Ako<a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/helen-kellerova-dokazala-bez-zraku-sluchu-viac-ako-vacsina-zdravych-ludi" target="_blank"> píše Život</a>, narodila sa ako zdravé dieťa a&nbsp;rodičia Kate a&nbsp;Arthur z&nbsp;nej mali obrovskú radosť. Žili v&nbsp;Alabame a&nbsp;ich dcér­ka sa ničím nelíšila od svojich rovesníkov. Ako deväťmesačná povedala prvé slová, ale o&nbsp;desať mesiacov bolo všetko inak. Ochorela a&nbsp;lekári nevedeli povedať, o&nbsp;akú diagnózu ide. Odborníci dnes usudzujú, že to mohol byť šarlach, hemolytický streptokok alebo meningitída. Lenže koncom 19. storočia bola medicína v&nbsp;jej prípade bezmocná. Ťažké ochorenie ju pripravilo o&nbsp;zrak, o&nbsp;sluch a&nbsp;prestala rozprávať. Rodičia boli zúfalí. Dokonca sa obávali, či prežije.

Stal sa zázrak a&nbsp;Helen sa postupne zotavovala. Vynaložili obrovské úsilie a&nbsp;hľadali pre ňu pomoc u&nbsp;rôznych špecialistov. Aj za cenu, že sa menej venovali ďalším deťom. Viacerí odborníci im radili, aby ju umiestnili do špeciálneho ústavu. To odmietli, hoci pre hendikep svojej dcéry psychicky trpeli. Boli dosť majetní, a&nbsp;tak hľadali pomoc ďalej. Najmä keď u&nbsp;nej videli veľkú chuť do života. A&nbsp;malá Helen sa naozaj snažila. Dievčatko sa naučilo niekoľko desiatok základných posunkov znakovej reči a&nbsp;pomocou nich komunikovalo s&nbsp;okolím. V&nbsp;piatich rokoch Helen vedela poskladať usušenú bielizeň a&nbsp;medzi vecami rozoznať, ktoré šaty sú jej. Jej nerozlučným spoločníkom sa stal domáci pes a&nbsp;kamarátila sa s&nbsp;dcérou ich černošskej kuchárky Marthou.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE ZO ŽIVOTA VÝNIMOČNEJ ŽENY NÁJDETE V GALÉRII

Pri kontakte s&nbsp;deťmi i&nbsp;dospelými však zistila, že je iná ako oni. Okolo nej sa ľudia dorozumievali ústami. A&nbsp;ona nevedela, ako na to. Vo svojej prvej knihe Príbeh môjho života spomína na tieto okamihy takto: „Stála som medzi dvomi osobami, ktoré sa spolu rozprávali, a&nbsp;dotýkala som sa ich pier.“ Aj ona až tvrdošijne skúšala pohybovať perami, ale bez úspechu, rozprávať nedokázala. Čím bola staršia, tým viac ju to doháňalo do zúfalstva: „Kričala som a&nbsp;kopala okolo seba tak dlho, až som vysilená spadla na zem.“ Znakmi, ktoré dovtedy používala, nedokázala povedať všetko, čo chcela. Márne sa pokúšala vyjadriť niečo viac, nešlo jej to, a&nbsp;tak prichádzal krik, ten vystriedal plač, po ňom nasledovalo fyzické vyčerpanie.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;jej detskej duši sa nahromadili mnohé pochybnosti o&nbsp;sebe, o&nbsp;vlastnej odlišnosti, prichádzalo odcudzenie, odlúčenosť od ostatných, čo opäť viedlo k&nbsp;výbuchom zlosti. Uvedomovala si, že sa správa zle, ale nemohla si pomôcť. Najviac sa vždy vyvŕšila na kamarátke Marthe: „Robilo mi dobre ovládať ju a&nbsp;ona sa proti mojej tyranii nebránila, pretože nechcela riskovať, že ju zbijem.“ Jej správanie bolo zo dňa na deň horšie. Bila súrodencov, keď jedli, búchala do tanierov okolosediacich, prevrátila kolísku s&nbsp;mladšou sestrou. Bolo to čoraz horšie. Súrodenci sa jej báli a&nbsp;ostatní členovia rodiny ju volali malý netvor. Mala len šesť rokov a&nbsp;výbuchy zlosti takmer každú hodinu – pre všetko. Keď raz zamkla matku v&nbsp;komore a&nbsp;odmietla ju pustiť von, to už bola posledná kvapka, rodičom pretiekol pohár trpezlivosti. Vedeli, že akútne potrebuje odbornú pomoc. Veď ako ju zvládnu, keď bude staršia a&nbsp;silnejšia?

