Medzi najúspešnejšie juhoamerické kopytníky patrili macrauchenie, trojprsté bylinožravce pripomínajúce bezhrbé ťavy. Išlo o tisíckilogramové zvieratá vysoké tri metre, spásajúce tak trávu, ako i lístie kríkov a stromov. Mali dlhé krky s malou chobotnatou hlavou a statné nohy, vďaka ktorým dokázali mimoriadne rýchlo behať a šikovne meniť smer behu. Objavili sa už pred siedmimi miliónmi rokov, otvorené priestranstvá Južnej Ameriky však obývali aj celkom nedávno, asi pred jedenásťtisíc rokmi.

Macrauchenie neboli zďaleka jediné juhoamerické kopytníky, ktorým sa vyvinul chobot. Tento šikovný svalnatý orgán sa zjavil aj u zástupcov skupiny Astrapotherium, ktoré asi pred dvadsiatimi až desiatimi miliónmi rokov patrili medzi najbežnejšie veľké bylinožravce kontinentu. Celkovým vzhľadom pripomínali tapíry, no ako sa im zväčšovali telesné rozmery a predlžovali kly, čoraz väčšmi evokovali slony. Kly im rástli z hornej aj dolnej čeľuste, podobne ako viacerým pravekým príbuzným slonov. Na rozdiel od slonov ich kly nevznikli predĺžením rezákov, ale očných zubov, a nesmerovali dopredu a dohora, ale dopredu a dole. Parastrapotherium spred dvadsiatich piatich a granastrapotherium asi spred jedenástich miliónov rokov dosahovali veľkosť nosorožca až indického slona. Ich kly merali viac ako meter, pričom celková telesná hmotnosť sa pohybovala okolo troch až štyroch ton.

Podobný, ale nie blízko príbuzný tvor dostal meno pyrotherium. Pripomínal hybrida slona a tapíra, pričom žil o čosi skôr ako veľké astrapotherium, asi pred tridsiatimi miliónmi rokov. Dosahoval však podobnú veľkosť – hmotnosť asi tri a pol tony, výška v kohútiku jeden a pol metra – a mal takisto štvoricu krátkych klov.

Iné toxodony vďaka mimoriadne robustnej stavbe tela, krátkym končatinám a krátkym a širokým papuliam pripomínali hrochy. Napriek vonkajšej podobnosti však nežili vo vode ani v blízkosti močarísk. Uprednostňovali suché trávnaté plochy. Tam sa s nimi stretli a s obľubou ich lovili aj prví ľudskí obyvatelia oblasti. Najimpozantnejší z toxodonov bol v kohútiku vysoký dva metre a ťažký štyri tony, približne ako slon mixotoxodon. Ako jeden z mála obyvateľov Južnej Ameriky sa asi pred jeden a pol miliónom rokov po vytvorení pevninského mosta so Severnou Amerikou vydal na sever. Jeho pozostatky sa tak podarilo objaviť až v Texase v USA.

Homalodotherium, vysoké až dva metre a ťažké tristo kilogramov, pripomínalo gorily a predovšetkým vymreté nepárnokopytníky rodu Chalicotherium, nájdené aj na Slovensku. Tento praveký kopytník sa totiž prispôsobil spásaniu vysokorastúcej vegetácie výrazným predĺžením predných končatín, ukončených dlhými pazúrmi namiesto kopýt. Zadné končatiny naproti tomu zostávali krátke, akoby zrazené do zeme, a ukončené kopytami. Homalodotherium zrejme spásalo vysokú vegetáciu tak, že stálo vzpriamene na zadných končatinách, pričom dlhé predné končatiny načahovalo za vetvičkami, ktoré si vzápätí priťahovalo k ústam.

O vyše desať miliónov rokov skôr, teda pred tridsiatimi až dvadsiatimi miliónmi rokov, behali po Južnej Amerike drobné prakopytníky imitujúce zajace. Išlo o rod Pachyrukhos dlhý asi tridsať centimetrov. Nielenže mali tieto tvory podobnú lebku ako zajac a zuby prispôsobené na spracúvanie odolnej vegetácie, ale takisto ich zdobili veľké uši. A skúste hádať, akým spôsobom sa pohybovali. Áno, skákali presne ako... zajac.

U juhoamerických kopytníkov sa vyvinula aj obdoba nosorožcov. A nie jedna. Dlhonohý trigodon mal krátku a vysokú lebku a roh vyrastajúci z oblasti čela a smerujúci dopredu. Preto zviera okrem nosorožcov pripomínalo aj jednorožca. Pred jedenástimi až siedmimi miliónmi rokov by ste ho našli v blízkostí močiarov, kde spásal mäkkú vegetáciu. O pätnásť miliónov rokov skôr žila príbuzná Leontinia. Prítomnosť rohu, tentoraz skutočne rohovinového ako u nosorožcov a nie kosteného ako u trigodona, indikujú neobyčajne vyvýšené nosové kosti. Oba rody dosahovali veľkosť statného medveďa až menšieho nosorožca a patrili do skupiny takzvaných toxodonov, čo boli najpočetnejšie mohutné bylinožravce juhoamerických treťohôr.

V Austrálii sa v rámci vačkovcov vyvinuli obdoby myší, krtov, zajacov, sysľov, poletušiek či dokonca vlkov a levov. V Južnej Amerike pre zmenu vznikli šabľozubé formy ako Thylacosmilus starý tri až šesť miliónov rokov. Toto stotridsaťkilogramové zviera dosahovalo rozmery pumy alebo jaguára, no malo niekoľkonásobne slabšiu silu zahryznutia. Prečo? Podobne ako šabľozubý „tiger“ smilodon, sa namiesto žuvacieho svalstva pri love koristi spoliehal na masívne svaly krku a predných končatín. Bol to práve krk, ktorý zabáral do tela obetí jeho dlhé šabľovité zuby. Thylacosmila by sme mohli označiť za najdokonalejšieho šabľozubca všetkých čias. Sploštené zuby mu totiž rástli po celý život – ich hlboké korene sa v lebke končili až nad oblasťou očníc. Ostatné zuby mu zakrpateli, rezáky dokonca celkom stratil.

Z Južnej Ameriky pochádzajú unikátni imitátori

Výber pre vás