<a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/transfagarasan-megastavby-vybudovanej-proti-sovietom-je-dnes-turisticky-magnet" target="_blank">Redaktori Života</a> chceli zažiť cestu na vlastnej koži, a&nbsp;tak sa tam v&nbsp;rámci letnej výpravy po juhovýchodnej Európe vybrali. Tento „zázrak“ ich rozhodne nesklamal. Určite to nie je výlet pre človeka, ktorý trpí závratmi a&nbsp;má strach z&nbsp;výšky alebo mu býva zle v&nbsp;aute pri cestách so zákrutami. Ten nech si radšej o&nbsp;tejto lokalite pozrie nejaký cestopisný televízny dokument. Všetkým ostatným tento výlet vrele odporúčajú.

Je to výlet s&nbsp;nádychom dobrodružstva, čo platí v&nbsp;podstate ešte stále pre celé Rumunsko. Transfagarasan je cieľom mnohých cestovateľov, hlavne motorkárov, odvážnejších šoférov osobných áut a&nbsp;mimoriadne zdatných cyklistov. Z&nbsp;tohto dôvodu na ceste stretnete množstvo cudzích evidenčných značiek nielen z&nbsp;celej Európy, ale aj mimo nášho kontinentu. Hlavne motorkári tvrdia, že Transfagarasan je niečo ako vrchol motocyklistickej zručnosti.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z CESTY, KTORÁ JE SAMA O SEBE ZÁŽITKOM, NÁJDETE V GALÉRII

Cesta prechádza cez Fagarašské vrchy a&nbsp;tie sú súčasťou Transylvánskych Álp v&nbsp;Karpatoch. Od nich je odvodený aj jej názov Transfagarasan. Nachádza sa medzi najväčšími rumunskými vrchmi Moldoveanu a&nbsp;Negoiu a&nbsp;stúpa do neuveriteľnej nadmorskej výšky 2&nbsp;134 metrov nad morom.

Najprv niečo z&nbsp;histórie tohto zázraku. Oficiálne je Transfagarasan štátna cesta 7C a&nbsp;jedna z&nbsp;najvyššie položených ciest v&nbsp;Rumunsku v&nbsp;južnom výbežku Karpát. Na juhu sa začína pri meste Bascov (blízko Pitešti), čo je oblasť Valašska, a&nbsp;na severe sa končí pri dedine Cartisoara, čo je oblasť Sedmohradska (alebo aj Transylvánia). V&nbsp;rokoch 1970 až 1974 dal túto cestu vybudovať vtedajší prezident Nicolae Ceausescu a&nbsp;bola v&nbsp;podstate jeho reakciou na vpád sovietskych vojsk do Československa v&nbsp;roku 1968. V&nbsp;prípade, že by sovietske vojská prišli na podobnú „priateľskú“ návštevu Rumunska, Ceausescu chcel mať možnosť rýchleho prechodu hôr pre rumunskú armádu. Tu vidieť, ako vlastným spojencom „dôveroval“.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Cestu budovali predovšetkým vojenské stavebné a&nbsp;ženijné útvary, pričom na financie, pracovné podmienky, bezpečnosť a&nbsp;prípadné obete sa ohľad skoro vôbec nebral. Stavebné práce sa bežne vykonávali aj vo výškach dvetisíc metrov nad morom a&nbsp;bolo použitých neuveriteľných šesť miliónov ton dynamitu. Pracovné podmienky a&nbsp;normy boli také extrémne, že skúsení a&nbsp;starší vojaci sa tejto práci a&nbsp;zodpovednosti radšej vyhýbali a&nbsp;odstrely nechali robiť mladých a&nbsp;neskúsených nováčikov. Následky boli hrozivé: oficiálne pri stavbe zahynulo 40&nbsp;vojakov, neoficiálne sa hovorí o&nbsp;stovkách. To však v&nbsp;podstate nikoho nezaujímalo, obete sú v&nbsp;každej armáde vopred naplánované. A&nbsp;tak sa dňa 20.&nbsp;septembra 1974 dočkala táto extrémna cestná komunikácia oficiálneho otvorenia.

Celková dĺžka cesty je 150&nbsp;kilometrov, ale časť, pre ktorú tam chodia turisti z&nbsp;celého sveta, má približne 90&nbsp;kilometrov. Keď sa nikde nezastavíte –&nbsp;čo však nikto nespraví&nbsp;–, dá sa prejsť asi za tri hodiny. Ale aj to iba štyri mesiace v&nbsp;roku od 1. júla do 31. októbra, po zvyšok roka je cesta pre nezjazdnosť oficiálne zatvorená.

