Blesková reakcia a rýchle nohy. To sú základné predpoklady úspechu v športoch, kde športové náčinie lieta tak rýchlo, že diváci občas majú problém sledovať hru.

O primát najrýchlejšieho raketového športu dlhé roky na diaľku súperil bedminton s baskickou pelotou, v ústraní číha speed bedminton, squash či golf. To všetko sú športy, v ktorých tí najlepší dokážu poslať náčinie rýchlosťou tristo kilometrov za hodinu. Vo výnimočných prípadoch aj oveľa rýchlejšie. Súčasné prvenstvo patrí neodmysliteľne bedmintonu.

Heongov extra smeč

Košík po smeči malajzijského bedmintonistu Tana Boona Heonga letel vlani na jeseň rýchlosťou štyristodeväťdesiattri kilometrov za hodinu. Nebolo to v zápase, ale počas špeciálneho pokusu zameraného práve na vytvorenie nového zápisu do Guinnessovej knihy rekordov. Heong mal špeciálnu raketu z najmodernejších materiálov – vrátane nanografitov. S užším rámom ako zvyčajne, ba aj s upraveným výpletom. Do košíka pod dohľadom odborného tímu udieral tak dlho, kým sa rekord nepodaril. Spolu s Leeom Chongom Weiom, ktorého najlepší pokus dosiahol štyristopäťdesiattri kilometrov za hodinu.

V klasických zápasoch lieta košík, prirodzene, pomalšie. Zhruba dvestokilometrovou rýchlosťou, pri podaní trojstovkou. Číňanovi Fuovi Chaj-fengovi namerali na turnaji vo štvorhre v Pekingu po údere raketou s titánovým výpletom rýchlosť košíka tristotridsaťdva kilometrov za hodinu.

Bedminton je na čele rebríčka právom. Na rozdiel od peloty je aj oveľa rozšírenejší. Veď Medzinárodná bedmintonová federácia združuje stopäťdesiattri krajín.

Bez prilby to nejde

Jai-alai znamená v jazyku Baskov šťastný festival, no ak vás počas zápasu trafí loptička z brazílskeho kaučuku pokrytá kožou z kozy, usmievať sa asi nebudete. Bez helmy sa už dnes v baskickej pelote na kurty nesmie. Ak by ju v roku 1968 nosil hráč menom Orbea, nemusel by po tvrdom zásahu do hlavy ukončiť kariéru. Bol to šampión, no stoštyridsaťgramová loptička ho trafila tak nešťastne, že to musel nadobro zabaliť. Do zavedenia prilieb niekoľko hráčov údajne dokonca zahynulo.

Nebezpečnosť lôpt zvyšuje aj fakt, že po každých pätnástich minútach sa menia. Obúchané by tak rýchlo letieť nedokázali. V minulosti boli lopty problémom. Občas lietali tak rýchlo, že diváci sa ani nebránili priamym zásahom, keďže vôbec nevideli loptu prichádzať. Aj preto pribudlo na zápasoch špeciálne pletivo, aby boli diváci ako-tak chránení.

Pravidlá peloty sú jednoduché. Hráči neudierajú do loptičky holými rukami ako kedysi, ale špeciálnymi raketami, nazývanými cesty. Snažia sa s využitím stien poslať loptu niekam, kde ju súper nechytí. Je to čosi ako squash.

Keď José Ramon Areitio poslal loptu k stene rýchlosťou tristodva kilometrov za hodinu, vyhlásila baskická vláda jai-alai za najrýchlejší šport sveta. Honba za prekonávaním rýchlostí sa mohla začať. Po pelote sa chvíľu na výslní vyhrieval golf. Vtedy, keď Američan Ryan Winther odpálil v auguste 2012 loptu rýchlosťou 349,38 kilometra za hodinu. V ústraní však už číhali bedmintonoví odborníci a jeho malajzijskí bombardéri.

Trojstovkou a bez siete

Métu tristo kilometrov za hodinu dokážu pokoriť aj hráči relatívne nového športu – speed bedmintonu, nazývaného občas nesprávne aj speedminton. Ide o kombináciu squashu, tenisu a bedmintonu. Nepotrebujete naň žiadnu sieť. Len priestor. Hraciu plochu tvoria dva štvorce široké päť a pol metra, ktoré sú od seba vzdialené 12,8 metra, čomu v prepočte zodpovedá štyridsaťdva stôp.

Úloha hráča je jednoduchá: dostať upravený košík do súperovho dvorca. Znie to triviálne, no v porovnaní s bedmintonom sa hrá so zrezanými košíkmi s upravenou hlavou, ktoré vážia dva razy toľko. „Lietajú naozaj obrovsky rýchlo. Ženy sú v eufórii a väčšinou híkajú, keď sa s nimi stretnú po prvý raz. Aj muži sú zvyčajne prekvapení jeho letovými vlastnosťami,“ vraví Tibor Nešťák, viceprezident Slovenskej asociácie speed bedmintonu, ktorá funguje od roku 2009.

Vďaka dvojgramovému prúžku je možné hrať speed bedminton aj za veterného počasia. Vtedy je rýchlosť ešte vyššia. „Nie je to taký náročný šport ako tenis, no bez dobrých nôh a určitej koordinácie pohybov hráč nemá šancu uspieť,“ tvrdí Nešťák.

Diera v chrbte

Tesne pod speed bedmintonom je v tabuľke rýchlosti squash. Austrálčanovi Cameronovi Pilleymu namerali pri podaní rýchlosť dvestoosemdesiat kilometrov za hodinu. Ešte viac než samotný údaj vzbudilo pozornosť jeho video, ktoré zavesil na internet. Mladší brat Morgan sa dobrovoľne podujal vyskúšať jeho podanie na vlastnom tele. Video na Youtube videlo už vyše než pol milióna ľudí. Viacerí sa domnievajú, že ide o podvrh, no Cameron sa aj s bratom dušuje, že diera, ktorú gumová lopta zanechala na holom chrbte brata, bola skutočná.

„Vyzeralo to, akoby mu tam niekto vypálil dieru zapaľovačom. To video sme neplánovali, len nám to raz napadlo na tréningu,“ vravel Pilley. „Niektorí ľudia mi tvrdili, že som blázon. Vraj ak by som mu mieril na krk či na pľúca, mohol by som ho zabiť. Ale prečo by som to robil? Hrám squash pre život a zo vzdialenosti dvoch metrov musíte trafiť, kam mierite,“ bránil sa Cameron.

Najtvrdšie páli Karlovič

Tenis je pri vyššie uvedených športoch z hľadiska rýchlosti chudobný príbuzný. Rekordérom v rýchlosti podania je chorvátsky hromotĺk Ivo Karlovič vysoký dvestoosem centimetrov. Pred tromi rokmi v Davis Cupe mu pri servise namerali dvestopäťdesiatjeden kilometrov za hodinu.

Smutný musí byť Francúz Albano Olivetti nižší o päť centimetrov. V roku 2012 na challengeri v Bergame podal rýchlosťou dvestopäťdesiatsedem kilometrov za hodinu, no pre pochybnosti o meracom prístroji mu rekord neuznali.

Len o kilometer pomalšie než Karlovič pálil v roku 2012 v Toronte Kanaďan Miloš Raonič. Do dvoch metrov mu chýba päť centimetrov, no aj on dokázal vysielať delové podania. Rovnako ako Američan Andy Roddick, ktorý už ukončil kariéru. Jeho podanie v Davis Cupe z roku 2004 trónilo v štatistikách rýchlosti na prvom mieste sedem rokov.