Medzi odborníkmi, ktorých oslovili, bol aj Alexander Graham Bell, vynálezca telefónu. Vyučoval hluchonemých, deti i&nbsp;dospelých. A&nbsp;predstava Kellerovcov bola dať Helen do školy, nie do nejakého uzavretého zariadenia. Lenže keď Graham Bell zistil, že šesťročné dieťa nielenže nepočuje, ale ani nevidí, netrúfol si venovať sa jej. Rodičom odporučil obrátiť sa na Perkinsonovu školu pre slepcov v&nbsp;Bostone. Riaditeľ tejto školy im vyšiel v&nbsp;ústrety a&nbsp;poslal k&nbsp;nim na domácu výučbu svoju najlepšiu študentku, čerstvú maturantku Anne Sullivanovú. Bola to írska imigrantka, ktorá v&nbsp;piatich rokoch prekonala trachóm a&nbsp;takmer prišla o&nbsp;zrak. V&nbsp;deviatich jej skonala matka na tuberkulózu a&nbsp;otec alkoholik sa o&nbsp;ňu a&nbsp;o&nbsp;brata nedokázal postarať. Dal ich do chudobinca, v&nbsp;ktorom boli umiestnení aj duševne chorí ľudia. Ošetrovatelia na nich skúšali rôzne liečebné metódy vrátane elektrošokov.

Či túto praktiku použili aj na Anninom bratovi, nevedno, no v&nbsp;zariadení zomrel. Takže v&nbsp;chudobinci zostala bez súrodenca, sama, vystrašená a&nbsp;takmer nevidiaca. Neskôr, po operácii, jej lekári čiastočne vrátili zrak a&nbsp;ona sa stala vynikajúcou študentkou v&nbsp;Perkinsonovom inštitúte. Takže riaditeľ neváhal a&nbsp;poslal ju ku Kellerovcom. Veď kto iný dokáže pomôcť malému dievčaťu, ak nie práve Anne, chovankyňa slepeckého ústavu? Na ich dvere zaklopala 3. marca 1887 a&nbsp;neskôr Helen označovala tento dátum za najdôležitejší deň svojho života. Anne sa obávala, že jej zverenkyňa bude mentálne nevyspelé dieťa, ale hneď po príchode zistila, že sa bude venovať rozumnému a&nbsp;duševne silnému stvoreniu, ktoré však nikoho neposlúcha. Presvedčila sa o&nbsp;tom hneď pri ich zoznámení: Helen sa podarilo v&nbsp;nestráženej chvíli zamknúť Anne v&nbsp;izbe a&nbsp;von sa dostala iba s&nbsp;pomocou pána Kellera rebríkom cez okno. Odhliadnuc od tohto „privítania“ Anne zistila, že Helen komunikuje, ale vlastným spôsobom. Ak chcela osloviť otca, ukázala, že si nasadzuje okuliare, ak potrebovala mamu, priložila si dlaň na líce.

Hoci sa Anne snažila, spočiatku žiačku svojou vyučovacou metódou nezaujala, a&nbsp;tak sa jej nedarilo ani prekonať jej neposlušnosť. Výučbu začala tým, že Helen vkladala do jednej ruky rôzne predmety a&nbsp;na druhú jej prstom, písmeno po písmene, písala názvy vecí. Po Anne ich Helen dokázala prstom zopakovať, ale nechápala, že sú to názvy, mená. Nepísala, iba opakovala gestá svojej učiteľky. „Ako cvičená opica,“ vyjadrila sa vo svojom neskoršom životopise.

