„Chtivosť, s ktorou sa vrhá na hovädzie, pripomína dravosť hladného vlka, ktorý trhá svalovinu a hltá ju so šelmovskou chamtivosťou,“ zapísal si lekár J. Johnston. Priviedli mu na vyšetrenie zvláštneho muža menom Charles Domery, ktorý mal neukojiteľný apetít. V jeho diári ďalej stojí: „Keď mu z nekonečného hltania vyschne v hrdle, namaže si zuby sviečkami, a to tak, že ich jednoducho požuje.“

Charles Domery sa narodil v Poľsku okolo roku 1778 a bol jedným z deviatich bratov, pričom všetci vraj mali rovnaký apetít. U Charlesa sa hlad prejavil v 13-tich a odvtedy sa len zhoršoval.

V mladom veku sa pridal k pruskej armáde, kde sa neustále sťažoval na chabé prídely potravy. Hlad ho dohnal k zmene strán a dezertoval k Francúzom, kde dostával dvakrát väčšie prídely než ostatní vojaci, no ani to mu nestačilo.

Keď vojsko táborilo neďaleko Paríža, Charles Domery vraj za rok zjedol 174 mačiek, z ktorých ostali len kosti a kože, a denne skonzumoval najmenej dve kilá trávy, taký obrovský hlad mal. Mimochodom, z pečeného a vareného mäsa mu bývalo zle a zvracal, takže ho najradšej konzumoval surové. V stavoch najväčšieho zúfalstva mačky pred konzumáciou ani nezabíjal a rovno si z nich odhrýzal.

Jeho najobľúbenejším pokrmom bola surová býčia pečeň, no nepohrdol ničím, keď bol hladný. Počas služby na francúzskej lodi Hoche napríklad jednému námorníkovi delová guľa odtrhla nohu a Domery by ju bol zjedol, keby mu ju z rúk nevytrhol iný námorník a nehodil ju do mora.

Napriek apetítu však Charles nebol obézny, meral 190 centimetrov a opisovali ho ako statného muža. Nevykazoval žiadne známky mentálnej poruchy ani fyzických zdravotných problémov. Bol v podstate celkom zdravý, až na to, že mal neustále hlad.

V roku 1798 Domeryho i zvyšok posádky lode Hoche zajali Briti a dostal sa do internačného tábora neďaleko Liverpoolu. Tu mu zdvojnásobili bežný prídel potravín, ale nestačilo to. Dozorcovia sa napokon zastavili pri množstve, ktoré by postačovalo desiatim väzňom. Charles ale zjedol väzenskú mačku, asi 20 krýs a lieky všetkých chlapov, ktorí ich odmietali jesť.

Briti sa teda rozhodli urobiť experiment. Doktor J. Johnston a ďalší vzdelanci zobudili Domeryho o štvrtej ráno a naservírovali mu dve kilá surových kravských vemien. O pol desiatej dostal 2,5 kila surového hovädzieho, tucet veľkých lojových sviec o hmotnosti pol kilogramu a fľašu silného tmavého piva. Charles to zjedol behom hodiny. O jednej dostal rovnaký pokrm a o dve fľaše piva viac. O druhej sa už veselo zhováral s kamarátmi, skonzumoval takmer všetko, čo mu nadelili.

O štvrť na sedem dojedol zvyšok a vyhlásil, že je sýty, a že sa chce vrátiť do cely. Celý deň nebol na veľkej ani malej potrebe a nezvracal. Mal stabilný pulz a normálnu telesnú teplotu. Pred spánkom si ešte zapálil cigaru a vypil ďalšiu fľašu piva.

Do postele zväčša zaľahol o ôsmej a okamžite sa začal výrazne potiť. Trvalo jednu až dve hodiny, kým zaspal a okolo jednej sa zobudil s príšerným hladom. Zjedol, čo mal poruke, zapálil si a o druhej šiel znovu spať. Zobudil sa medzi piatou až šiestou, celý čas sa potil.

Keď sa Domery v roku 1800 dostal z väzenia, jeho stopa v dejinách sa stratila a nik nevie, čo sa s ním stalo potom. Rovnako tak sa vedci môžu len dohadovať, čo spôsobovalo jeho výrazný apetít.