Mizofóniu odborná literatúra charakterizuje ako silný odpor až nenávisť voči špecifickým zvukom. Tie vyvolávajú v osobe silnú emocionálnu či psychologickú reakciu, ktorú by iní ľudia považovali za neadekvátnu a prehnanú. Reakcie sa môžu líšiť, niektorí ľudia pociťujú hnev, iní dokonca spanikária a snažia sa pred zvukom ujsť. Len si predstavte zvuk, ktorý vás irituje, a 100-násobne ho zosilnite. Asi tak sa cítia ľudia s mizofóniou.

Diagnóza sa pritom nespája len s očividne nepríjemnými zvukmi, akými je napríklad škriabanie nechtov po tabuli či mľaskanie. Reakcia sa môže viazať prakticky na čokoľvek. Nedávno bol medializovaný prípad ženy zo Škótska, ktorá do detailu opísala svoje problémy s dýchaním. Presnejšie povedané, ona so svojím dýchaním problém nemala, len nemohla vystáť zvuky dýchania iných osôb. A to až do takej miery, že viackrát žiadala doktorov, aby ju chirurgickým zákrokom radšej pripravili o sluch.

„Zvuk ľudského dychu absolútne neznášam,“ uviedla žena menom Karen v jednom z rozhovorov. „Čím je hlasnejší, tým je to horšie. Ľudia, ktorí ma poznajú, sa ma občas snažia rozčúliť tým, ako nahlas naschvál dýchajú. To mi ale nevadí. Obyčajné dýchanie je to, čo neznášam.“

Karenin prípad rozhodne nie je ojedinelý, tisíce ľudí po celom svete trpia rovnakým problémom. Nedá sa im pomôcť a mizofónia im značne znižuje kvalitu života. Niektorí nemôžu chodiť do práce, lebo ich zvuk ťukania do klávesnice privádza do šialenstva. Iní radšej nenavštevujú reštaurácie, lebo počuť, ako iný človek prežúva, by u nich vyvolalo silnú emocionálnu reakciu.

Lekári priznávajú, že na mizofóniu neexistuje liek a rada, aby sa s ňou človek jednoducho zmieril, je síce pravdivá, ale nikomu nepomôže. Pacientom odporúčajú nosiť štuple do uší a snažiť sa nenavštevovať miesta, kde by mohli byť vystavení „alergickým“ zvukom. Lenže druhá rada Karen príliš nepomôže. Ľudia totiž dýchajú všade.