Anne teda zvolila inú metódu. Pomohla jej voda. Jedného dňa jej pri studni na ruku naliala studenú vodu a&nbsp;na druhú napísala w-a-t-e-r (voda, pozn. red.). „Zrazu som si ako v&nbsp;hmle spomenula na niečo zabudnuté, porozumela som tajomstvu reči, to slovo mi dalo svetlo do života,“ napísala neskôr. Až vtedy pochopila, že každé nové slovo jej lepšie pomôže sformovať myšlienku a&nbsp;vyjadriť svoje pocity. Jej štúdium nabralo obrovské tempo: „Nenašli by ste šťastnejšie dieťa.“ Nešlo všetko ako po masle, neraz sa trápila, ale bola tu trpezlivá Anne, ktorá jej pomáhala pri ťažkých výrazoch, napríklad keď pribudli abstraktné slová – myslenie, láska... Postupne zvládla aj jej trucovanie a&nbsp;upokojila sa aj Helen, pretože učenie ju veľmi zaujalo.

Ako 11-ročná už vedela „počúvať“ pomocou prstov priložených k&nbsp;perám, naučila sa písať perom. Dokonca aj rozprávať napriek tomu, že desať rokov nevidela na pery a&nbsp;nepočula žiadny hlas. Anne na to mala špeciálnu metódu: Heleninu ruku si položila na tvár tak, aby sa jeden prst dotýkal hrdla, druhý pier, ďalší nosa, keď vyslovovala jednotlivé hlásky. Aj keď to znie neuveriteľne, fungovalo to. Za jednu hodinu sa usilovná žiačka naučila prvých šesť hlások. Veta, ktorú neskôr vyslovila ako prvú, bola: „Je teplo.“ Helen nikdy nezabudla na ten pocit šťastia, hrdosti, prekvapenia, keď ju povedala.

Treba priznať aj to, že keď už vedela rozprávať, nie vždy bolo jej vetám ľahko rozumieť. Aby sa to stalo, musela hovoriť veľmi pomaly. No opäť bola pri nej Anne a&nbsp;potom i&nbsp;jej ďalšie nástupkyne, ktoré, ak bolo treba, jej reč prekladali. Pokiaľ šlo o&nbsp;Anne a&nbsp;Helen, našli si k&nbsp;sebe cestu a&nbsp;vytvoril sa medzi nimi vzťah, ktorý trval 49 rokov. Helen Kellerová s&nbsp;pokorou a&nbsp;vďakou oslovovala Anne učiteľka až do jej smrti v&nbsp;roku 1936. Počas odchodu z&nbsp;tohto sveta bola pri nej a&nbsp;držala ju za ruku.

Keď si Helen osvojila schopnosť komunikovať, nastúpila na bostonskú Perkinsonovu školu pre slepcov. Anne ju sprevádzala i&nbsp;tam. Študovala matematiku, zoológiu, angličtinu, naučila sa Braillovo písmo i&nbsp;písať na Braillovom písacom stroji. Po maturite chcela pokračovať na Harvardovej univerzite. Nad jej univerzitným vzdelávaním však visel veľký otáznik, pretože rodičia si financovanie nemohli dovoliť. 

Vtedy sa v&nbsp;jej živote zjavil spisovateľ Mark Twain. Obdivoval jej chuť do života, húževnatosť, s&nbsp;akou šla za vzdelaním. Sprostredkoval jej stretnutie s&nbsp;bohatým podnikateľom Henrym H. Rogersom zo Standard Oil, ktorý jej štúdium na univerzite financoval. Na prijímacích pohovoroch nemala žiadne úľavy, robila tie isté skúšky ako študenti bez hendikepu. V&nbsp;roku 1904 s&nbsp;úspechom ukončila Harvardovu univerzitu. Získala diplom z&nbsp;angličtiny a&nbsp;nemčiny, ovládala gréčtinu a&nbsp;latinčinu a&nbsp;stala sa prvou hluchoslepou držiteľkou univerzitného titulu na svete. Bola to však i&nbsp;zásluha Anne Sullivanovej, ktorá po celé štyri roky na prednáškach sedávala vedľa nej a&nbsp;učebnú látku jej vyťukávala do ruky.