Väčšina turistov prechádza Transfagarasan zo severu na juh, my sme však na základe rady od domácich zvolili opačný smer –&nbsp;z&nbsp;juhu na sever. Na začiatku to boli iba viac-menej nudné dediny a&nbsp;osady, no po chvíli sa objavili nádherné lesy, ktoré postupne prechádzali do serpentín. Okrem toho cestu lemovalo mnoho mostov a&nbsp;tunelov. Spadnuté kamene, stromy alebo konáre na ceste sú úplne bežné a&nbsp;nikto to nerieši. Pokiaľ to nespadne práve na vás, jednoducho to obídete a&nbsp;ide sa ďalej. Došli sme až k&nbsp;priehrade Vidraru, ktorá sa považuje za začiatok najkrajšej časti tohto fascinujúceho horského prejazdu. Priehradná hrádza ja ďalším stavebným zázrakom. Je 166&nbsp;metrov vysoká a&nbsp;307&nbsp;metrov dlhá. Vodná plocha pokrýva celkovo 893&nbsp;hektárov, je desať kilometrov dlhá, dosahuje hĺbku do 155&nbsp;metrov a&nbsp;voda z&nbsp;nej zásobuje vodnú elektráreň. Priehradu začali stavať ešte pred samotnou cestou cez hory v&nbsp;roku 1960 a&nbsp;jej výstavba trvala vyše päť rokov.

Treba podotknúť, že Rumuni si nejaké veľké starosti s&nbsp;údržbou cestných komunikácií nerobia, a&nbsp;aj keď je cesta na naše pomery vo vynikajúcom stave, vidieť, že toho už má veľa za sebou a&nbsp;občasné diery v&nbsp;ceste nikoho neprekvapujú. Jedna vec je veľmi dôležitá –&nbsp;termín návštevy Transfagarasanu. Ten je obmedzený na spomínané štyri mesiace, ale aj tak je dôležité vybrať si vhodný deň, čas a&nbsp;mať aj kus šťastia. My sme to našťastie nezažili, ale existujú situácie, že je na ceste tak veľa turistov, že idete neustále v&nbsp;kolóne, a&nbsp;keď chcete pri nejakom výhľade zastaviť, ani nenájdete miesto na odstavenie auta. Preto je najlepšie vyrážať v&nbsp;pracovnom týždni v&nbsp;skorých ranných alebo neskorších poobedných hodinách.

Okolie cesty je iba riedko obývané, väčšinou vidíte len salaše a&nbsp;reštaurácie. Rumunská kuchyňa je výborná aj cenovo dostupná. V&nbsp;slušnej reštaurácii sme si dali skoro kilové pečené koleno a&nbsp;domácu špecialitu s&nbsp;krevetami, k&nbsp;tomu kvalitné čapované pivo a&nbsp;limonádu a&nbsp;za všetko sme platili príjemných 22&nbsp;eur. Pri ceste sme si ešte kúpili čerstvé čučoriedky, pričom v&nbsp;ponuke boli malé lesné nazbierané v&nbsp;horách alebo veľké pestované na plantážach. Kilo stálo tri eurá, a&nbsp;tak sme na porovnanie vzali pol kilogramu z&nbsp;oboch druhov. Musíme uznať, že obe sorty chutili perfektne. Rozdiel sme zistili až na druhý deň ráno, keď už lesné plody chytali pleseň, ale tie plantážové boli ako čerstvo kúpené.

S&nbsp;plným žalúdkom sme pokračovali vo výstupe do hôr. A&nbsp;potom prišlo veľké prekvapenie, o&nbsp;ktorom sme síce počuli, ale nikdy sme ho nezažili – medvede. Prvý medveď bol pre nás šok, a&nbsp;tak sme v&nbsp;neprehľadnej zákrute zastavili a&nbsp;fotili sme si ho ako čínski turisti. Medveď sa správal pokojne, no keď videl, že od nás nič na jedenie nedostane, ani si nás nevšímal. Následne prišiel druhý, tretí, malý, stredný, veľký... Až sme to už brali ako bežnú vec, že pri ceste alebo aj priamo na ceste je medveď. Niekedy sme zastavili asi na dva metre od neho a&nbsp;medveď sa ani nepohol. Niektoré medvede boli takí roztomilí mackovia ako z&nbsp;rozprávky, ale aj tak vzbudzovali rešpekt. Medvede sú aj u&nbsp;nás veľmi aktuálna téma a&nbsp;spoločnosť je pre ne na Slovensku polarizovaná. Preto nás v&nbsp;Rumunsku prekvapilo, keď sme videli to množstvo medveďov a&nbsp;vedľa nich cyklistov, ktorí ich obiehali, akoby sa nič nedialo.

