Starovekému Rímu velilo mnoho tvrdých rúk. V období principátu, presnejšie v rokoch 54 až 68 nášho letopočtu, vládol Rímskej ríši cisár Nero, známy najmä svojim nemilosrdným konaním. Už jeho cesta na trón bola poznačená krvou, otrávil svojho adoptívneho otca, vládnuceho cisára Claudia a vďaka tomu sa Nero stal vo veku 17 rokov vládcom Ríma.

Prečítajte si, čo stihol cisár Claudius Caesar Nero, prezývaný Nero, vykonať počas 13 rokov svojej vlády nad Rímom.

Zabil vlastnú matku Za cisársky trón bol Nero vďačný najmä svojej matke Agrippine. Vydala sa za cisára Claudia a nahovorila ho, aby si adoptoval Nera. Podarilo sa jej odsunúť Claudiovho skutočného syna Britannica, ktorý mal pôvodne byť dedičom Rímskej ríše, a na miesto následníka trónu dosadila Nera.

Zo začiatku vládol Nero veľmi rozumne, radili mu totiž filozof Seneca a prefekt prétoriánov Afranius Burrus. Postupne sa viac a viac začala prejavovať Nerova úchylnosť. Jeho matka v neho stratila dôveru, a začala preferovať predtým zatracovaného Britannica, keď Nero nahnal do arény 400 senátorov a 600 jazdcov, aby medzi sebou bojovali. Nikto síce pritom nezomrel, ale dovtedy uznávaný vládca Nero klesol v očiach svojich poddaných i v očiach jeho matky. Nero spozoroval, že Britannicus sa stal matkiným obľúbencom a najradšej by ho videla na Nerovom tróne, tak ho dal preventívne otráviť.

Zatiaľ čo sa cisár Nero naplno venoval svojim záľubám, ako boli dostihy, herectvo, spev, vysedávanie v krčme a vyvolávanie bitiek, ríšu úspešne riadili jeho radcovia Seneca a Afranius Burrus, spolu s jeho matkou Agrippinou.

V roku 59 sa Agrippina sťažovala priateľom na svojho syna. Nero mal pocit, že matka neuznáva jeho umenie a upodozrieval ju, že pripravuje jeho zosadenie z trónu. Vládca mal obavy o svoje postavenie a tak dal matku zavraždiť. Po jej smrti sa Nero naďalej venoval hýreniu, závodom a divadlu a v skutočnom vládnutí pokračovali Seneca a Burrus. Tí zariadili, aby cisár vystupoval výhradne pred súkromným publikom.

Dal zavraždiť manželku a stratil priazeň Ríma V roku 62 Afranius Burrus zomrel na chorobu hrdla a bolo nad Senecove sily udržať vládu, tak sa radšej stiahol. Pozície hlavných radcov tak zaujali prefekti, ktorých vybrali prétoriáni. Nero im dôveroval a pracoval ďalej na svojom umeleckom vývoji.

Po Burrovej smrti, ktorý bol proti rozpadu cisárovho manželstva, sa Nero rozviedol s manželkou Octáviou a dal ju popraviť. Keďže Octávia bola medzi Rimanmi veľmi obľúbená, tento Nerov krok verejnosť neprijala s nadšením. Následne sa oženil s s Poppaeou, manželkou jeho priateľa.

Od roku 64 Nero účinkoval v divadelných predstaveniach pred verejnosťou. Jeho herecké výkony sa stali objektmi vtipov a posmeškov zo strany Rimanov. Diváci nemali povolené odísť z predstavenia a tak sa stávalo, že ľudia predstierali smrť, aby ich mohli vyniesť preč.

Za Senecu a Burra boli vzťahy medzi cisárskym palácom a senátom veľmi dobré. Tie sa ale skončili, keď Nerov hlavný radca Tigellinius nariadil obnoviť politické procesy a trest smrti za vlastizradu. Ako prví padli tomuto nariadeniu za obeť dvaja vznešení patricijovia a v Ríme sa rozmohol strach.

Krátko nato vypukol v Ríme veľký požiar, ktorý pohltil všetko. Okamžite sa objavili podozrenia, že skazu má na svedomí cisár. Hneď po uhasení ohňa sa pustil do stavania nového cisárskeho sídla, Zlatého domu. Nero za požiar obviňoval kresťanov.

Rimanov prešla trpezlivosť O rok neskôr, v 65, nastal pokus o zvrhnutie Nera z cisárskeho trónu. Jeden zo strojcov povstania mal byť vraj aj Seneca, vtedy Nero stratil nad svojim učiteľom zľutovanie. Spolu s 18 ďalšími podozrivými zo sprisahania dostal Seneca príkaz na samovraždu, ďalší 13 boli vyhnaní z Ríma.

Nero ušiel pred problémami do Grécka a vzal so sebou aj svojho radcu Tigellinia. V Grécku sa cisárovi dostalo umeleckého i športového uznania. Ako prejav vďaky Nero oslobodil Grécko od platenia daní Rímu, za čo mu boli chudobní Gréci vďační. Avšak počas jeho neprítomnosti v Ríme silneli aktivity proti jeho vláde. Keď sa Nero dozvedal, čo sa proti nemu chystá, nevenoval tomu veľkú pozornosť.

Nero nebol nikdy počas svojho života schopný sebakritiky. Považoval sa za dokonalého a najlepšieho vo všetkých oblastiach, či už išlo o šport, herectvo, alebo písanie básní. Po 13 rokoch jeho despotického vládnutia sa povstalci zmobilizovali proti nemu, zradili ho vojvodcova a aj prétoriáni, ktorí boli jeho cisárskou gardou.

Na základe toho cisár Nero spáchal samovraždu. Ale ani pred posledným výdychom na sebe nenachádzal žiadnu vinu alebo chybu. Posledné čo povedal boli, vraj, slová: „Ó, aký to vo mne zomiera umelec!"

Rímsky cisár Nero: Krutý vládca či nedocenený umelec?

Výber pre vás