Helen napísala spolu dvanásť kníh, prvú ešte v&nbsp;poslednom ročníku na univerzite – Príbeh môjho života. Čitateľov zaujala, preložili ju do viacerých svetových jazykov. Potom nasledovali ďalšie v&nbsp;Braillovom písme: Optimizmus, Svet, v&nbsp;ktorom žijem, Pieseň o&nbsp;kamennej stene, Preč z&nbsp;tmy, Moje náboženstvo. Napriek nadšenému prijatiu kritikov i&nbsp;čitateľov sa objavili aj kritické recenzie. „Všetko, o&nbsp;čom píše, pozná iba z&nbsp;počutia, jej pocity sú sprostredkované, mimo dosahu jej vnímania,“ objavilo sa na stránkach časopisu The National. Helen Kellerová reagovala takto: „Vždy som cítila, že mám všetkých päť zmyslov, preto je môj život taký plnohodnotný, úplný. Tak je pre mňa prirodzené, že používam napríklad slovo vidím.“ Mala na mysli „slepé videnie“ a&nbsp;„vidiace ruky“. „Moje prsty, samozrejme, na prvý raz neprecítia celok, cítim časti, ktoré si v&nbsp;mysli zostavím do celku.“

Zmysly, ktoré jej zostali, mala mimoriadne vyvinuté. Známeho človeka spoznala podľa vibrácií, ktoré vydávali jeho kroky, stisk ruky jej napovedal jeho náladu. Milovala hudbu, vnímala ju celým telom, vynikajúco tancovala v&nbsp;rytme foxtrotu i&nbsp;waltzu. Hoci na verejnosti nedávala najavo, že kritiky o&nbsp;nepôvodnosti jej tvorby ju trápia, po celý život jej nedávali spávať. V&nbsp;neskorších rokoch napísala, že v&nbsp;najťažších chvíľach sa utešovala vetou Reného Descarta: „Myslím, teda som.“

Mark Twain sa stal jej celoživotným priateľom a&nbsp;pomáhal jej aj po absolvovaní univerzitného štúdia. Zapájal ju do kultúrneho diania, vodil ju do spoločnosti, zoznámil ju s&nbsp;mnohými významnými osobnosťami. Známa je jeho veta: „Dve najzaujímavejšie postavy 19. storočia sú Napoleon a&nbsp;Helen Kellerová.“ Helen sa naučila plynulo po francúzsky a&nbsp;nemecky, veľmi pozorne sledovala dianie vo svete, prijímali ju americkí prezidenti od Stephena G. Clevelanda až po Johna F. Kennedyho, precestovala mnoho krajín a&nbsp;na audienciách s&nbsp;ich predstaviteľmi sa snažila zlepšiť životné podmienky ľudí so zdravotným postihnutím.

Na Blízkom východe u&nbsp;miestnych lídrov obhajovala práva nevidiacich a&nbsp;nepočujúcich. Vtedajší egyptský minister školstva jej prisľúbil, že vytvoria stredné školy pre nevidiacich, aby mohli po ich absolvovaní pokračovať ďalej a&nbsp;získať aj vysokoškolské vzdelanie. Otvorene sa prihovárala za volebné právo žien, bola zástankyňou antikoncepcie, čo bol veľmi odvážny postoj pre ženu na začiatku 20. storočia.

Nestála bokom ani od politiky. Bola členkou socialistickej strany a&nbsp;zakladateľkou Americkej únie občianskych slobôd, neziskovej organizácie, ktorej cieľom bolo brániť a&nbsp;chrániť individuálne práva každého človeka v&nbsp;Spojených štátoch. Jej politická angažovanosť sa stretla s&nbsp;vlnou nevôle v&nbsp;mnohých médiách. Pokiaľ písala knihy a&nbsp;pomáhala zdravotne hendikepovaným, novinári ju milovali, oslavovali. Videli v&nbsp;nej silnú, inteligentnú a&nbsp;húževnatú osobnosť. Ale socialistka, to už im nebolo po chuti. Zrazu bola „postihnutá chudera, ktorá sa dala k&nbsp;červeným a&nbsp;vyžaduje súcit, jej mentálny rozvoj je obmedzený jej postihnutím“.

