Nazývali ju dáma s lampou alebo anjel milosrdenstva. Vzdelaná, s pevnou vôľou šla vytrvale za svojím presvedčením a poslaním. Dodnes ju považujú za zakladateľku moderného ošetrovateľstva, na prelome 19. a 20. storočia ovplyvnila zdravotnú starostlivosť v nemocniciach na celom svete.

Praktické zápisky

Jej rodičia hodne cestovali a na potulkách po Taliansku sa zastavili vo Florencii. Tam, v srdci renesancie, prišla na svet ich druhá dcérka Florence, ktorá dostala meno po starobylom meste. Staršiu pomenovali Frances Parthenope podľa bývalej gréckej osady, ktorá je súčasťou Neapola. Na rozdiel od sestry bola Florence ako dieťa uzavretá, často chorá, preto sa málokedy zapojila do hier rovesníkov. Doma trávila čas s bábikami, starala sa o ne, keď „ochoreli“, bola z nej malá ošetrovateľka netušiac, že táto profesia bude v dospelosti jej povolaním.

Odmalička sa u nej prejavovalo sociálne cítenie, potrebu pomáhať núdz-nym v nej formoval starý otec z matkinej strany, člen skupiny abolicionistov, hnutia za zrušenie otroctva v Európe i Amerike. Jeho úsilie padlo na úrodnú pôdu. Keď vnučka Florence podrástla, chudobnejším rodinám v okolí pomáhala pri ošetrovaní chorých, starala sa o tých, ktorí potrebovali pomoc, ujala sa aj zranených zvierat. Pokiaľ šlo o domáce práce, pokladala sa za nepraktickú: „Nerozoznala som ryžu od jačmeňa, plátno od bavlny, dokonca som sa nedokázala sama ani učesať.“

Domov anglickej priekopníčky v ošetrovateľstve v Romsey v Hampshire.
Domov anglickej priekopníčky v ošetrovateľstve v Romsey v Hampshire.
Zdroj: Getty Images

Jej rodina bola úspešná, vzdelaná a vplyvná, budúcnosť dcér však videla vo vydaji a výchove detí. Neuvažovala nad možnosťou, že niektorá z nich by si predstavovala iný životný údel. Záležalo jej však na vedomostiach detí, preto im poskytla vynikajúce vzdelanie. Najmä u žien v polovici 19. storočia to bolo neobvyklé. V detstve ich doma vyučoval otec, absolvent Cambridgeskej univerzity, a Florence bola veľmi nadaná žiačka.

Ovládala francúzštinu, taliančinu, nemčinu, na odporúčanie otca študovala aj latinčinu a gréčtinu, venovala sa histórii, filozofii, literatúre i hudbe, mala nadanie na matematiku a štatistiku. Keď dovŕšila sedemnásť rokov, do denníka si zapísala: „Siedmeho februára 1837 ku mne prehovoril Boh a povolal ma do svojich služieb.“ Nevedela, aké služby to majú byť, ale rozhodla sa, že zostane slobodná – žiadna láska ani svadba, žiadne deti. Bude bojovať za to, čo je jej Božím poslaním – ošetrovať chorých a navzdory spoločenským konvenciám sa stať zdravotnou sestrou.

Pokračovanie na ďalšej strane...