Zo záznamov z archívov ale vyplýva, že tento presvedčený antisemita nebol iba "príjemcom rozkazov", ale "idealistom", ktorý ľutoval iba toho, že sa mu nepodarilo vyvraždiť všetkých Židov. "Nesplnil som svoju úlohu, mohli sme urobiť viac," povedal v jednej nahrávke z Argentíny. Eichmann sa 15 rokov od konca vojny skrýval, napokon ho našli v Argentíne, odkiaľ ho v máji 1960 uniesla izraelská tajná služba do Izraela. Strojca holokaustu Eichmann (narodil sa 19. marca 1906 v Solingene v Porýní) sa stal členom Hitlerovej NSDAP v roku 1932. "Židovskou otázkou" sa v rámci SS začal zaoberať o dva roky neskôr. Po obsadení Rakúska v roku 1938 ho poslali do Viedne, kde založil ústredňu pre židovské vysťahovalectvo, o rok neskôr stál pri založení podobnej ústredne v Prahe. Eichmann začal organizovať zatýkania a postupne aj presuny Židov do koncentračných táborov. Po rozpútaní vojny výrazne stúpol jeho vplyv, keď bol vymenovaný do čela presídľovacieho referátu Gestapa. Od marca 1941 niesol Eichmannov "židovský referát" (Judenreferat) označenie IV B 4. Eichmann hral významnú úlohu pri príprave konferencie vo Wannsee v januári 1942, ktorej hlavným cieľom bolo koordinovať "konečné riešenie" židovskej otázky. Vrcholom činnosti tohto "organizačného génia" bola v roku 1944 deportácia 440.000 maďarských Židov do Osvienčimu.

Súd s vtedy 55 ročným Eichmannom začal v Jeruzaleme 11. apríla 1961. Pritiahol celosvetovú pozornosť, arabské noviny z Egypta, Sýrie či Jordánska napríklad nijako neskrývali sympatie s Eichmannom, dokonca ani ľútosť nad tým, že "svoju prácu Eichmann nestihol dokončiť". Obžalovaný bol v 15 bodoch, ktoré zahŕňali zločiny proti židovskému národu, zločiny proti ľudskosti a členstvo v zločineckých organizáciach. Obžaloba sa opierala o zákon o postihovaní nacistov a kolaborantov z roku 1950. Na všetkých 15 bodov Eichmann zo svojej kabíny z nepriestrelného skla odpovedal: "Nevinný." Počas procesu svedčilo proti nemu veľa ľudí, ktorí holokaust prežili, a ktorí dokazovali jeho vinu pri transportoch Židov do vyhladzovacích táborov. Eichmann sa podobne ako množstvo nacistov počas Norimberského procesu snažil súd presvedčiť o tom, že rozhodnutia prijímal iba jediný muž, Adolf Hitler, a že on iba poslúchal jeho rozkazy. Keď sa ho hlavný prokurátor Gideon Hausner pri krížovom výsluchu opýtal, či sa považuje za vinného za vraždu miliónov Židov, Eichmann odpovedal: "Právne nie, z ľudského hľadiska... áno. Zodpovedal som za ich deportácie."

Po 114 súdnych konaniach bol hlavný proces uzavretý 14. augusta 1961, v decembri sudcovia oznámili, že Eichmann je vo všetkých 15 bodoch obžaloby vinný. Prvé štyri body sa zaoberali zločinmi proti židovskému národu, piaty až dvanásty bod zločinmi proti ľudskosti a posledné tri body ho obviňovali z príslušnosti k trom zo štyroch zločineckých organizácii (SS, SD a Gestapo). Rozsudok smrti nad Eichmannom vyniesol súd v piatok 15. decembra 1961 v deväť hodín ráno. Jeho odvolanie izraelský súd odmietol v máji 1962 s tým, že Eichmann "žiadne vyššie rozkazy nedostával, bol sám sebe šéfom a sám rozkazy aj vydával. ... Myšlienka konečného riešenia by nikdy nenadobudla tak pekelných rozmerov, nebyť fanatickej horlivosti a nenásytnej krvilačnosti odvolateľa a jeho komplicov". O milosť požiadal izraelského prezidenta Jicchaka ben Zviho sám Eichmann aj množstvo ďalších osobností. Ben Zvi to 31. mája odmietol a Eichmannovej manželke Veronike, ktorá pochádzala z južných Čiech, napísal pasáž z biblickej Prvej knihy Samuelovej: "Ako tvoj meč zbavoval ženy detí, tak nech je tvoja matka bezdetná nad iné ženy."

Na popravisku Eichmann povedal: "Nech žije Nemecko. Nech žije Argentína. Nech žije Rakúsko. Nikdy na nich nezabudnem. Pozdravujem svoju ženu, rodinu a mojich priateľov. Som pripravený. Za krátky čas sa opäť stretneme. Umieram s vierou v boha". Eichmann bol obesený v ten deň krátko pred polnocou vo väznici Ramla, jeho telo bolo spálené a popol rozmetaný nad Stredozemným morom mimo izraelského výsostného územia.

Proces, ktorý skončil jediným trestom smrti pre civilistu v povojnovej histórii Izraela, znamenal obrat aj v dejinách židovského štátu. Podľa americkej historičky Deborah Lipstadtovej boli práve výpovede ľudí, ktorí prežili holokaust (hoci z právneho hľadiska nemali na súd žiadny vplyv), najdôležitejším aspektom procesu. Po ich výpovediach sa zmenil v Izraeli pohľad na obete holokaustu a veľa Izraelčanov bolo až potom schopných naplno hovoriť o vyvražďovaní.

O procese napísala slávnu  knihu nemecká filozofka Hannah Arendtová (Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla), ktorá sa snažila ukázať, že holokaust nebol vykonávaný  morálne beštiálnymi jednotlivcami so sadistickými sklonmi, ale ľuďmi, ktorí boli až "desivo normálni". Podľa Arendtovej nebol Eichmann antisemita, hlavným motívom jeho desivých činov vraj bol kariérny postup a poslúchanie rozkazov. Známy britský historik so špecializáciou na holokaust David Cesarani ale vo svojej knihe (Eichmann. Jeho život a zločiny) tvrdí , že bol extrémny antisemita, čo bolo dôležitou motiváciou pre jeho genocídne akcie. Aj podľa Lipstadtovej bol Eichmann jasným antisemitom, čo doložila vo svojej knihe Eichmannov proces citáciou jeho slov pred popravou, keď povedal, že na smrť pôjde spokojný, pretože zabil milióny Židov.

Strojca holokaustu Eichmann vraj „len" poslúchal rozkazy

Výber pre vás