Helen reagovala na stratu sympatií tlače takto: „Noviny nám veľmi vychádzali v&nbsp;ústrety, keď sme pomáhali nevidiacim a&nbsp;charite. Ale socializmus, to už bolo niečo iné. Ten šiel až na koreň všetkej biedy a&nbsp;to im nevoňalo.“ Ale nedala sa, na adresu jedného novinára, ktorý sa pre jej politickú orientáciu postavil proti nej a&nbsp;tvrdil, že dôvodom je jej postihnutie, povedala: „Vtedy mi skladal komplimenty, až som sa červenala. Teraz by sa mal červenať on.“

Zvládla aj nevraživosť médií a&nbsp;sústredila sa na pomoc nevidiacim nielen v&nbsp;Amerike. Absolvovala mnohé vystúpenia na ich podporu a&nbsp;na turné sa stretla s&nbsp;mnohými známymi osobnosťami. Bol medzi nimi herec Charlie Chaplin, operný spevák Enrico Caruso či komik Arthur „Harpo“ Marx. V&nbsp;roku 1953 ju nominovali na Nobelovu cenu za mier. Prezident Lindon B. Johson jej v&nbsp;roku 1964 odovzdal najvyššie ocenenie, ktoré sa udeľuje civilistom – Prezidentskú medailu slobody.

Helen Kellerová neraz povedala, že mala v&nbsp;živote šťastie. Netýkalo sa to však jej súkromného života. V&nbsp;ňom sa objavili aj smutné chvíle: „Keby som videla, určite by som sa vydala.“ K&nbsp;sobášu mala blízko v&nbsp;roku 1916. Mala 39 rokov a&nbsp;jej nastávajúci, socialista a&nbsp;novinár Peter Fagan 29. Plánovali tajnú svadbu, ale keď ich úmysel vypátrali a&nbsp;zverejnili novinári, zišlo z&nbsp;nej. V&nbsp;pozadí boli aj dobové predsudky.

Nepočujúca a&nbsp;nevidiaca žena predstavovala pre verejnosť nevinnosť, čistotu, opak márnivosti a&nbsp;tieto hodnoty vylučovali intímny vzťah. Viaceré noviny dokonca tvrdili, že medzi Helen a&nbsp;Petrom bol len platonický vzťah. Ako to bolo v&nbsp;skutočnosti, vedeli len oni dvaja. Pre Helen však bola partnerova láska „malý ostrov radosti v&nbsp;temných vodách“.

Helen Kellerová zomrela krátko pred 88. narodeninami. Zdravie jej podlomilo niekoľko mozgových príhod. Aj po smrti zostala vplyvná a&nbsp;uznávaná, pomenovali po nej ulice vo Švajčiarsku, Francúzsku, v&nbsp;Španielsku, Portugalsku. V&nbsp;roku 1999 sa jej meno objavilo v&nbsp;zozname sto najvýznamnejších postáv 20. storočia v&nbsp;časopise Time medzi osobnosťami ako Franklin D. Roosevelt, Albert Eistein či Mahátmá Gándhí.

Helen Kellerová nemala zrak ani sluch. Dokázala viac než väčšina z nás

Výber pre vás

Helen Kellerová nemala zrak ani sluch. Dokázala viac než väčšina z nás

Súvisiace články

FOTO Nádherné skleníky, ktoré očaria nielen botanikov

FOTO Najnebezpečnejšie živočíchy našej planéty: Pozor na ne!

FOTO Prekrásne cesty, ktoré ocení celá posádka auta

Láka vás sever Španielska? Buďte ako stredoveký pútnik

Dánsko a jeho zaujímavosti: Ako dobre ich poznáte? (KVÍZ)

FOTO Mestá, ktoré by podľa ich obyvateľov turisti mali vidieť

Výber pre vás