Ešte väčší extrém bola rumunská rodinka s&nbsp;deťmi, ktorá si na tráve rozložila stolík a&nbsp;robila si obedovú prestávku pri ceste, na ktorej na nich ako zdola, tak zhora so záujmom pozerali dva medvede. Pre nás neuveriteľná situácia, pre nich asi bežný piknik v&nbsp;lese. Nadobudli sme dojem, že ľudia aj medvede si na seba v&nbsp;tejto oblasti zvykli, navzájom sa rešpektujú a&nbsp;žijú v&nbsp;symbióze. 

Ale zdanie klame a&nbsp;situácia taká jednoduchá nie je. Hovorili sme sa s&nbsp;Rumunom menom Ioan, ktorý pochádza z&nbsp;neďalekého okolia. Ten neskutočne nadával na turistov, ktorí medvede kŕmia z&nbsp;auta. Oficiálne je to zakázané a&nbsp;hrozí za to vysoká pokuta, ale málokto to rešpektuje. Medvede si na to zvykli a&nbsp;namiesto hľadania potravy v&nbsp;lese čakajú na potravu od nedisciplinovaných turistov. Ioan tvrdil, že nikoho z&nbsp;domácich by taká hlúposť ako kŕmiť medvede nikdy nenapadla. Medveď, ktorý žerie skoro z&nbsp;ruky, stráca prirodzené schopnosti a&nbsp;podľa Ioana sa z&nbsp;neho postupom času stáva „mŕtvy“ medveď. 

Všetci prevádzkovatelia reštaurácií a&nbsp;hotelov majú povinnosť dôkladne zabezpečiť kontajnery pred medveďmi. Keď si medveď zvykne na jedlo od turistov, ktorí ich kŕmia aj keksami, cukríkmi, chlebom a&nbsp;slanými pochúťkami, stráca schopnosť a&nbsp;chuť hľadať si potravu vo svojom prirodzenom prostredí –&nbsp;v&nbsp;lese. Medveď je plaché zviera a&nbsp;pred človekom má prirodzený rešpekt, ale prijímaním jedla od turistov svoju plachosť a&nbsp;strach stráca. To však neznamená, že keď vyzerá ako milý prosiaci macko, nie je nebezpečný. V&nbsp;rokoch 2016 až 2021 zabili karpatské medvede štrnásť ľudí a&nbsp;je príznačné, že väčšina z&nbsp;nich boli „odvážni“ turisti, ktorí chceli tohto na prvý pohľad milého tvora nakŕmiť z&nbsp;ruky alebo ho dokonca pohladkať. Človek je nepoučiteľný.

Najkrajšia časť cesty sa začala po opustení lesa, keď bolo vidieť už iba skaly a&nbsp;kamene. Aby to bolo ešte dobrodružnejšie, rozhodli sme sa prenocovať v&nbsp;aute na nejakom zaujímavom mieste. Podvečer nám dva razy zablokovalo cestu stádo oviec, ktoré sa vracalo z&nbsp;paše v&nbsp;skalách. Stúpali sme čoraz vyššie, až sme dorazili už skoro v&nbsp;tme na miesto, kde sme stáli v&nbsp;zákrute na rovnej odstavnej ploche, pričom jedinou prekážkou medzi naším autom a&nbsp;priepasťou boli napnuté oceľové laná. Kým v&nbsp;údolí bola v&nbsp;daný júlový deň teplota 35&nbsp;stupňov, tu hore bolo príjemných trinásť stupňov. Výhľad na nočnú oblohu bol nádherný a&nbsp;bolo zaujímavé sledovať už iba občasné svetlá áut, ako sa šplhali po serpentínach zdola až na samotný vrchol. Vyspali sme sa v&nbsp;tom chlade pri otvorených oknách na aute výborne a&nbsp;ráno sme sa zobudili uprostred mrakov. Bolo nádherné pozorovať, ako sa cez ne slniečko pomaly predieralo, až nakoniec v&nbsp;tomto „boji“ zvíťazilo a&nbsp;my sme tak pokračovali v&nbsp;ceste za jasnej oblohy.

