Ako <a target="_blank" rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/smutny-pribeh-prezidentovej-sestry-krasnej-rosemary-kennedyovej-stala-troska">píše Život,</a> narodila sa ako tretia z&nbsp;deviatich súrodencov a&nbsp;ako najstaršia zo sestier manželom Rose a&nbsp;Josephovi Kennedyovcom. Rodina patrila k&nbsp;spoločenskej smotánke a&nbsp;v&nbsp;Spojených štátoch klan Kennedyovcov nazývali aj „americká kráľovská rodina“.

Bolo piatok trinásteho, keď sa Rose­mary začala pýtať na svet. Jej príchod však sprevádzali komplikácie. Pôrodník sa neplánovane zdržal a&nbsp;jeho asistentka bez neho nechcela priviesť dieťa na svet. Pôrod odďaľovala až do jeho príchodu. Rose Kennedyovej preto prikázala, aby sa snažila udržať dieťa čo najdlhšie v&nbsp;pôrodných cestách, aby nemohlo vyjsť. Keď už bola situácia neudržateľná, podľa niektorých zdrojov sa sestra snažila hlavičku bábätka asi hodinu tlačiť nazad. Týmto nešetrným zákrokom dievčatko skoro pridusila, lebo mu takmer prerušila prívod kyslíka. Jeho mozog zostal natrvalo poškodený, čo sa ukázalo až o&nbsp;nejaký čas. 

Napriek traumatickému pôrodu sa totiž spočiatku zdalo, že dieťa je v&nbsp;poriadku, nebolo na ňom badať žiadnu poruchu. Ako však dcérka rástla, bolo zrejmé, že nebude úplne zdravá. Rodina spozorovala, že malá Rosemary zaostáva vo vývoji. V&nbsp;dvoch rokoch ešte nevedela sedieť. Stáť, chodiť, behať a&nbsp;rozprávať sa naučila oveľa neskôr než jej súrodenci. Aj z&nbsp;mentálnej stránky bola v&nbsp;porovnaní s&nbsp;nimi iná. Navyše sa jej často menili nálady a&nbsp;mávala silné kŕče.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE ŽENY ZO SLÁVNEJ RODINY S TRPKÝM OSUDOM NÁJDETE V GALÉRII

Keď začala Rosemary chodiť do materskej školy, rodičov upozornili, že dieťa je mierne retardované. Tí sa s&nbsp;tým nedokázali vyrovnať. Joseph Kennedy bol prominentná politická osobnosť a&nbsp;deti chcel mať rovnako úspešné. Najstaršieho Johna videl v&nbsp;prezidentskom kresle. Duševne zaostalá dcéra nezapadala do rodiny s&nbsp;dobrou povesťou. Hoci mala Rosemary zníženú inteligenciu, inak bola zdravá a&nbsp;rástlo z&nbsp;nej veselé dievča plné života. Len tá škola... Jej študijné výsledky boli nedostatočné. Ako-tak zvládla základy matematiky, čítanie a&nbsp;písanie. Ostatným súrodencom sa nikdy nevyrovnala. V&nbsp;pätnástich rokoch bola mentálne na úrovni žiačky štvrtej triedy základnej školy. Podľa psychiatrov mala IQ 70, čo je na hranici mentálnej retardácie. V&nbsp;očiach otca bola čiernou ovcou rodiny.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Rodičia to vyriešili tak, že ju vzali zo školy a&nbsp;doma ju vzdelával súkromný učiteľ. Neskôr prešla do vzdialenej katolíckej internátnej školy. Že by tam bola spokojná, to sa nedá povedať, niekoľkokrát odtiaľ ušla. Vždy ju prinútili vrátiť sa, otec nechcel, aby mu vo vznešených kruhoch robila svojím nevyspytateľným správaním hanbu. Rosemary ho však podľa listov, ktoré mu posielala z&nbsp;internátu, mala úprimne rada: „Drahý otec, nechcem ťa v&nbsp;ničom sklamať. Príď ma čím skôr navštíviť. Každý deň je mi za tebou smutno.“

Otcove vysoké nároky, ktoré nedokázala splniť, a&nbsp;osamelosť v&nbsp;nej vyvolávali duševnú nerovnováhu. V&nbsp;puberte trpela výkyvmi nálad, depresia sa striedala s&nbsp;hysterickými záchvatmi. Hoci bola veľmi detinská, dospievala do krásy. Rada tancovala, bola spoločenská. Rodina jej postihnutie tajila, duševné choroby boli v&nbsp;tom období veľmi stigmatizované a&nbsp;Kennedyovci nechceli, aby sa o&nbsp;nich objavila nelichotivá správa v&nbsp;novinách. Báli sa klebiet, verejného prepierania súkromia.

