Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

11. apríla 1875 zakotvil pri pobreží austrálskeho Queenslandu škuner John Bell, ktorého posádka lovila perly. Kapitán Joseph Frazer poslal niekoľko svojich mužov na breh, aby našli vodu. Po vylodení narazili na skupinu domorodcov a všimli si medzi nimi bieleho muža. Domnievali sa, že muža zadržiavajú proti jeho vôli a ohlásili to kapitánovi.

Frazer rýchlo zorganizoval záchrannú akciu. Poslal mužov späť, aby domorodcom ponúkli cenný tovar výmenou za bieleho muža. Domorodci výmenu prijali a muža prepustili. Frazer ho vzal na palubu a previezol na základňu Somerset na severovýchode Austrálie. Hoci muž nerozumel anglicky, hovoril lámanou francúzštinou a námorníci sa dozvedeli, že sa volá Narcisse Pelletier.

Pelletier zostal v Somersete asi dva týždne a potom nastúpil na parník do Sydney. Rozprával len málo. Cestou na juh sa však spriatelil s poručíkom Johnom Ottleym. Ottley pomocou obmedzenej školskej francúzštiny presvedčil Pelletiera, aby sa s ním podelil o jeho pozoruhodný príbeh.

Narcisse Pelletier sa narodil v roku 1844 do rodiny obuvníka v Saint Gilles pri Bordeaux. Keď mal len 14 rokov, odplával z Marseille na palube lode Saint-Paul ako plavčík. Loď viezla víno do Bombaja a pokračovala na východ smerom do Hongkongu, kde vyzdvihla približne 350 čínskych robotníkov na prácu v austrálskych zlatých doloch.

Možno za to mohol náhly nárast počtu cestujúcich, možno kvôli zlému plánovaniu začali chýbať zásoby. Kapitán Emmanuel Pinard sa v snahe ušetriť čas rozhodol namiesto cesty okolo Šalamúnových ostrovov preplávať okolo súostrovia Louisiade na východe ostrova Nová Guinea.

Táto trasa síce bola kratšia, ale kvôli útesom oveľa nebezpečnejšia. Situáciu ešte zhoršilo zlé počasie a hustá hmla. Pri prepletaní sa vodami plnými skál narazila Saint-Paul neďaleko ostrova Rossel na koralový útes a stroskotala. Posádke a cestujúcim sa podarilo dostať na malý ostrov bez vody vzdialený asi kilometer od vraku.

Na ostrov Rossel vyslal kapitán niekoľko námorníkov, aby našli vodu, ale napadli ich domorodci, ktorí väčšinu mužov zabili alebo zajali. Samotný Pelletier len o vlások unikol smrti po tom, ako dostal kameňom do hlavy. Keďže pokusy nájsť vodu na ostrove Rossel zlyhali, kapitán a jeho posádka sa v noci nalodili na čln a nechali čínskych robotníkov napospas osudu.

Plavčíka Pelletiera do plánu na útek nezahrnuli, ale keď počul rozhovory námorníkov pripravil sa. Keď odchádzali, podarilo sa mu skočiť do člna.

Pelletier neskôr tvrdil, že rozhodnutie opustiť Číňanov padlo preto, lebo posádka verila, že je tak má najlepšiu šanca na prežitie. Táto výpoveď sa líšila od verzie kapitána Pinarda, ktorý trval na tom, že odišiel hľadať pomoc a väčšinu zásob a strelných zbraní nechal Číňanom. Nanešťastie, väčšina z tých, ktorí uviazli, do niekoľkých mesiacov zomrela.

Nie však kvôli vyčíňaniu prírodných živlov, ale preto, že ich zabili a zjedli kanibali. Hrozný príbeh Číňana, ktorého zachránila okoloidúca loď štyri mesiace po stroskotaní lode Saint-Paul, uverejnil časopis Freeman's Journal v januári 1859 a v austrálskych novinách sa o ňom zhusta písalo.

Pelletier a námorníci čelili ťažkým útrapám. Bez ohňa prežívali na nevarenej múke a niekoľkých surových vtákoch, ktoré sa im podarilo uloviť, keď vtáky prileteli príliš blízko k člnu. Asi tri alebo štyri dni pred dosiahnutím pevniny im došla aj sladká voda. Nakoniec, približne po dvoch týždňoch na mori a ceste dlhej 1 200 kilometrov, pristáli na austrálskej pevnine neďaleko Cape Direction.

