Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

<strong>Vyprážané javorové listy</strong>

Tradícia konzumácie vyprážaných javorových listov vznikla v Japonsku už dávno. Niektorí odborníci to odhadujú na obdobie až pred 1300 rokmi. Na vyprážanie slúžia iba žlté javorové listy a&nbsp;len do doby, kým nespadnú zo stromu. Príprava pokrmu je veľmi zdĺhavá, pretože listy musíte najprv namočiť do slanej vody na obdobie až jedného roka! Až potom ich môžete vyprážať v cestíčku s cukrom a sezamom. Listy nesmiete zjesť ihneď po vyprážaní, ale musíte ich nechať „odstáť“ cez noc, aby z&nbsp;nich vyplavilo čo najviac oleja. Vyprážané javorové listy v&nbsp;cestíčku tempura dnes patria medzi gastronomické špeciality na severe Japonska, hlavne v&nbsp;oblasti Osaka na ostrove Honšú.

Ambra&nbsp;je výlučok vorvaňa tuponosého, jednej z najväčších veľrýb, ktorú preslávil Herman Melville svojím románom Moby Dick.&nbsp;Výlučok pochádza z tráviaceho traktu veľryby a po vyvrhnutí do mora pláva na hladine. Vo svete sú známe prípady, kedy nálezca našiel na pláži ambru a&nbsp;jej predajom zbohatol. Väčšinou túto usadeninu môžete vidieť medzi skalami alebo v riasach plávajúcich na hladine. Ambra spočiatku silne zapácha, avšak po čase zmení arómu na príjemnú a nezameniteľnú. Je to nesmierne drahá substancia, ktorú si vysoko cenia v parfumérskom priemysle, no používajú ju i&nbsp;pri výrobe liekov a koktailov. Možno neviete, že ambra je aj pokrmom. Kedysi ju jedli Peržania v&nbsp;podobe šerbetu. Šerbet je obdoba sorbetu (zmes rozmixovaného ovocia, cukrového sirupu a dochucovadiel) s&nbsp;pridaním vajec a&nbsp;tuku. Peržania do svojho šerbetu pridávali aj ambru. Poriadna porcia vajec a ambry bola údajne obľúbeným jedlom anglického kráľa Karola II. V 21. storočí sa stále nájdu ľudia, ktorí ambru konzumujú, ale väčšina uprednostní možnosť na tejto cennej komodite zarobiť.

Vraj neexistuje nič chutnejšie ako pečené škrečky alebo plchy. Jedlo je známe už od rímskych čias a je akýmsi predchodcom kuracích krídel, ktoré si dnes radi opekáme na grile. V&nbsp;starom Ríme plchy pražili ako zvláštnu pochúťku, pričom ľudia ich chovali v&nbsp;špeciálnej terakotovej nádobe zvanej glirárium. V tmavom gliráriu držali plchy alebo škrečky po celý rok a výdatne ich kŕmili. Keď boli zvieratká dostatočne tučné, kuchári ich naplnili orechmi, medom a korením. Zvyčajne ich podávali ako predjedlo. V niektorých častiach Slovinska a Chorvátska ľudia stále divoké plchy lovia a jedia a považujú ich za úžasnú delikatesu.

Geofágia&nbsp;je termín označujúci konzumáciu pôdy alebo hliny. Zámerná konzumácia zeminy má svoje začiatky v prehistorických populáciách, pričom dôkazom sú zápisy v raných gréckych a rímskych textoch. Dodnes je geofágia praxou v Južnej Afrike a niekoľkých krajinách sveta, vrátane USA. Z psychiatrického hľadiska je prejavom duševnej poruchy. Okrem zeminy, niektorí ľudia jedia kamienky, hlinu, popol, látku, papier, kriedu alebo vlasy. Dôvody, prečo to robia, sú rôzne. Niektorí veria, že im to pomôže zlepšiť žalúdočné problémy, zmäkčiť pokožku alebo zmeniť tón pleti, zlepšiť priebeh tehotenstva alebo predchádzať či vyliečiť choroby absorpciou toxínov. Európske lekárske texty zo 16. a 17. storočia spomínajú geofágiu praktizovanú pri chloróze, chorobe spôsobenej spravidla priamym alebo nepriamym nedostatkom aktívneho železa.

<strong>Mŕtvoly či časti mŕtvych tiel</strong>

V starovekom svete prebiehal tzv. lekársky kanibalizmus. Išlo o konzumáciu častí ľudského tela alebo tekutín, ktoré ľudia podstupovali v&nbsp;domnienke, že im pomôže pri liečbe niektorých chorôb. Lekársky kanibalizmus vznikol z presvedčenia, že ľudské telo má&nbsp;samoliečivú schopnosť, preto môže pomôcť pri liečbe iného tela. Túto vieru zdieľali rôzne kultúry, vrátane starovekej mezopotámskej, egyptskej, gréckej a čínskej. Napríklad krv slúžila pri liečbe krvácania, tuk na elimináciu modrín a lebky mali zastaviť migrény a závrate. Kanibalizmus dodnes praktizujú v niektorých častiach sveta z rôznych dôvodov. V Papue-Novej Guinei existuje kmeň Korowai, ktorého členovia veria, že záhadné úmrtia spôsobujú démoni berúci na seba ľudskú podobu a&nbsp;ich povinnosťou je skonzumovať telo mŕtveho, aby sa za jeho smrť pomstili. Aj Fidži má dlhú históriu kanibalizmu a hoci táto prax v posledných rokoch takmer vymizla, kmeň z jaskýň Naihehe kanibalizmus stále praktizuje.

Šialené jedlá, ktoré ani po stáročiach nestrácajú popularitu (2. časť)

Autor článku

Radomír

Výber pre vás

Šialené jedlá, ktoré ani po stáročiach nestrácajú popularitu (2. časť)

Autor článku

Radomír

Súvisiace články

Tradície poľovníkov v európskych štátoch: Čo robia v Nemecku?

VIDEO Skúste sa nezasmiať: Kikiríkanie kohúta znie ako rehot

Prístavy sú obchodnými tepnami, čo o nich viete? (KVÍZ)

Nenápadné a smrtiace gangy, ktoré po svete rozsievajú skazu

Evolučné prvenstvá: Viete, ktorý vták či rastline boli prvé?

Už nemajú tajomstvá: Starodávne záhady, ktoré vedci rozlúštili

Výber pre vás