V&nbsp;rokoch 1938 až 1940 bol Joseph Kennedy veľvyslancom v&nbsp;Spojenom kráľovstve a&nbsp;početná rodina šla do Európy s&nbsp;ním. Po nástupe do funkcie ho čakala návšteva Buckinghamského paláca. Kráľ Juraj VI. s&nbsp;manželkou kráľovnou Alžbetou pozvali Kennedyovcov na banket. Devätnásťročná Rosemary so sestrou Kathleen mali byť predstavené kráľovskému páru. Hoci Rose­mary bola v&nbsp;tom čase krásna mladá dáma, predsa len bolo vidieť jej mierne mentálne postihnutie. Aby v&nbsp;paláci nespravila rodine hanbu, hodiny s&nbsp;ňou trénovali správanie na verejnej audiencii. Aj pri iných príležitostiach si veľmi dávali záležať na tom, aby zamaskovali jej duševnú a&nbsp;fyzickú nemotornosť. 

Podľa návštevníkov banketu patrila k&nbsp;najpôvabnejším dievčenským ozdobám večera s&nbsp;vyberaným správaním. Prišlo však k&nbsp;drobnému faux pas. Pred kráľovskými manželmi sa potkla. Panovník s&nbsp;manželkou sa chápavo usmiali, ale Kennedyovci to malé zakolísanie mimo bontónu pokladali za hanbu a&nbsp;dcére to neodpustili. Zvyšný čas v&nbsp;Anglicku strávila medzi mníškami v&nbsp;kláštore v&nbsp;Londýne. Rodičia dúfali, že za jeho múrmi sa upokojí a&nbsp;pri trpezlivosti rádových sestier by z&nbsp;nej mohla byť asistentka učiteľa.

Po návrate do Ameriky začal Joseph Kennedy rozmýšľať o&nbsp;politickej kariére starších synov. Bál sa však jedného: že by mu Rosemary jeho plány prekazila. Stala sa z&nbsp;nej veľmi pekná mladá žena. Mala tmavé vlasy, bielu pleť s&nbsp;rumencom na tvári. S&nbsp;plnou postavou a&nbsp;príťažlivým úsmevom priťahovala pohľady mužov. A&nbsp;nebolo z&nbsp;nej žiadne utiahnuté stvorenie. Naopak, vyhľadávala zábavu, tanec, hrala tenis a&nbsp;pozornosť mužov jej lichotila. Podľa rodičov bola jej sexualita nebezpečná a&nbsp;posledné, čo si mohli želať, bol sexuálny škandál. 

Najstarší brat John Fitzgerald mieril do politiky a&nbsp;mohlo by sa stať, že pre sestru príde o&nbsp;dôveru voličov. Nebolo to nereálne, pretože Rosemary obľubovala nočný život, navštevovala bary a&nbsp;neraz domov dotiahla pochybné existencie. Keby otehotnela, dozvedeli by sa to novinári a&nbsp;škandál by bol na svete. Rodina nechcela prísť o&nbsp;reputáciu, sestra nemohla stáť bratom v&nbsp;ceste za úspechom. Otec mal vysoké ambície, minimálne jedného zo synov videl v&nbsp;Bielom dome v&nbsp;najvyššej funkcii. Zúfalo rozmýšľal, ako dcére pomôcť a&nbsp;neprísť o&nbsp;zdanie dokonalej rodiny.

