Ako <a target="_blank" rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/stredovekej-europe-boli-jeze-veverice-lisky-medvede-beznou-sucastou-jedalneho-listka">píše Život</a>, kuchárska kniha zo 16.&nbsp;storočia obsahuje aj tento recept: „Nabodni páva priamo v&nbsp;hlave, ošklb ho až k&nbsp;chvostu. Čisto ho umy a&nbsp;opatrne nasoľ. Keď ho chceš dať na rošt, chvost omotaj látkou a&nbsp;na tú daj riedke cesto. Nohy uprav tak, akoby mal kľačať, a&nbsp;hlavu tak, aby stála. Aj korunku oviň látkou a&nbsp;cestom. Keď je upečený, uprav mu ešte za horúca chvost, aby bol roztiahnutý ako koleso. Daj ho na misu a&nbsp;okolo neho nalej čiernu huspeninu. Potom vezmi figový lekvár, celého páva ním natri a&nbsp;oblep ho farebnými konfetami z&nbsp;cukru a&nbsp;oblátok. Pávovi urob ešte pozlátené krídla z&nbsp;vaječného cesta. Pozláť mu ešte hrdlo a&nbsp;nohy a&nbsp;všetko daj na stôl.“ Niektoré recepty radili najskôr páva odrať z&nbsp;kože, ktorú bolo treba na upečené mäso naspäť natiahnuť a&nbsp;ozdobiť zlatom. Ale aj iné veľké druhy vtákov, napríklad labute a volavky, sa pomerne často ocitli v&nbsp;jedálničku vyšších vrstiev.

Za ryby, teda pôstne jedlá, sa v&nbsp;stredoveku považovali aj živočíchy, ktoré nemajú s&nbsp;rybami nič spoločné. V Starom zákone sa ryby definujú ako „všetko, čo má v&nbsp;mori, v&nbsp;riekach a&nbsp;potokoch plutvy a&nbsp;šupiny“. A&nbsp;keďže bobor žije prevažne vo vode a&nbsp;medzi prstami má plávacie blany, stal sa „rybou“. Isté pochybnosti sa vyriešili šalamúnsky: aj keď telom patril medzi suchozemské živočíchy, nohami a&nbsp;chvostom do rybej ríše, takže bobrie nohy a&nbsp;chvosty mohli spestriť stravu aj počas najprísnejších pôstov. Tento najväčší európsky hlodavec si vyslúžil takú popularitu, že keď rehoľníci zakladali pri kláštoroch rybníky, vysádzali do nich okrem rýb aj chlpatú rybu – bobra.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K TÉME STREDOVEKÝCH POCHÚŤOK NÁJDETE V GALÉRII

V&nbsp;recepte na bobrí chvost z&nbsp;kuchárskej knihy Jana Severina z&nbsp;15.&nbsp;storočia sa odporúča použiť grécke (to znamená červené) víno, med, mandle, zázvor, klinčeky, muškátový kvet, šafran a&nbsp;korenia. Varený a&nbsp;potom na víne dusený bobrí chvost bol jedným z&nbsp;najobľúbenejších stredovekých receptov v&nbsp;strednej Európe. Tento cicavec dlho dráždil ľudskú predstavivosť a&nbsp;fantáziu. Napríklad sa verilo, že svoj „rybí“ chvost musí mať strčený vo vode aj v&nbsp;spánku. Podobné bludy zapríčinili jeho vyhubenie vo veľkej časti Európy, lovil sa nielen pre kožušinu a&nbsp;mäso, ale aj pre nezmyselnú poveru, že prípravok z&nbsp;bobrích semenníkov je účinnou antikoncepciou. Legenda tvrdila, že chytený bobor si radšej sám odhryzne semenníky a&nbsp;zanechá ich lovcovi ako výkupné, aby si zachránil život. Netypickými „rybami“ však neboli len bobry. Na pôstnych stoloch sa v&nbsp;minulosti ocitla spolu s&nbsp;rybami ďalšia špecialita –&nbsp;vydra.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;okolí Krupiny sa kedysi verilo, že predok líšky pochádza zo psa a&nbsp;zadná časť zo zajaca. Preto sa predná časť ulovenej líšky odhadzovala a&nbsp;zadná časť – chrbát a stehná, sa konzumovala. Jazyk, pľúca, obličky, pečeň, krv a&nbsp;semenníky líšok sa v minulosti využívali aj v&nbsp;ľudovom liečiteľstve. Líščí tuk sa využíval na liečenie nádorov, vykĺbenín, rán a&nbsp;výrastkov na nohách. Očné zuby líšok slúžili ako amulety vo viere, že pomôžu malým deťom pri prerezávaní zúbkov. Verilo sa, že krv týchto šeliem rozpúšťa obličkové a&nbsp;žlčové kamene, mozog predpisovali epileptikom a&nbsp;žlč na liečbu očného zákalu a&nbsp;chorôb uší.

