Počas stredoveku v Európe takmer nik nepochyboval, že križiacke výpravy boli skutkami toho najvyššieho dobra. Romantické predstavy o týchto ťaženiach miestami pretrvávajú dodnes. Sú však celkom chybné.

Po tom, ako pápež Urban II. v roku 1095 vyhlásil prvú krížovú výpravu – kruciátu, jeho výzvu nasledovali aj tisíce prostých ľudí vedených ľudovými kazateľmi. Vo väčšine miest a dedín západnej Európy totiž kňazi sľubovali odpustenie hriechov tým, ktorí sa k výpravám pridajú, a zatracovali tých, ktorí odmietali alebo len váhali. Masy ľudí tak predávali svoje majetky, aby si mohli kúpiť meč a zbroj, a vydávali sa na cestu. Len málo z nich však vedelo, ako ďaleko leží Jeruzalem. Niektorí si mysleli, že k nemu dorazia po mesiaci chôdze.

Pod vedením charizmatického mnícha Petra Pustovníka sa vo Francúzsku napríklad zhromaždil pätnásť- a neskôr až štyridsaťtisícový dav. Pod inými, ešte fanatickejšími vodcami sa utvorili ďalšie skupiny. Niektoré tvorili desiatky, iné tisíce horlivcov. Krajinu križovali všetkými smermi, a hoci sa pôvodne vydali oslobodiť Jeruzalem spod vlády moslimov, najprv vyvraždili tisíce Židov – pogromy z roku 1096 dokonca niektorí historici označujú za „prvý holokaust“.

Obyvateľstvo v Uhorsku spočiatku vítalo križiakov prívetivo. Keď o to požiadali, členom výprav ochotne poskytovalo jedlo alebo inú pomoc. Tým však milodary na ukojenie hladu zakrátko nestačili. Chceli viac, a tak miestami útočili a pľundrovali vidiecke obydlia. Keď sa im domáci postavili, neváhali vraždiť. Incidenty napokon prerástli do útoku. V meste Zemun, dnes súčasť Belehradu, pri byzantských hraniciach vyvolala hádka na trhu o cenu topánok nepokoje, ktoré sa skončili hromadným útokom na mesto. Križiaci vedení  Petrom Pustovníkom odtiaľ zamierili do Belehradu, ktorý vydrancovali a vypálili.

Takmer z dvestotisíc ľudí, ktorých viedli k bránam Jeruzalema ľudoví kazatelia, sa na územie Malej Ázie dostala len malá časť, ktorú Turci ľahko rozprášili. Ďalší voj križiakov bol síce úspešnejší, ale v konečnom dôsledku nemenej hanebný. Keď si križiaci v roku 1098 podmanili sýrske mesto Ma’arra, jeho obrancov zjedli. Niektorí kronikári uvádzajú, že moslimov pojedali na „skazených hostinách“, konaných pre hladomor a bez povolenia svojich veliteľov. Iní uvádzajú, že ku kanibalizmu dochádzalo s ich tichým súhlasom. Hŕstka ľudí v Európe, ku ktorej sa správy o tomto čine dostali, bola zhrozená. V stredoveku sa totiž ľudožrútstvo pripisovalo len nepriateľom kresťanstva, a to bosorkám, Židom, Arabom a pohanom.

Romantický výklad dejín vyzdvihuje zbožnosť, hrdinstvo, milosrdenstvo a veľkodušnosť križiakov. Po dobytí Jeruzalemu sa však „osloboditelia“ správali ako všetko iné, len nie ako zbožní a milosrdní bojovníci. Podľa ich vlastných záznamov každého muža, ktorého v meste našli, pokropili šípmi alebo sťali. Tých menej šťastných najprv celé hodiny mučili a potom zaživa upaľovali. Ulice vraj plnili hromady ľudských hláv, rúk a nôh. „Bolo tam toľko zabíjania, že naši muži sa brodili po členky v krvi,“ opísal svoje zážitky jeden z križiakov. Iný svedok spomína, že križiaci neušetrili vôbec nikoho. Ženy bodali a znásilňovali, bábätká im vytrhávali z rúk a zabíjali udieraním o stenu.

Hanební križiaci: Náboženské výpravy neboli len ťaženia za oslobodenie Kristovho hrobu

Výber pre vás