V&nbsp;roku 1941 sa Joseph Kennedy dočítal o&nbsp;horúcej novinke – chirurgickom zákroku nazvanom lobotómia. Podľa vtedajšieho vyjadrenia viacerých odborníkov pacientov takto zbavili úzkostných stavov a&nbsp;upokojilo sa aj ich správanie. Tento postup vynašiel portugalský neurológ a&nbsp;neurochirurg António Egas Moniz, neskorší nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu a&nbsp;lekárstvo. V&nbsp;Spojených štátoch mali s&nbsp;týmto zákrokom veľký úspech chirurgovia Walter Freeman a&nbsp;James Watts. Lobotómiu spočiatku mnohí lekári považovali za zázračný všeliek a&nbsp;odporúčali ju na akúkoľvek neuro­logickú diagnózu. 

Hlava Kennedyovcov sa okamžite rozhodla, že tejto operácii sa podrobí aj jeho dcéra. S&nbsp;manželkou sa údajne neporadil a&nbsp;od dcéry si súhlas nepýtal, rozhodol sám. Čo čaká ich sestru, nevedeli ani súrodenci. Možné riziko ho nezaujímalo, šlo mu len o&nbsp;to, aby bola operácia hotová čo najskôr. Škoda, pretože už vtedy boli známe štatistiky, že v&nbsp;tridsiatich percentách prípadov sa zákrok nepodaril a&nbsp;pacienti až do konca života zostávali v&nbsp;ústavoch. Presne to sa stalo Rosemary Kennedyovej. Pre kennedyovský klan však boli prednejšie sláva a&nbsp;hrdosť rodiny.

Počas zákroku lekári pri plnom vedomí prerušili pacientovi spoje medzi čelným lalokom a&nbsp;zvyš­kom mozgu. Robili to dvomi spôsobmi: buď mu vyvŕtali dva otvory do lebky, alebo sa do lebečnej dutiny dostali cez okraj očnej gule. Pri Rosemary zrejme zvolili prvý spôsob a&nbsp;následky boli tragické. Počas zákroku bola pri vedomí, pripútaná k&nbsp;stolu. Napriek tomu, že sa veľmi bála, s&nbsp;lekármi komunikovala, recitovala im básne. Že niečo nie je v&nbsp;poriadku, operatéri zistili veľmi skoro. Pacientka zmĺkla, upadla do bezvedomia, a&nbsp;keď sa prebrala, okolie nevnímala. Následky lobotómie boli katastrofálne. Nepozdvihli jej IQ, ako dúfal otec, naopak, klesla na úroveň dvojročného dieťaťa. Prestala chodiť, rozprávať, odpovedala iba hm, nedokázala sa sama obliecť, prejavila sa u&nbsp;nej inkontinencia. Bola úplne odkázaná na starostlivosť iných. Pomoc v&nbsp;rodine však nenašla.

Po nevydarenej lobotómii ju vydesený otec previezol do súkromného psychiatrického ústavu v&nbsp;New Yorku, nechcel, aby žila doma. Joseph Kennedy blízkym zakázal o&nbsp;nej hovoriť a&nbsp;manželke navštevovať ju. Matka ju nevidela dvadsať rokov, otec ju do svojej smrti nebol navštíviť. Po celý ten čas manželia známym tvrdili, že ich dcéra dala prednosť samotárskemu životu, odišla do vzdialeného malého pokojného mesta a&nbsp;vyučuje postihnuté deti.

Na newyorskej klinike sa jej venovali vynikajúci fyzioterapeuti a&nbsp;po dlhých mesiacoch sa im podarilo čiastočne jej rozhýbať jednu ruku. Inak nič, každá liečba bola márna. Po siedmich rokoch ju odviezli do ústavu pre duševne chorých vo Wisconsine a&nbsp;tam zostala až do konca života. Z&nbsp;rodiny sa o&nbsp;jej zdravotný stav nikto nezaujímal a&nbsp;roky ju ani nikto nenavštívil. Téma Rosemary bola tabu a&nbsp;ani súrodenci nevedeli, čo sa so sestrou stalo. Pravdu sa dozvedeli až v&nbsp;roku 1961, dvadsať rokov po nešťastnom zákroku, keď otca postihla mozgová príhoda. Matka vtedy nabrala odvahu a&nbsp;vybrala sa za ňou.