V&nbsp;minulosti sa bežne konzumovalo aj mäso divých mačiek. Kvalitou a&nbsp;chuťou ho prirovnávali k&nbsp;zajačiemu. Nechávali ho však dva až tri dni „dozrieť“ pod holým nebom, aby bolo jemnejšie a zbavilo sa mačacieho zápachu. Nasolené vraj malo schopnosť vyťahovať z&nbsp;tela pichliače a tŕne. Z&nbsp;kožušín divých mačiek sa vyrábali rukavice a&nbsp;rukávniky, ktoré mali pomáhať proti bolestiam rúk. Mačací tuk sa v&nbsp;liečiteľstve podával proti bolestiam kĺbov a&nbsp;na podagru (dnu), očné choroby liečili práškom z&nbsp;kompletnej mačacej hlavy nafúkaným trikrát denne do očí. Ten zaručene vracal zrak aj nevidomým. 

Vypadané vlasy podľa liečiteľov či skôr šarlatánov vraj opäť narastú, keď sa hlava potrie mačacím trusom rozmiešaným v&nbsp;octe s&nbsp;rovnakým dielom horčice. Krv z&nbsp;chvosta kocúra sa užívala po troch kvapkách proti rôznym chorobám a&nbsp;placenta z&nbsp;mačky prvôstky zavesená na krku ostrila zrak. Mozog mačky sa však považoval za jedovatý a&nbsp;jeho prípadnému konzumentovi hrozila šialenosť.

Jazvečí tuk mal v&nbsp;minulosti veľký význam v&nbsp;liečiteľstve, dokonca ešte aj dnes ho využíva farmaceutický priemysel na výrobu liečivých mastí určených hlavne na poruchy pohybového aparátu a na pľúcne ochorenia. Dodnes nájdete na poľovníckych fórach inzeráty na predaj jazvečej masti, vášnivú diskusiu o úskaliach konzumácie našej najväčšej lasicovitej šelmy, ako aj niekoľko receptov na prípravu jazvečieho mäsa. Údajne je veľmi chutné, napriek tomu ho mnohí zatracujú, pretože často býva nakazené parazitmi z&nbsp;rodu Trichinella. O&nbsp;jazvečom mäse niektorí jágri tvrdia, že ide o&nbsp;delikatesu, a&nbsp;jeho chuť prirovnávajú ku kačaciemu mäsu. Známe sú recepty na fašírky z jazveca alebo na jazveca na trnkovom víne.

Zástancovia konzumácie jazveca však upozorňujú na to, že keďže ide o všežravca a zdochlinára, vyskytujú sa u neho tomu zodpovedajúce ochorenia – cudzopasné vlasovce, pásomnica, trichinelóza (svalovec) a niekedy aj besnota. Jeho mäso preto odporúčajú pred konzumáciou dôkladne tepelne upraviť. Odporcovia jeho konzumácie sa zaprisahávajú, že nikdy nebudú jesť niečo, čo má „očáky“, teda nič z radu mäsožravcov, a jediný recept na jazveca, ktorý sú ochotní vyskúšať, znie: „Za stáleho miešania vylejeme do záchodovej misy.“

Spôsob života ježov bol v minulosti opradený tajomstvami a&nbsp;ľudia sa báli podivných zvukov, ktoré jež vydával. Tradovalo sa, že kradne mlieko z&nbsp;vemien kráv, ak sa v&nbsp;noci pásli na lúke. Tejto povere ľudia verili natoľko, že v&nbsp;16. storočí na Britských ostrovoch vyplácali odmenu tri pence za každého zabitého ježa. V&nbsp;starom Egypte, ale aj v&nbsp;stredovekej Európe boli ježe bežnou súčasťou jedálneho lístka. Najbežnejší spôsob prípravy odporúčal celého ježa obaliť v&nbsp;hline a&nbsp;dať piecť. Po upečení odstránili spolu s&nbsp;hlinou aj ostne. Ľudia takisto verili, že mäso z&nbsp;ježa pomáha liečiť lepru, koliku, horúčku, zrak a&nbsp;žalúdočné ťažkosti. V&nbsp;niektorých krajinách dodnes niektoré etniká konzumujú ježa ako liek proti otrave a&nbsp;dokonca veria, že jeho mäso odstraňuje z&nbsp;tela zlých duchov.

