupnú dokumentáciu prípadov a ľudí, ktorí vykonali pitvy údajných obetí  chupacabry. V neposlednom rade, na prípad sa pozrel v širšom psychologickom a spoločensko-kultúrnom kontexte. Výsledky svojho päťročného bádania zhrnul v knihe Na stope chupacabry (Tracking the Chupacabra, 2011).

Radford sa zhováral aj s Madelyne Tolentinovou, ktorej očité svedectvo výrazne pomohlo ukotviť chupacabru v povedomí širokej verejnosti. Sprostredkovala mu mnohé obskúrne fámy ako jasné fakty – napríklad, že sa našiel sliz príšery a vedci potvrdili jeho mimozemský pôvod. Keď jej výskumník ukázal mimozemskú kreatúru zvanú Sil z amerického sci-fi hororu Mutant (1995), priznala: „Podobnosť s chupacabrou je naozaj pôsobivá.“ Radfordovi dokonca potvrdila, že tento film videla len niekoľko týždňov predtým, ako ohlásila videnie chupacabry, a nadobudla presvedčenie, že udalosti podobné filmu neboli fiktívne, ale sa reálne odohrávali v Portoriku. Tým potvrdila Radfordovo podozrenie, že podoba chupacabry má v skutočnosti hollywoodsky pôvod.

Ako si však vysvetliť bizarnú skutočnosť, že údajným obetiam chupacabry celkom chýbala krv? Nijako. Niet čo vysvetľovať. Portorický veterinár David Morales pitval stovky údajných obetí chupacabry, z ktorých ani jedno zviera v skutočnosti neprišlo o všetku krv. Podrobnejší pohľad na telá okrem prítomnosti krvi odhalil aj to, že obete sa útočníkovi často vehementne bránili. Zo stôp na telách Morales dokonca identifikoval útočníkov – pozorované zranenia zodpovedali útokom divých psov alebo kojotov, ojedinele boli páchateľmi opice a dravé vtáky. Mnohé ďalšie domáce zvieratá, ktoré „záhadne zahynuli“, pitval Hector Garcia, riaditeľ veterinárnej služby portorického ministerstva poľnohospodárstva. Čo zistil? Hoci to navonok mohlo vyzerať inak – napríklad pre vnútorné krvácanie –, v telách nachádzal „očakávané množstvo krvi“ a potvrdil, že na nič mimoriadne nenarazil.

Nielenže sa vykonali pitvy údajných obetí chupacabry, nadšenci dokonca poskytli množstvo údajných tiel samého tvora. Vždy sa ich podarilo spoľahlivo identifikovať. Napriek chýbajúcej srsti, netypicky sfarbenej koži, prípadne zvláštnemu chrupu išlo o psy, kojoty a v jednom prípade dokonca o medvedíka čistotného. Príčinou čudesného vzhľadu týchto zvierat bola ťažká forma svrabu – prašiviny, prípadne iné choroby. Vyzerali odpudivo, čudne, ale rozhodne nešlo o neznáme príšery. <br /> Čudujete sa, ako si mohli ľudia zmýliť tvora podobného psovi s dvojnohou, chupacabrou podobnou jašterovi? Pod označením chupacabra sa v skutočnosti skrývajú dve celkom odlišné zvieratá. Na jednej strane je to mimozemsky pôsobiaci humanoidný jašter Madelyne Tolentinovej, na druhej strane – a oveľa častejšie! – tvor podobný psovi, ale bez srsti, s výraznou, vystupujúcou chrbticou, vypúlenými očami a dlhými tesákmi a pazúrmi. Práve tento druhý typ sa zväčša spája so záhadným „vycicaním“ hospodárskych zvierat. Je to trochu paradoxné, pretože zvieratá podobné psom nedokážu cicať. Na to treba vcelku špecializovanú stavbu tvárovej oblasti.

Mnohí majitelia „záhadne“ uhynutých zvierat vyhlasujú, že útoky chupacabry v skutočnosti nemohli spôsobiť psy či kojoty preto, lebo tieto zvieratá svoju obeť zožerú. V skutočnosti neskúsené alebo zranené psy aj kojoty z času na čas úlovok zanechajú. Inokedy sa korisť ubráni či ujde, ale neskôr podľahne šoku alebo vnútornému krvácaniu. Na tele zostane len niekoľko bodných rán po tesákoch. Áno, nielen chupacabra, ale aj psovité šelmy majú tesáky, ktoré zanechávajú bodné rany.

Na prvý, no nie druhý, pohľad nezvyčajné úmrtia domácich zvierat viedli k fámam o záhadnej vražednej príšere. Fám sa chopili médiá, zmenili ich na senzáciu a tá viedla k masovej hystérii. Taký je záver Benjamina Radforda. Americký výskumník ani pri najväčšej snahe nevypátral akékoľvek správy o bytosti, ktorá by zodpovedala opisom chupacabry, publikované skôr ako „svedectvo“ Tolentinovej. Radford za takúto publikovanú zmienku dokonca verejne ponúkol finančnú odmenu. Zbytočne.  <br /> Scenáru masovej hystérie zodpovedajú aj okolnosti rozšírenia ošiaľu okolo chupacabry. Ten sa dostal mimo Portorika až v marci 1996 po tom, ako sa o príšere hovorilo v mimoriadne populárnej latinsko-americkej talkshow Cristina. „Tento náhly vzostup správ o vyčíňaní chupacabry je silný dôkaz pre kultúrne vysvetlenie a perfektné zapadá do príkladu masovej hystérie,“ píše Radford. „Ak chupacabry nepozerali talkshow Cristina a náhle sa nepresťahovali do oblastí, kde sa Cristina vysiela, neexistuje logické vysvetlenie, aby sa zvieratá tak náhle stali predmetom svedectiev.“ David Morales súhlasí so scenárom masovej hystérie: „Preskúmal som každé jedno tvrdenie a každý údajný dôkaz existencie chupacabry. Všetky boli chabé.“

Tajomná chupacabra: Ozajstná príšera alebo len masová hystéria?

Výber pre vás