V apríli 1944 stisla Roza Šaninová spúšť svojej pušky a skĺzla sa do zákopu so slovami: „Zabila som človeka." Bol to prvý úspešný zásah v jej vojenskej kariére, o ktorej sa ľudia neskôr dozvedeli prostredníctvom Roziných denníkov. Koncom roka už bola vďaka svojej presnej muške známa ako „neviditeľný teror východného Pruska".

Foto: Public Domain Roza Šaninová sa narodila 3. apríla 1924 v Archangeľskej oblasti. Po dokončení základnej školy chcela pokračovať vo vzdelávaní, a tak každý deň chodila 12 kilometrov tam a spať, aby mohla navštevovať strednú školu v meste Bereznik. Chcela študovať literatúru, ale rodičia jej to nechceli dovoliť, a tak ako 14-ročná ušla z domu. Pešo kráčala 50 hodín k najbližšej železničnej stanici, kde nastúpila na vlak do Archangeľsku. Nasťahovala sa k bratovi Fjodorovi, získala štipendium a začala študovať na vyššej strednej škole. V júni 1941 ale do ZSSR vpadli Nemci, bezplatné vzdelávanie sa zastavilo a Roza prišla o štipendium. Musela si privyrábať v škôlke a dúfala, že po dokončení školy sa stane učiteľkou.

<a href="https://magazin.centrum.sk/spektrum/postrach-nacistov-ivan-sidorenko-bol-najlepsim-sovietskym-ostrelovacom/911588.html" target="_blank">Postrach nacistov: Ivan Sidorenko bol najlepším sovietskym ostreľovačom</a>

Keď ale na Archangeľsk začali dopadať nacistické bomby, statočná tínedžerka sa prihlásila k dobrovoľníkom, ktorí zo striech upozorňovali na blížiace sa nálety. Keď však zistila, že jej druhý brat Michail zahynul pri bombardovaní, chcela ho pomstiť. Podobne ako desaťtisíce iných žien, aj ona vstúpila do sovietskej armády. Prijali ju do Ženskej ostreľovačskej akadémie, ktorú s poctami ukončila v apríli 1944 okolo svojich 20. narodenín. Bola známa svojou presnosťou a prosili ju, aby radšej odovzdávala svoje vedomosti iným ostreľovačom, ale odmietla. Stala sa veliteľkou ženskej ostreľovačskej čaty v 184. pešej divízii.

Prvého Nemca zastrelila večer na vzdialenosť asi 400 metrov. Pre noviny neskôr uviedla: „Zo spôsobu, akým padol na zem, som vedela, že prvý výstrel ho nezabil. Asi hodinu ležal, neodvážil sa pohnúť. Potom sa začal plaziť. Môj druhý výstrel ho už trafil presnejšie." Až do denníka si neskôr zapísala, ako sa jej podlomili nohy.

<a href="https://magazin.centrum.sk/spektrum/stalinova-zeleznica-smrti-tisice-ludi-zabil-rozmar-diktatora/870687.html" target="_blank">Stalinova železnica smrti: tisíce ľudí zabil rozmar diktátora</a>

V máji 1944 dostala ako vôbec prvá ostreľovačka Rad slávy. Napriek tomu sa cítila frustrovaná sovietskou politikou, ktorá hovorila, že ženy by nemali bojovať v predných líniách. 29. júla 1944 napísala list svojmu kamarátovi a vojnovému korešpondentovi Pjotrovi Molčanovovi, aby intervenoval v jej prospech. Žurnalistovi sa to však nepodarilo, a tak Roza často bez dovolenia opúšťala čatu a vyrážala na vlastnú päsť zabíjať nepriateľských vojakov. Volala ich „mŕtvi malí Hitlerovia".

Foto: <a href="https://www.flickr.com/photos/36919288@N08/3848506564" target="_blank">Flickr/Za Rodinu</a> S počtom mužov, ktorých zabila, rástol aj záujem tlače o jej osobu. 23. septembra 1944 o nej písali dokonca aj <a href="https://news.google.com/newspapers?id=gwAvAAAAIBAJ&sjid=-9sFAAAAIBAJ&pg=3207,3420642&dq=shanina+terror+of+east+prussia&hl=en" target="_blank">v kanadských novinách Ottawa Citizen</a> ako o „dievčati z Červenej armády, ktoré za deň zabilo päť Nemcov." Celkovo už mala na konte 46 zastrelených nepriateľov.

V októbri už bola celebritou, sovietska propagandistická tlač ju ospevovala. V ženských magazínoch sa Roza objavovala v brnení stredovekého ruského bojovníka, ktorý drží pušku. Ona sama si všetko oveľa pravdivejšie zapisovala do denníka, okrem iného sa nešťastne vyjadrovala aj o svojom milostnom živote. „Neznášam tú špinu spojenú so životom v armáde. Ničí všetko, aj vzťahy. Moje srdce už nikomu neverí." Roza mala len príležitostných priateľov a väčšina z nich zomrela v boji. Čím dlhšie boj trval, tým trpkejšie boli jej zápisky. „V tanku mrzne a všade je dym, nie som na to zvyknutá. Neviem poriadne dýchať," zapísala si 16. januára 1945. Ďalší deň jej zasa pripadal ako mesiac. „Muži majú hlúpe poznámky na moju adresu. Takmer som sa povracala pri obväzovaní ranených. Mráz, hlad."

<a href="https://magazin.centrum.sk/spektrum/nocne-bosorky-nahanali-nemcom-strach-uznania-sa-nedockali/923078.html" target="_blank">Nočné bosorky naháňali Nemcom strach, uznania sa nedočkali</a>

24. januára si poznamenala, ako ju naháňal veliteľ pluku a napokon ju „zdrapil, akoby bol v bordeli." Opísala tiež, ako ju plukovníkov syn hodil na posteľ a nasilu bozkával. Kričala na jeho otca: „Len preto, že som žena, ma môže každý bozkávať?" 27. januára našli Rozu dvaja sovietski vojaci na poli s roztrhaným hrudníkom. Ležala na ranenom dôstojníkovi, ktorého zrejme chcela pred smrťou chrániť. Už jej nedokázali pomôcť.

Pochovali ju vo východnom Nemecku so všetkými vojenskými poctami a dodnes je v Rusku veľmi známou osobnosťou. Aj vďaka Pjotrovi Molčanovovi, ktorý si nechal nielen Rozine listy, ale aj denník. V roku 1965 umožnil, aby boli tieto dokumenty zverejnený, a o Rozinom osude sa tak dozvedela široká verejnosť.

Roza Šanina: Smrtiaca ostreľovačka, ktorá naháňala Nemcom strach

Výber pre vás