Nacisti pomocou plynu v noci z 8. na 9.3. 1944, zabili v Osvienčime - Brezinke 3792 židovských mužov, žien a detí z tzv. českého (či terezínskeho) rodinného tábora. Ďalšia časť osadenstva rodinného tábora bola zlikvidovaná v júli 1944. Podľa niektorých historikov znesie táto udalosť porovnanie s masakrom obyvateľov Lidíc a Ležákov z roku 1942. Existencia rodinného tábora patrí k málo objasneným fenoménom holokaustu. Najčastejšie udávaný dôvod , že sa tábor mal stať ďalším nástrojom neslávnej propagandy nacistov po zahanbujúcej návšteve delegácie Červeného kríža v Terezíne, podľa niektorých pamätníkov neobstojí. Podľa nich sa asi ťažko dá predstaviť, že by do osvienčimského pekla nacisti pozvali zahraničnú delegáciu. Historik Toman Brod, ktorý zajatie v tábore prežil, sa pýta: "Aký mohlo mať pre racionálne nacistické mozgy zmysel živiť pol roka niekoľko tisíc ľudí vo vyhladzovacom koncentračnom tábore, a to prakticky bez akéhokoľvek úžitku?" Jedna z teórií sa prikláňa k názoru, že sa tak nacisti snažili upokojiť nervóznych Židov z Terezína korešpondenčnými lístkami, ktoré väzni z Brezinky (Birkenau) mohli po určitom čase posielať. K ďalším možným dôvodom expedície terezínskych Židov do Osvienčimu mohla byť snaha predísť možnému budúcemu povstaniu v ghette, čoho sa nacisti po skúsenostiach z iných miest (Varšava v apríli, či Treblinka v auguste) obávali.

Všetko začalo v septembri 1943, keď bolo z terezínskeho ghetta do Osvienčimu – Brezinky v dvoch transportoch deportovaných 5000 väzňov, ktorým sa na rozdiel od predchádzajúcich transportov dostalo nebývalých "privilégií": pri príjazde neprechádzali obvyklou selekciou a nedošlo ani k rozdeleniu rodín do rôznych častí tábora (preto "rodinný" tábor). K "privilégiam" patrilo aj to, že neboli po príjazde podrobení rituálu vyholeniu hlavy a že deti mohli byť cez deň na detskom bloku. V decembri 1943 a v máji 1944 potom v niekoľkých veľkých transportoch z Terezína prišlo ďalších 12.500 väzňov, ktorí boli umiestnení v rodinnom tábore. Zatiaľ čo prvé transporty boli výhradne zložené z väzňov, ktorí do Terezína prišli z Čiech, v tých neskorších pochádzala približne polovica deportovaných z Nemecka, Rakúska či Holandska. V rodinnom tábore, označovanom v Brezinke ako sekcia BIIb, živorili väzni na úzkom zablatenom pruhu obklopenom plotom pod elektrickým prúdom, trpeli hladom, zimou, vyčerpaním, chorobami a zlými hygienickými podmienkami. Úmrtnosť tu však nebola o nič menšia ako inde v tábore. Deti mohli cez deň byť na detskom bloku, kde sa s vychovávateľmi vedenými charizmatickým nemeckým Židom Fredym Hirschom (neskôr pravdepodobne spáchal samovraždu) venovali "výučbe" a hrám. Nebývalé "privilégia", ktoré sa väzňom rodinného tábora dostali, boli pre členov osvienčimského odbojového hnutia záhadou. Po nejakej dobe sa im však podarilo odhaliť, že na osobných dokumentoch väzňov je skratka "SB" a doba šesť mesiacov. "SB" (Sonderbehandlung, teda zvláštne zaobchádzanie) znamenalo v nacistickom žargóne krycie označenie pre popravu bez rozsudku, v Osvienčime spravidla smrť v plynových komorách.

Presne po šiestich mesiacoch pobytu bolo všetkým väzňom, ktorí boli do Osvienčimu deportovaní v septembri 1943, oznámené, že budú premiestnení do "pracovného tábora Heydebreck". Miesto do tohto fiktívneho tábora však nákladné autá zamierili smerom k osvienčimským plynovým komorám, kde boli v noci z 8. na 9. marca 1944 bez selekcie zavraždení. Podľa niekoľkých svedectiev spievali pred smrťou v plynových komorách ako znak vzdoru československú hymnu, Hatikvu (židovskú hymnu, ktorá sa neskôr stala hymnou Izraela) a Internacionálu. Zvyšní väzni rodinného tábora žili od tej chvíle v stálych obavách, že ich po šiestich mesiacoch čaká rovnaký osud. Začiatkom júla 1944 sa tieto obavy potvrdili: na rozdiel od marca 1944 však prechádzali väzni roztriedením a časť z nich bola predtým poslaná na prácu do iných táborov. V rodinnom tábore ostalo približne 6000 - 7000 väzňov, ktorí boli medzi 10. a 12.7.1944 počas dvoch nocí zavraždení. Zo 17.500 väzňov rodinného tábora ich prežilo iba 1294. O necelý mesiac neskôr, v noci z 2. na 3.8. 1944, boli v Brezinke vyvraždení väzni ďalšieho "rodinného tábora", v ktorom boli väznení Rómovia vrátane tých deportovaných z Čiech. Nacisti vtedy v plynových komorách povraždili 2897 osôb zo 14 krajín, hlavne žien a detí. Iba v Osvienčime bolo zmarených asi 1,2 milióna životov. K väzňom tábora patrilo aj 50.000 československých občanov - Židov, politických väzňov a Rómov, z ktorých prežilo asi iba 6000.

Nacisti pred 70 rokmi zabili naraz najviac Čechoslovákov

Výber pre vás