Jedno z&nbsp;najobľúbenejších novoročných rómskych jedál je už po stáročia perkelt z&nbsp;ježa. Rómovia tvrdia, že mäso z&nbsp;ježa má 29&nbsp;chutí. Samotné hľadanie ježa je svojský rituál, ktorý môže trvať aj niekoľko hodín a na ktorý používajú vycvičené psy. A&nbsp;ako vyzerá recept na nezvyčajný perkelt? Ježa najskôr treba zbaviť pichliačov a&nbsp;kožušinky na brušku, opáliť ho nad ohňom a&nbsp;oškriabať. Potom treba oddeliť hlavu, z&nbsp;ktorej môže byť chutná polievka. Mäso sa pokrája na malé kúsky a&nbsp;dá sa variť. Pridá sa cibuľa, paprika, kozie mlieko a&nbsp;všetko sa zahustí múkou. Ako príloha sa k perkeltu podávali halušky alebo zemiaky. Rómovia vedeli využiť nielen mäso z&nbsp;ježov, ale aj ich žlč. Tá vraj má mimoriadne liečebné vlastnosti a&nbsp;po rozpustení v&nbsp;liehu sa využívala predovšetkým na liečenie kožných chorôb. Tinktúra pôsobila ako ochrana pred infekčnými chorobami, používala sa aj ako účinný prípravok proti zavšivaveniu a&nbsp;protijed pri uhryznutí hadom.

V niektorých krajinách je konzumácia veveríc aj dnes úplne bežná, mäso chuťou pripomína zajaca, má však závan orechov. Najväčší výskyt veveríc je v&nbsp;Amerike a&nbsp;v&nbsp;parkoch Británie. Je preto pochopiteľné, že sa do jedálnička dostali práve tam. V&nbsp;Spojenom kráľovstve bol tento druh mäsa v minulosti veľmi populárny, po vojne ho vymenili za zajačie a&nbsp;kuracie mäso. K&nbsp;tradícii sa postupne vracajú poľovníci, ako aj niektoré reštaurácie v&nbsp;Londýne a Edinburghu, ktoré veveričie mäso vo svojich jedálničkoch ponúkajú.

Nie je známe, či sa v stredoveku konzumovalo mäso vlkov a rysov, ale o mäso medveďov bol veľký záujem. V&nbsp;pokladničnej knihe mesta Kremnica z&nbsp;roku 1631 sa nachádza takáto poznámka: „Poddaní Horného Turčeka, ktorí zabili medveďa a&nbsp;jeho mäso priniesli na magistrát mesta, boli odmenení sumou 25&nbsp;denárov.“ Medvedie mäso sa v minulosti bežne objavovalo na pultoch obchodov. Bolo určené hlavne pre ľudí, ktorí majú problém s&nbsp;trávením a&nbsp;so zažívacím traktom, trpia kardiovaskulárnymi chorobami a&nbsp;kožnými ochoreniami.

Po tepelnej príprave má vraj takmer rovnakú chuť ako hovädzie mäso. Medvede sú však často nositeľmi parazitov, ich mäso by malo byť vždy pred konzumáciou uvarené, aby nedošlo k&nbsp;infikovaniu trichinózou. Podľa štatistík je nositeľom tejto infekcie 80 až 90 percent dospelých medveďov vo veku šesť až sedem rokov.

Medvedie laby patrili k&nbsp;najvyhľadávanejším častiam a&nbsp;považovali sa za pochúťku. Starý recept na ich prípravu však upozorňoval, že „na pohľad si treba zvyknúť, pretože keď sú zbavené kože, vyzerajú ako ľudské chodidlo“. Ľudové liečiteľstvo využívalo okrem mäsa mnohé časti medveďa. Vypadané vlasy vraj narástli, keď sa hlava potierala zmesou medvedieho tuku, medu a&nbsp;popola zo spálenej myši. Mliekom medvedice nakvapkaným do zvukovodu liečili hluchotu a&nbsp;bolesti uší, za veľmi liečivé sa považovali medvedie oči nosené ako prívesok na krku. Lebka medveďa nielenže liečila erektilnú dysfunkciu, ale jej uloženie pod posteľ malo zaručiť splodenie mužského potomka.

Hoci boli hady odpradávna zdrojom pohŕdania, odporu a strachu, ich mäso sa bežne objavovalo na tanieroch. V&nbsp;niektorých krajinách dodnes slúžia ako zdroj potravy, v&nbsp;iných sú dôležitou zložkou tradičnej medicíny i&nbsp;náboženských rituálov. Ľudia dlho verili, že hady pri tom, ako syčia, vydychujú jedové výpary. Rozšírených bolo mnoho povier, jednou z&nbsp;nich bola tá, že hady cicajú kravám mlieko. Hady nemajú ani pery, ani ústa prispôsobené na cicanie mlieka. Ani ich tráviaca sústava nie je prispôsobená na tekutú stravu. 