Muži sa okamžite vydali hľadať jedlo a vodu, pričom slabý a podvyživený Pelletier im bol v pätách. Podľa Pelletiera bol prvý otvor s vodou, ktorý našli, taký malý, že kým sa ostatní napili, pre neho už žiadna nezostala. Polomŕtvy od hladu a smädu a s roztrhnutou nohou Pelletier dostal príkaz, aby zostal a odpočíval, kým sa otvor s vodou doplní. Muži sľúbili, že sa po neho vrátia, keď budú hľadať ovocie. Nasledujúce ráno Pelletier s hrôzou zistil, že zostal oamote - čln a muži boli preč.

Pelletiera nakoniec objavil miestny domorodý klan Ohantaalov. Tí sa ho ujali, nakŕmili ho a ošetrili. Muž menom Maademan ho adoptoval ako svojho syna a dal mu nové meno Amglo. Pelletierovi dlho chýbala rodina a túžil sa vrátiť do Francúzska. S pribúdajúcimi rokmi sa však tieto túžby vytratili a nahradila ich hlboká náklonnosť k adoptívnej rodine.

Keď mal 15 rokov, Amglo už plynulo ovládal jazyk a zvyky Ohantaalov. Domorodí obyvatelia si nestavali domy a hoci si niekedy budovali jednoduché prístrešky, väčšinou spali pod holým nebom. Vždy úplne nahí, bez ohľadu na počasie. Nepestovali plodiny ani nechovali hospodárske zvieratá.

Každý deň lovili, lovili a zbierali všetko, čo potrebovali na daný a nanajvýš na nasledujúci deň. Amglo sa zdokonalil v používaní oštepov na lov rýb. Stál v plytkej vode a lovil ryby ostrými kopijami alebo vyplával na more na kanoe a lovil väčšie ryby, korytnačky a dugongy.

Domorodci sa spočiatku obávali, že by sa Pelletier mohol pokúsiť o útek, a preto ho skrývali vždy, keď ku brehu priplávali európske lode. V roku 1860, dva roky po tom, čo Pelletier začal žiť s domorodcami, John MacGillivray, prírodovedec z lodie Julia Percy, Pelletiera počas návštevy kmeňa takmer objavil. MacGillivray napísal: „Jeden muž bol dosť biely na to, aby bol len napoly domorodcom, ale vyhýbal sa pozorovaniu, a keď som ho chcel bližšie preskúmať, uhýbal z cesty.“

Pelletier zostal u Ohantaalov sedemnásť rokov, plne sa asimiloval do ich spoločenskej skupiny a podstúpil mnohé iniciačné obrady vyhradené v rámci kmeňa pre dospelých mužov. Oženil sa s miestnou ženou a splodil niekoľko detí.

Keď Pelletiera v apríli 1875 objavila posádka lode John Bell, našla ho úplne nahého rovnako ako ostatných členov kmeňa. Telo mal opálené do sýtočervenej farby, hruď mu zdobili obradné jazvy a lalok pravého ucha mal ozdobený kúskom dreva.

Pelletier povedal, že nechcel opustiť svoju domorodú rodinu a urobil tak len preto, lebo sa bál, že ho námorníci zastrelia, ak sa nepodvolí. Počas prvých dvoch týždňov v Somersete bol údajne nepokojný, „sedel ako vták na zábradlí a vystrašene všetkých pozoroval“.

Trval na tom, že išlo skôr o únos ako o záchranu, napriek tomu sa ale Pelletier vrátil do Francúzska a zmieril sa so svojou rodinou. V rodnom meste ho vrelo privítali a ponúkli mu prácu v putovnej šou, ktorú odmietol, keď sa dozvedel, že by ho mali vystavovať ako „obrovského anglo-austrálskeho obra“. Namiesto toho si našiel prácu ako strážca majáka neďaleko Saint-Nazaire a o niekoľko rokov neskôr sa oženil. Narcisse Pelletier sa do Austrálie nikdy nevrátil a zomrel 28. septembra 1894 vo veku 50 rokov.

17 rokov medzi domorodcami: Francúza už v mladosti zjazvili

Autor článku

Noel

Výber pre vás

17 rokov medzi domorodcami: Francúza už v mladosti zjazvili

Autor článku

Noel

Súvisiace články

Európsky štát bude onedlho najnavštevovanejším na svete

FOTO Holandsko pred 130 rokmi: Bolo krajinou veterných mlynov?

Európske kulinárske hlavné mestá: Kde nájdete najlepšie jedlo a atmosféru?

Výber pre vás