Ortuť v medicíne: Liek, ktorý zabíjal, sa používal stáročia

Anglický básnik John Keats zomrel v roku 1821 vo veku len 25 rokov. Život mu predčasne ukončila tuberkulóza no zdravie si mohol poškodiť aj liečbou, ktorú podstúpil.

Keats minimálne dva roky pred smrťou užíval ako liek na svoju chorobu ortuť. V 19. storočí sa tento ťažký kov považoval za účinný prostriedok proti tuberkulóze, syfilisu, úplavici, reumatizmu a ďalším ochoreniam. A hoci tuberkulóza nakoniec Keatsa premohla, historici a životopisci špekulujú, že básnikove posledné roky mohla ešte zhoršiť otrava ortuťou. Medzi jej príznaky patrí vypadávanie vlasov, tráviace ťažkosti a výkyvy nálad. Prejavili sa aj u Keatsa.

Nebol však jedinou slávnou osobnosťou 19. storočia, ktorá podstúpila liečbu ortuťou. Americký básnik Edgar Allan Poe si v roku 1849 nechal predpísať ortuťový prípravok calomel (chlorid ortutnatý) ako liek na choleru. Aj keď ho pravdepodobne oslabil, hladina ortuti v jeho tele nebola dostatočne vysoká na to, aby sa dala jednoznačne označiť za príčinu smrti.

Ortuť sa v medicíne využívala stáročia a v rôznych kultúrach jej pripisovali takmer nadprirodzené vlastnosti. Jej účinky však v mnohých prípadoch ľuďom viac uškodili než pomohli. Ako sa teda niečo, čo dnes považujeme za vysoko toxické, stalo súčasťou liečebných metód?

Ťažko povedať, kedy presne sa ortuťou začalo „liečiť“, no vieme, že ruda cinabarit (sulfid ortutnatý), z ktorej sa ortuť získava, hrala dôležitú úlohu v rôznych starovekých kultúrach. Cinabarit má sýtočervenú farbu a používal sa ako pigment, no zároveň sa mu pripisovali duchovné a liečivé vlastnosti. Starí Gréci, Rimania, Číňania, Peržania, hinduisti aj civilizácie predkolumbovskej Ameriky ho využívali nielen na zdobenie, ale aj na prípravu liečiv.

Čínski taoistickí alchymisti verili, že zlúčeniny ortuti môžu predĺžiť život alebo dokonca priniesť nesmrteľnosť. Prvý čínsky cisár Čchin Š’-chuang-ti sa tak veľmi obával smrti, že hľadal elixír nesmrteľnosti u všetkých dostupných lekárov a mudrcov. Napokon údajne skonzumoval prípravok s obsahom ortuti, ktorý ho postupne otrávil a zabil.

V západných kultúrach je história ortuti v medicíne menej jasná. Prvé dôkazy o otrave ortuťou pochádzajú z doby pred päťtisíc rokmi z oblasti dnešného Španielska, kde sa cinabarit ťažil a mohol sa využívať aj v lekárstve. Gréci a Rimania ortuť používali v kozmetike, ale neexistuje dôkaz, že by ju bežne predpisovali na liečbu chorôb. Slávny rímsky lekár Galén sa jej v lekárskych spisoch vyhýbal, pretože si uvedomoval, aká je nebezpečná.

Po páde Rímskej ríše sa grécko-rímske lekárske poznatky stratili a do Európy sa vrátili až vďaka arabským učencom počas islamského zlatého veku (10. – 12. storočie). Lekári ako al-Rází, Avicena či Ibn al-Džazzár používali ortuťové zlúčeniny najmä na kožné ochorenia. Je možné, že tieto praktiky ovplyvnili aj neskoršie európske medicínske praktiky.

Ortuť sa pevne zakorenila v európskej medicíne v 16. storočí vďaka švajčiarskemu lekárovi a alchymistovi Paracelsovi (celým menom Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim). Odmietal grécko-rímsku medicínu a zaviedol nový prístup, ktorý sa opieral o chemické a minerálne látky.

Zatiaľ čo starovekí lekári vnímali ľudské telo ako kombináciu štyroch základných prvkov (zem, vzduch, oheň, voda), Paracelsus ho rozdelil na tri základné látky: soľ, síru a ortuť. Veril, že každá choroba má vonkajšiu príčinu a treba ju liečiť chemickými prípravkami.

Jednou z chorôb, na ktorú našiel „liečbu“, bol syfilis. V 16. storočí bola táto pohlavne prenosná choroba veľkou neznámou a jej prejavy často spôsobovali vylúčenie pacienta zo spoločnosti. Keďže sa jej príznaky objavovali na pokožke, ortuť sa javila ako vhodný liek. Arabské medicínske spisy už dávno obsahovali zmienky o použití ortuti na kožné ochorenia, a Paracelsus tento nápad rozvinul.

Ortuť sa stala základom liečby syfilisu na stáročia. Používala sa v rôznych formách – od mastí cez tabletky až po výpary, ktoré pacienti inhalovali. Medzi ľuďmi sa dokonca ujal výrok: „Jedna noc s Venušou, celý život s ortuťou.“

Postupom času sa spektrum ochorení, na ktoré sa ortuť predpisovala, rozšírilo. Používala sa na melanchóliu, zápchu, chrípku, parazity aj tuberkulózu. Okrem mastí sa objavila v tabletkách, elixíroch, parách aj injekčných roztokoch.

Najpoužívanejšou formou bol calomel, ktorý vyzeral ako neškodný biely prášok. Po jeho požití dochádzalo k prudkým hnačkám, čo zodpovedalo starovekým predstavám, že telo sa potrebuje „očistiť“ cez krvácanie, zvracanie alebo hnačky. Otrava ortuťou tiež spôsobovala nekontrolovateľné slinenie. Paracelsus sám tvrdil, že ideálna dávka je taká, ktorá spôsobí produkciu najmenej troch pint (asi 1,5 litra) slín denne.

Ortuť sa v medicíne udržala až do 20. storočia, najmä ako liek na syfilis. Aj keď lekári postupne spoznali jej toxicitu, stále ju predpisovali. Ešte v 40. rokoch 20. storočia sa calomel používal na zmiernenie bolesti pri prerezávaní zubov u detí. Hoci dnes vieme, že ortuť je vysoko toxická, jej dlhodobé používanie ukazuje, ako dlho môže spoločnosť prehliadať známe riziká.