MENU
Menu

Zdravie Zamurovanie zaživa: Trest, ktorý mal prinášať šťastie

V roku 1846 vydal Edgar Allan Poe poviedku "The Cask of Amontillado" (Sud amontillada), kde čitateľom ponúka chladný príbeh skutočne sadistickej vraždy. Ide o príbeh človeka, ktorý sa pomstil bývalému priateľovi za ohováranie tak, že ho vylákal do katakomb s prísľubom odmeny vysoko ceneného suda vína. Namiesto toho ho zaživa zamuroval do výklenku v stene a nechal ho umierať strašnou smrťou.

Zamurovanie zaživa: Trest, ktorý mal prinášať šťastie
Zamurovanie ako trest či obetovanie
Spôsob vraždy, ktorý Poe opísal, je mimoriadne krutou formou trestu, pri ktorej obeť pochovajú živú a nechajú ju zadusiť sa alebo trpieť, kým nezomrie v dôsledku vyhladovania a dehydratácie. Obeť zatvorili do rakvy alebo debny, prípadne zamurovali. Trest, ktorý je bezpochyby čiernou škvrnou v histórii ľudstva, sa tiahne stáročiami a nachádza sa takmer na každom kontinente. Zamurovanie používali ako formu trestu pomalej smrti za vážny zločin. Druhé využitie je rovnako kruté, ale možno znepokojujúcejšie - išlo o ľudskú obeť. Mala prinášať šťastie tým, ktorí takýmto spôsobom človeka obetovali.

Zamurovanie kňažiek
Zamurovanie najčastejšie využívali v období Rímskej ríše, keď slúžilo ako trest pre triedu kňažiek známych ako Vestálske panny. Išlo o dievčatá z rešpektovaných rímskych rodín, ktoré boli dokonalé - bez duševných a fyzických chýb.

Brutálne techniky mučenia, ktoré používali v starovekom Ríme

Zložili prísny prísľub celibátu a zaviazali sa, že sa budú starať o posvätný oheň, ktorý uctieva Vestu, bohyňu domova a rodiny. Ak kňažka porušila celibát, odsúdili ju na trest smrti. Nesmelo však dôjsť k preliatiu jej krvi, takže Rimania museli byť kreatívni. Po súde kňažku odviedli do veľmi malej „hrobky" v zemi, kde sa nachádzal gauč a malé množstvo potravy a vody. Otvor zamurovali a nechali ju umierať.

Izolácia ako trest
Tento trest praktizovala v stredoveku aj rímskokatolícka cirkev na mníškach alebo mníchoch, ktorí porušili sľub cudnosti alebo vyjadrili kacírske myšlienky. Na rozdiel od Vestálskych panien zosobášené mníšky a mníchov zapečatili v hrobke nie preto, aby zomreli za pár dní, ale aby žili dlhé roky v úplnej izolácii. Trest známy ako „vade in pacem" mal zaručiť, že potrestaný nebude mať žiadny výhľad ani kontakt s vonkajším svetom, pričom mu potraviny hádzali cez malý otvor.

Uďobali ich dravé vtáky

Zamurovanie zaživa sa používalo ešte oveľa skôr. Jeden z najstarších záznamov o zamurovaní v Perzii pochádza zo 17. storočia a spísal ho obchodník s klenotmi Jean Baptiste Tavernier, ktorý si všimol kamenné hrobky na pláňach so zlodejmi zabalenými do kameňa až po krk. Tavernier napísal, že mužom nechali trčať hlavy nie z milosti, ale preto, aby na nich ich útočiť dravé vtáky. Napríklad v Mongolsku zase ľudí zatvorili do drevených prepraviek, ktoré im bránili v pohodlnom sedení alebo ležaní. Iba malá diera im umožnila prestrčiť hlavu alebo ruky, aby si vzali nejaké jedlo alebo vodu, ktorú im mohol ponúknuť milosrdný kat.

Zamurovanie ako spevnenie stavby
Ešte znepokojujúcejšie je použitie praktiky ako prostriedku ľudskej obety pri budovaní stavieb. V celej časti Európy sa šíria príbehy a nachádzajú telá v budovách a mostoch z doby stredoveku. Rôzne ľudové piesne svedčia o tom, že používanie zamurovania živej ľudskej obete slúžilo na odstránenie problémov počas výstavby alebo na jej pevnosť stavbe. Napríklad v Nemecku sa príležitostne používali ako ľudské obete deti, pretože ich nevinnosť zaručí, že hrad bude nedobytný.

DISKUSIA
21.7. 2017 15:00
Diskusia