Nepriateľov strašila už svojím menom. V časoch najväčšej slávy mala 28-tisíc mužov, ktorí bojovali proti Čechom, Rakúšanom i Osmanom. Reč je o Čiernej armáde Mateja Korvína, jedného z najlepších profesionálnych vojsk stredoveku.

Keď chcel v prvej polovici 15. storočia uhorský kráľ vstúpiť do boja s nepriateľom, potreboval zvolať armádu. Tú z väčšiny tvorili nevoľníci bez vojenských skúseností: roľníci a remeselníci, ktorí prevažnú časť života trávili mimo vojska. Tento stav sa mal ale už čoskoro zmeniť. V roku 1440 bola situáciu v Uhorsku mimoriadne zložitá. O titul kráľa súperili dvaja muži: poľský kráľ Vladislav III. a len niekoľkomesačný Ladislav Pohrobok z dynastie Habsuburgovcov, v ktorého mene vystupovala jeho matka Alžbeta Luxemburská. Tá poverila českého vojvodcu Jána Jiskru z Brandýsa, aby v hornom Uhorsku, teda na území dnešného Slovenska, bránil záujmy jej syna. Jiskrovi sa na čele asi päťtisícového vojska tvoreného prevažne bývalými husitmi darilo. Stal sa jedným zo siedmich kapitánov, ktorí spravovali Uhorsko. Víťazil aj v bojoch proti Jánovi Huňadymu, otcovi Mateja Korvína, ktorý sa v roku 1446 stal uhorským miestodržiteľom. Keď však Ladislav Pohrobok dosiahol plnoletosť a usadol v roku 1453 na trón, zbavil Jiskru pod vplyvom dvoranov jeho postavenia. Český vojvoda z Uhorska odišiel. Armáda sa zväčšuje Po sérii komplikovaných udalostí však o deväť rokov neskôr vstúpil do služieb Mateja Korvína, ktorý bol v tom čase už štyri roky uhorským kráľom. Od začiatku panovania síce disponoval stálou armádou o sile 500 ťažkých jazdcov (vypožičaných od českého kráľa), až s príchodom Jiskru ale začala sila Čiernej armády rásť.

Štandarda Čiernej armády Počet členov stáleho vojska rástol priamo úmerne s množstvom peňazí, ktoré pribúdali do kráľovskej pokladnice. V roku 1487 dosiahol ich počet maximum: 28-tisíc, z čoho 20-tisíc tvorili jazdci a zvyšnú časť pechota. Zanedbateľné množstvo mužov sa radilo k delostrelcom. Jazda sa ďalej delila na ťažkú a ľahkú. V druhej polovici 15. storočia už síce bolo možné badať ústup ťažkej kavalérie, napriek tomu však stále tvorila hlavnú útočnú silu všetkých hlavných armád v Európe. Výnimkou nebola ani Čierna armáda. Ľahkú jazdu <a href="http://magazin.atlas.sk/spektrum/husari-elitni-jazdci-medzi-ktorymi-bojovali-aj-slovaci/862983.html" target="_blank">potom tvorili husári</a>, ale i jazdní lukostrelci. Korvínov list biskupovi Pešiakov bolo značne menej než jazdcov, tvorili však akési základy vojska. Matej Korvín ich v liste jágerskému biskupovi z roku 1481 opísal takto: „Treťou zložkou vojska je pechota, ktorá plní rôzne účely. Mám bežných pešiakov, obrnencov a pavéznikov (pavéza - veľký štít využívaný najmä strelcami z kuší, pozn. red.). Obrnenci a pavéznici si nemôžu nosiť brnenia a štíty sami, je preto potrebné dať každému po jednom pážati a dvojnásobný plat. No a potom sú tu strelci...Sú veľmi užitoční, na začiatku bitky stoja za pavéznikmi. Takmer celá pechota je skrytá za obrnencami a pavéznikmi, akoby sa nachádzala uprostred opevnenia."

Matej Korvín Vzhľadom na Korvínov dopis tak môžeme povedať, že taktika jeho armády značne pripomínala tú, ktorú praktizovali talianski žoldnieri. Vojaci Čiernej armády používali takmer všetky zbrane, ktoré v tom čase existovali. Jazdci do boja niesli kopije, meče, palcáty, sekery i luky, výzbroj pechoty bola ešte rozmanitejšia. Nechýbali piky, oštepy, korzeky, partizány, halapartne či cepy, ktoré prevzali po vzore husitov. Medzi strelcami sa potom najviac cenili kuše, a to najmä vďaka schopnosti preraziť aj silné brnenie. Bitka na Chlebovom poli Čierna armáda zažila mnoho slávnych momentov. Možno najznámejším je bitka na Chlebovom poli v dnešnom Rumunsku z 13. októbra 1479. Jej nepriateľom boli Turci a Valasi, ktorí boli proti spojenému uhorskému a srbskému vojsku v presile. Išlo však len o presilu početnú. Osmanské jednotky v počte maximálne 20-tisíc mužov, ktoré vpadli do Transylvánie, tvorili zväčša ľahkí jazdci a pešiaci a iba niekoľko stoviek janičiarov. Skúsenosťami a výzbrojou sa Korvínovej armáde o sile asi 15-tisíc vojakov vedenej schopným generálom Pálom Kinižim, ktorý istú dobu slúžil aj v Košiciach, nemohli rovnať.

Pál Kiniži Hlavnú úlohu zohrala ťažká uhorská jazda. Do boja sa síce zapojila oneskorene, no výsledok jej útoku bol pre Turkov a Valachov katastrofálny. Zatiaľ čo Uhri a Srbi stratili okolo tritisíc mužov, ich protivníkov uniklo nanajvýš niekoľko stoviek. Porazení vojaci utiekli do blízkych hôr, kde ich zrejme neskôr pobilo domáce obyvateľstvo. Bitka na Chlebovom poli bola pre Turkov drvivou porážkou aj z psychologického hľadiska. Do Uhorska sa armáda pod vlajkou polmesiaca neodvážila pozrieť niekoľko dekád. Stalo sa tak až pred bitkou pri Moháči v roku 1526, kedy Uhrom uštedrila tvrdú lekciu. To je však už iný príbeh. Koniec slávneho vojska Vráťme sa ešte na okamih späť k Čiernej armáde, konkrétne k jej pomenovaniu. Teórii o tom, ako vzniklo, je viacero. Tá najpravdepodobnejšia sa spája s jej rozpustením po smrti Mateja Korvína v roku 1490. Jeho syn Ján na uhorský trón nezasadol, hoci o to Matej pred smrťou svojich kapitánov a barónov výslovne žiadal. Boj o vládu nad Uhorskom sa rozpútal opäť a Čierna armáda sa začala rozpadať. Niektorí jej členovia menili strany a tí, ktorí ostali verní, dostávali žold neskoro alebo vôbec. To spôsobilo, že sa snažili nájsť obživu plienením dedín a kláštorov. Prívlastok „čierna" si tak táto armáda vyslúžila zrejme vďaka týmto činom.

Definitívny koniec Čiernej armády nastal v auguste 1492. Rozpustili ju v Budíne a mnohým jej členom hrozila poprava za škody na uhorskom majetku. Napokon však obišli „len" s vyhostením z Uhorska pod podmienkou, že sa sem nikdy nevrátia a nebudú žiadať žold, ktorý im nevyplatili. Jej posledný veliteľ Pál Kiniži zahynul v roku 1494 pri obliehaní tureckej pevnosti Smederevo v Srbsku. Autor: Filip Foto: Wikipedia

Čierna armáda Mateja Korvína: najlepšie vojsko stredoveku?

Výber pre vás