Rosemary ju aj po rokoch spoznala, no neprivítala ju podľa bontónu. Zúrivo ju napadla, takto dala najavo svoje emócie. Aj jej kládla za vinu svoje obrovské utrpenie. Vtedy si bratia i&nbsp;sestry uvedomili krutú pravdu a&nbsp;chybu, ktorej sa po dve desiatky rokov dopúšťali. Chceli to odčiniť, začali ju navštevovať. „Rosemary bola nesmierne šťastná, keď za ňou prišli. Cítila sa ako v&nbsp;nebi. Milovala návštevy a&nbsp;oči sa jej rozžiarili, keď jej priniesli sladkosti. Tie mala veľmi rada. A&nbsp;ešte oslavy a&nbsp;hudbu,“ spomínala si na ňu spisovateľka Elizabeth Koehlerová-Pentacoffová. O&nbsp;jej živote napísala knihu Stratená Kennedyová. S&nbsp;Rosemary sa poznali osobne, jej teta pracovala v&nbsp;zariadení ako zdravotná sestra a&nbsp;Elizabeth tam za ňou často chodievala.

Mlčanie o&nbsp;Rosemary prelomila sestra Eunice, keď ich brata Johna zvolili za prezidenta Spojených štátov. Vtedy prehovorila pre časopis Saturday Evening Post o&nbsp;Rosemarinom dlho utajovanom osude: „Keď sa rodičom narodila ako tretie dieťa, mali obrovskú radosť. Bola nádherná, podobala sa na mamu. Ale bola iná. Pomalšie sa hýbala, kráčala, pomaly hovorila. Mama verila, že všetko dobehne, no nestalo sa to. Rovnako ako iné diagnózy – cukrovka, hluchota alebo iné nešťastia, aj mentálna retardácia sa môže objaviť v&nbsp;ktorejkoľvek rodine. U&nbsp;chudobných i&nbsp;bohatých, aj v&nbsp;rodine prezidenta Spojených štátov.“ No nespomenula, že práve rozhodnutie prehnane ambiciózneho otca spôsobilo, že Rosemarin zdravotný stav sa zo dňa na deň zhoršil a&nbsp;jedna z&nbsp;jeho dcér strávila život ako duševný mrzák.

Keď v&nbsp;roku 1969 otec rodiny zomrel, brávali si ju k&nbsp;sebe do Bostonu. Postupne sa zase stala súčasťou rodiny. Jedno obdobie dokonca začala opäť chodiť. Bolo to len na krátky čas, chôdza jej spôsobovala ťažkosti a&nbsp;ku koncu života bola opäť odkázaná na vozík.

Na jej počesť založili v&nbsp;roku 1968 Špeciálne olympijské hry. Prezidentovho brata jej osud inšpiroval na legislatívne kroky: inicioval zavedenie právnych predpisov, ktoré čiastočne uľahčili život ľuďom postihnutým duševným ochorením. Rosemary zomrela v&nbsp;rezidenčnom zariadení, dožila sa 86 rokov.

V&nbsp;päťdesiatych rokoch minulého storočia sa psychiatrickým pacientom začali postupne podávať účinné antipsychotiká a&nbsp;lobotómia ako liečebná metóda začala ustupovať. Jej výsledky neboli také vynikajúce, ako sa spočiatku zdalo. U&nbsp;tretiny pacientov sa rozvinula epilepsia a&nbsp;u&nbsp;väčšiny operovaných nastal útlm životnej energie. Z&nbsp;niektorých sa dokonca stali iní ľudia, stratili chuť do života a&nbsp;iskru v&nbsp;očiach. Dosť bolo aj tých, ktorí zomreli alebo skončili s&nbsp;podobnými krutými následkami, ako to bolo v&nbsp;dvadsať rokov utajovanom prípade Rosemary Kennedyovej.

Drsný osud Kennedyho sestry: Rodina jej dala spraviť lobotómiu

Výber pre vás

Drsný osud Kennedyho sestry: Rodina jej dala spraviť lobotómiu

Súvisiace články

Ohrozené druhy zvierat, o ktorých ste zrejme nepočuli

Čo robiť, keď stretnete auto v protismere? Reagujte takto

Najhoršie námorné katastrofy: Titanic zďaleka nebol najdesivejší

Líšky kŕmi 25 rokov, chová už štvrtú generáciu rovnakej svorky

Viete, podľa čoho si komáre vyberajú obete? Pozrite sa

Trápia vašu domácnosť mravce a ucholaky? Poraďte si s nimi

Výber pre vás