Máte pocit, že počasie na našej planéte  je čoraz divokejšie? Tak to by ste sa mali ísť pozrieť na vybrané miesta Slnečnej sústavy. NASA dávnejšie uverejnila zábery obrovskej búrky na severnom póle Saturnu, ktoré zhotovila sonda Cassini. Celý systém má tvar šesťuholníka a priemer tridsaťtisíc kilometrov, čo je vyše dvakrát viac ako Zem. O podobné extrémy počasia a prírody nie je núdza.

Keďže atmosféra Venuše pozostáva z 96 percent z oxidu uhličitého, vzniká enormný skleníkový efekt – na povrchu vládne 460 stupňov Celzia, viac ako na hociktorej planéte našej slnečnej sústavy. Olovo by sa pri tejto horúčave roztopilo. Nehostinné podmienky ešte zhoršuje kyselina sírová, padajúca z oblakov visiacich 45-60 kilometrov nad povrchom.

Aj keď je Venuša o 42 miliónov kilometrov bližšie k Slnku než Zem, dostáva menej lúčov, pretože spomínané mraky kyseliny sírovej takmer neprepúšťajú svetlo. A keďže teplota nemôže unikať, Venuša sa rozhorúči ako auto na pražiacom slnku. Mimochodom, bez skleníkového efektu by boli teploty na Zemi pod bodom mrazu.

Ide o jednu  z najväčších planét v našej slnečnej sústave. Na ňom sú najrýchlejšie búrky, dosahujúce rýchlosť v nárazoch až do 2 160 kilometrov za hodinu. Škvrna na fotografii, ktorú vyhotovila sonda Voyager 2, je podobná búrka.

Odkiaľ búrka berie energiu?  Normálne vyvoláva energiu zo slnečného žiarenia pohyb vzduchu, ale na to je Neptún príliš vzdialený od Slnka. Vedci vychádzajú z toho, že teplota z vnútra planéty rozpútava búrku, ktorú na plynovom, metánovom povrchu nič nebrzdí.

Obrovská búrka v tvare šesťuholníka zďaleka nie je jediným extrémom na planéte. Počas silných búrok šľahajú na Saturne blesky, ktoré sú miliónkrát silnejšie ako tie na Zemi. Vypočítali to výskumníci pomocou údajov z vesmírnej sondy Cassini, pretože tie blesky ešte nikto nevidel. Táto domnienka sa zakladá na merianiach zvukových vĺn, ktoré sa cez výboje vrhajú do vesmíru.

Počas búrky na Zemi možno vnímať emisie ako praskavé zvuky v rádiu – na stredných vlnách. Aj sondaCassini  „pociťuje“ také zvuky pri bleskoch na Saturne – pravdaže vo vzdialenosti 161 miliónov kilometrov. Pri lete okolo Zeme zmĺkli rádiové vlny už takmer pri 90 000-kilometrovej vzdialenosti.

Na južnom póle  tohto Saturnovho mesiaca vládne te plota až do mínus 180 stupňov Celzia. Celý jeho povrch je z ľadu, ktorý sa z väčšej časti skladá zo zamrznutej vody. Opakovane tu vybuchujú ľadové sopky, ktoré chrlia vodu z vnútra mesiaca.

Špecifikom Enceladusu sú aj takzvané tigrie pruhy. Tak sa nazýva celý rad paralelných čiar na južnom póle, v ktorých je značne teplejšie. Tu striekajú gejzírové vodné fontány do výšok, vznikajú ľadové častice. Tie tvoria pravdepodobne vonkajší prstenec Saturna a v ňom obieha Enceladus okolo svojej planéty.

Takmer trikrát by sa zmestila Zem do tornáda, ktoré na Jupiteri vyčíňa rýchlosťou asi 700 kilmetrov za hodinu. Ešte fascinujúcejšia ako veľkosť je dĺžka trvania víchrice. Astronómovia pozorujú veľkú červenú škvrnu už 130 rokov.

Pritom už v roku 1665 pozoroval astronóm Giovanni Cassini svojím teleskopom škvrnu na Jupiteri, ktorú neskôr sledovali aj jeho kolegovia do roku 1712. Keďže potom boli tieto pozorovania len sporadické, nie je isté, či ide o ten istý vír – inak by mohol mať viac ako 350 rokov.

Na povrchu Jupiterovho mesiaca tesne nadväzuje na seba jeden kráter za druhým ako dôkazy o dopade nespočetného množstva asteroidov. Žiadne iné nebeské teleso v slnečnej sústave nevykazuje toľko dier ako toto. Na Kalliste prakticky nie sú žiadne horské pásma, ktoré by poukazovali na geologické aktivity.

Podľa odhadov expertov ľadová vrstva obežnice Jupitera hrubá dvesto kilometrov by mala byť stará štyri miliardy rokov. Odvtedy tam zrejme nedošlo k žiadnym seizmickým udalostiam. Takže vývoj Kallista je vylúčený. Merania sondy Galileo poukazujú na to, že pod ľadom leží slané more hlboké 10 kilometrov, ktoré mohlo byť predtým zatlačené pri zemetrasení.

Planéty, ako ich nepoznáte: Venuša má najhorúcejšiu púšť, Jupiter najväčšie tornádo

Výber pre vás