Predpokladá sa, že táto povera vznikla, lebo gazdovia nachádzali v&nbsp;maštaliach pri kravách hady, ktoré tam lovili hlodavce, a&nbsp;mysleli si, že tam chodia na mlieko. Niektoré kultúry z&nbsp;nich pripravovali liečivá účinné na všetky možné choroby. Liek z&nbsp;hadov nazývaný „teriak“ požívali už rímski cisári ako prostriedok na čistenie krvi, proti vyrážkam, malomocenstvu a&nbsp;ekzémom. Zaručeným prostriedkom proti zimnici, kiahňam či mŕtvici bola konzumácia varených alebo pečených vreteníc. Aj hadie vnútornosti ako pečeň a&nbsp;srdce sa využívali ako liečivý prostriedok.

Mnoho receptúr využívalo na prípravu pokrmov a&nbsp;liečiv žaby. Z&nbsp;Talianska k nám prišli v&nbsp;17.&nbsp;storočí rôzne recepty na žabie stehienka, ale tie sa všeobecne nepovažovali za jedlo vhodné na panský stôl, preto sa stali skôr pôstnym pokrmom chudoby. Kapustnica so žabími stehienkami bola v niektorých regiónoch Slovenska bežným pôstnym jedlom. Okrem konzumácie žabích stehien sa tieto nosievali usušené na prsiach ako amulety, ktoré mali svojho nositeľa ochrániť pred zimnicou a&nbsp;čarodejstvami. V stredovekých apatiekach bolo možné kúpiť mumifikované ropuchy pod názvom bufones exsiccati. Ďalším liekom z&nbsp;ropúch, ktorý sa predával pod názvom bufones exusti, bol popol zo spálených a&nbsp;na prach podrvených ropúch. Bolesti zubov údajne liečilo potretie boľavých miest kostičkou z&nbsp;pravej prednej nohy ropuchy.

Spisy liečiteľov hovoria, že „ropuchu s&nbsp;dvoma pečeňami zaživa roztrhnutú treba vložiť do mraveniska, nadrobno posekané pečene z&nbsp;nej sa musia podávať v&nbsp;polievke človeku akýmkoľvek jedom otrávenému, a&nbsp;aj keby už umieral, ozdravie“. Koho uhryzol jedovatý had alebo pichol škorpión, tomu radili „usušiť jedovatú ropuchu na slnku, v zakrytom hrnci upáliť na popol, rozotrieť ho na jemný prášok a tým ranu uhryznutím alebo pichnutím povstalú posypať, tak jed stane sa neškodným“. Za výborný liek proti akémukoľvek krvácaniu sa považovala ropucha napichnutá na drevenom ražni a&nbsp;usušená na slnku, do ručníčka zavinutá a&nbsp;v&nbsp;ruke tak dlho držaná, dokiaľ sa nezohreje.

Aj proti čiernej smrti, ako nazývali mor, existoval zaručený liek. Len bolo treba „končitým drevom cez hlavu prebodnutú, na vzduchu usušenú, kladivom utlčenú a&nbsp;teplým ružovým octom zvlaženú ropuchu na morové vredy prikladať jednu za druhou tak dlho, kým všetok morový jed nebol vytiahnutý“. Tento obojživelník však údajne liečil nielen fyzické choroby. Účinný bol aj na duševné poruchy, napríklad žiarlivosť, upodozrievavosť či paranoju. Stačilo srdce ropuchy priložiť „na hruď ženinu, to ju prinúti všetky svoje tajnosti vyjavovať“.

Rôzne jedlá z&nbsp;orgánov a&nbsp;častí zvierat zachované v starých kuchárskych knihách sú nielen pestrou, ale aj nechutnou zmesou receptov. Dnes sa zdá až neuveriteľné, čo všetko dokázali ľudia pripraviť a premeniť na pokrm. Pre údajné liečivé schopnosti mäsa, kostí, krvi a&nbsp;vnútorných orgánov prichádzali mnohé zvieratá o&nbsp;život a&nbsp;rozobraté končili v mäsiarstvach, apatiekach či taškách šarlatánov a&nbsp;„zázračných“ liečiteľov.

Jedli líšky aj ježkov: Čo mali na stole ľudia v stredoveku?

Výber pre vás

Jedli líšky aj ježkov: Čo mali na stole ľudia v stredoveku?

Súvisiace články

Bizarné pravidlá Severnej Kórei: Čím diktatúra šokuje?

Osud im neprial: Polárni bádatelia, ktorí sa nevrátili domov

Strašný život na lodi v zlatom veku plachiet: Čo číhalo na námorníkov?

Viete, ako sa správať počas búrky? Dokážte to v KVÍZE

Kedysi ju jedli takmer všetci, dnes je v zabudnutí: O ktorej strukovine je reč?

Viete sa v horúčavách správať za volantom zodpovedne? (KVÍZ)

Výber pre vás