Najvyšším bodom cesty je horský vrchol Negoiu vo výške vyše dvetisíc metrov nad morom. V&nbsp;tejto výške sa nachádza aj najvyšší a&nbsp;zároveň najdlhší tunel Rumunska, ktorý sa nazýva Balea a&nbsp;spája južnú stranu vrchu so severnou. Ten najkrajší a&nbsp;ikonicky známy výhľad na Transfagarasan sa nachádza po vyjdení z&nbsp;tunela na severnej strane. Treba sa však mať na pozore, pretože práve tam je turistické centrum, trhy, reštaurácie a&nbsp;okrem množstva ľudí sú tam všade zaparkované autá, tak­že sa z&nbsp;cesty stáva v&nbsp;podstate jednosmerka a&nbsp;dochádza k&nbsp;zápcham. Preto je lepšie zaparkovať auto o&nbsp;niekoľko stoviek metrov nižšie, kde je oveľa menej áut aj ľudí a&nbsp;kde si tie čarokrásne výhľady môžete oveľa lepšie užiť.

Až v&nbsp;týchto miestach si človek uvedomí, že Transfagarasan je skutočne divom sveta a&nbsp;obrovským symbolom ľudského staviteľského umenia. Cesta sa kľukatí zospodu ako nekonečný had a&nbsp;celkovo prekonáva značné výškové rozdiely. Počas jazdy si užívate rozprávkovo krásne výhľady. Na samotnom vrchu pred vjazdom do tunela Balea sa nachádza rovnomenné jazero. Výhľad naň však nie je až taký krásny, pretože sa tam v&nbsp;každom čase okrem predajných stánkov nachádza množstvo turistov.

Väčšina návštevníkov hodnotí severný zjazd ako symbol Transfagarasanu. Vodopády, výhľady, zákruty najrozličnejších tvarov, stáda oviec na ceste, to všetko zdôrazňuje čaro prekrásnej a&nbsp;divokej karpatskej prírody. Rýchlosť je na väčšine úsekov obmedzená na 40&nbsp;kilometrov za hodinu, ale to vôbec nevadí, aj tak nikomu nejde o&nbsp;rýchlu jazdu, skôr o&nbsp;ten zážitok z&nbsp;jazdy.

Je teda táto cesta zázrakom alebo nie je? Zázrakom asi nie, ale zázračným výtvorom ľudského umu a&nbsp;rúk určite áno. Je dôkazom, že sa dá vybudovať aj niečo, čo by sa za normálnych okolností dalo považovať za nemožné. Druhá vec je, či to vôbec malo nejaký význam a&nbsp;stálo to za tú námahu. V&nbsp;každom prípade má Rumunsko vďaka Transfagarasanu niečo výnimočné, čo priťahuje a&nbsp;vždy bude priťahovať turistov. Tu však narážame na problém, ktorý asi časom príde: už teraz treba hľadať vhodný čas a&nbsp;mať aj kus šťastia, aby ste si tento div užili. Ak bude turistov pribúdať, je otázne, ako sa s&nbsp;tým tento turistický magnet vyrovná. V&nbsp;kuloároch sa už povráva o&nbsp;spoplatnení cesty a&nbsp;iných obmedzeniach, ale bude to stačiť na skutočný cestovateľský zážitok? Preto ak máte čas a&nbsp;chuť, neváhajte a&nbsp;bežte sa tam pozrieť, kým sú na to ešte vhodné podmienky. Čaká vás zážitok, na aký s&nbsp;istotou nikdy nezabudnete.

Megalomanský projekt: Transfagarasan je dnes atrakciou pre turistov

Výber pre vás

Megalomanský projekt: Transfagarasan je dnes atrakciou pre turistov

Súvisiace články

Známe osobnosti v dejinách: Viete, v akých odboroch sa preslávili? (KVÍZ)

KVÍZ o európskych riekach: Na výbornú ho zvládne len znalec

KVÍZ o 20. storočí: Kto nedostane výbornú, nech sa hanbí

FOTO Katastrofa na Veľký piatok: Pozrite si zábery z jedného z najsilnejších zemetrasení

Tatranské NAJ: Koľko toho viete o našich veľhorách? (KVÍZ)

Vrcholový KVÍZ: Zistite, čo viete nielen o našich kopcoch

Výber pre vás